Šoféri medzi Trnavou a Bratislavou majú problém. Oslavované rozšírenie diaľnice D1 neprináša také benefity, o akých kompetentní rečnili a na aké sa pospolitý šoférsky ľud tešil. Zdá sa, že namiesto zvýšenia kapacity diaľnice a komfortu cestovania sa autá tlačia v strednom pruhu, kým pravý nechávajú poloprázdny. To, samozrejme, komplikuje plynulosť premávky a znižuje efektívnosť verejnej investície do posilnenia infraštruktúry.

Zlatá stredná cesta nie je slovenská špecialita. V Británii pred pár rokmi prebehla kampaň, ktorá mala naučiť šoférov využívať všetky jazdné pruhy. Podľa prepočtov motoristickej organizácie RAC, takzvaní middle-lane hoggers vyvolávajú náklady rovnajúce sa strate jednej tretiny kapacity diaľnice.

Prečo sa šoféri zdanlivo absurdne tlačia v strednom pruhu a navzájom si vyvolávajú dodatočné náklady? Pár dôvodov bez nároku na poradie dôležitosti:

Psychológia a sebaklam: Väčšina ľudí si o sebe myslí, že sú lepší šoféri ako priemer. Kým boli na diaľnici dva pruhy, ľudia v autách sa delili na pretekársku menšinu a predbiehanú väčšinu. Tri pruhy sú problém, pretože delia vodičov na pretekárov v ľavom, normálnych v strednom a lúzrov v pravom pruhu. Nie všetci si trúfajú byť bláznivý pretekár, zároveň nikto nechce byť lúzer. Dôsledok? Plný stredný pruh.

Bezpečnosť: Viacerí sa sťažujú, že v nich pravý pruh vyvoláva pocit nižšej bezpečnosti. Jednak  sa obávajú, že môžu vraziť do stojaceho pokazeného auta pre chýbajúce odstavné plochy. Ale i preto, že pravý pruh využívajú autá opúšťajúce diaľnicu i tie, ktoré sa na ňu pripájajú, čo znamená opakované spomaľovanie a zrýchľovanie. Šoféri sa tomu "vyhýbajú" jazdou v strednou pruhu.

Neformálny poriadok: Aj keby mali dve krajiny rovnaké zákony regulujúce dopravu, šoféri nebudú na cestách jazdiť rovnako. Ako popisuje Tom Vanderbilt v skvelej knihe Traffic, motoristi si tvoria neformálne pravidlá a hranice tolerovateľného porušovania zákona. Inými slovami, nikde na svete šoféri nedodržiavajú zákony na sto percent.  Namiesto toho vzniká nepísaná dohoda, aké držanie sa pravidiel je z pohľadu ostatných na ceste "dosť dobré". Jedna zo zásad jazdy na D1-ke je napríklad za žiadnu cenu nedopustiť, aby sa pred vami niekto z pomalšieho pruhu preradil do rýchlejšieho. Treba pridať a prekaziť inváziu. Nikto preto nechce zostať zaseknutý v pravom jazdnom pruhu, hoci je prázdnejší.

Na upchatý stred netreba, aby mali s jazdou v pravom pruhu problém všetci, dokonca ani väčšina šoférov. Na tipping point stačí menšina, ktorá stred mierne zahustí. Ostatné autá v pravom pruhu zrazu zistia, že sa im zle obiehajú kamióny, a tak radšej tiež zostanú v strede. Dynamika takýchto individuálnych rozhodnutí vedie k spoločensky neoptimálnemu výsledku. Šoféri skončia zavretí v diaľničnej väzňovej dileme, v ktorej všetci strácajú, ale nikto nechce prvý znášať náklady ústupu do pravého pruhu. Vzniká negatívna externalita v podobe znižovania kapacity diaľnice, bezpečnosti a plynulosti premávky.

Aké sú riešenia? Niektorí navrhovali rôzne rýchlostné limity pre jednotlivé pruhy diaľnice. Podľa mňa nezmysel. Minimálne preto, lebo to nerieši problém, že nikto nechce byť lúzer, ak mu to technicky stav auta ako-tak dovolí. A ako žartuje moja manželka, ktorá trasu Bratislava-Trnava a späť jazdí denne, rýchlostné limity už vznikli neformálne (v pravom 80, v strednom 130 a v ľavom 160 km/h).

Ekonomicky optimálne riešenie je externalitu zdaniť. Zaviesť dynamický mýtny systém, ktorý by mal rôzne ceny pre používanie rôznych jazdných pruhov. Pravda, nie som expert, neviem nakoľko je to technický problém. Ono vo všeobecnosti by malo platiť, že najskôr treba zdaňovať zápchy a kolóny (vyššia cena za používanie diaľnice počas špičky), až potom vrážať ťažké peniaze do novej infraštruktúry. Ale politicky je to nepríťažlivá myšlienka.

Takže, čo robiť? Nuž, nestačí postaviť širšiu diaľnicu a povedať: šoféri jazdite. Geniálny štuchanec nemám. Možno by pomohla elektronická signalizácia, že pravý pruh je prázdy a autá sa majú preradiť. Potom ostáva osveta, upozorňovanie a vynucovanie poriadku policajtmi.