Upozornenie: tento blog je v značnom protiklade s názorom dvoch mojich kolegov, Braňa Sobinkoviča a Krista Slováka, podľa ktorých je najlepším riešením situácie v štátnych teplárňach ich predaj.

Mission accomplished?

O privatizácii šiestich teplárenských spoločností včera rozhodla vláda. Premiérka Iveta Radičová sa za túto možnosť vyslovila už v sobotu 5. februára na vlnách Slovenského rozhlasu. V Sobotných dialógoch k teplárňam okrem iného povedala: „Som presvedčená, že v stredu na vláde o postupe rozhodneme tak, aby sme sa nepripravili o podporné financie z únie a aby sa skončilo nehorázne prideľovanie rôznych odmien.“

No, trochu viac domýšľavý človek by si „nehorázne prideľovanie odmien“, následnú diskusiu o možnej privatizácii teplární a výrok premiérky mohol vysvetliť aj takto: bývalí šéfovia Teplárne Košice, pán Podhorský a pán Zich, nie sú žiadni bezchrbťáci a dobre vedia, že prevziať si po pár mesiacoch na stoličke šéfa predstavenstva 90-tisícové odstupné je výsmech v národniarskom štýle. No právo to bola ich misia. Vyvolať rozhorčenie u občanov a legitimizovať v ich mysliach úvahy o nutnosti predaja štátnych teplární.

V záujme dobrého psychické zdravia je však pre voličov lepšie nebyť prehnane domýšľavý. Ale radšej si pýtať dobre podložené vysvetlenie, prečo chce vláda štátne podniky privatizovať. (V rámci korektnosti – o zefektívnení fungovania vybraných štátnych podnikov a odštátnení teplární sa hovorí aj v Programovom vyhlásení vlády.)

Kde nie je objem, nebude štát

Tvrdiť, že kvôli skoncovaniu s vyplácaním „nehoráznych“ odmien, je argumentácia na úrovni krčmovej debaty pri pive a podceňovanie intelektu voličov v priamom prenose. Na rokovanie vlády sa našťastie dostali sofistikovanejšie podklady ako len hysterické vyjadrenia ku kauze odstupné. O privatizácii teplární sa rozhodlo na základe analýzy z dielne Fondu národného majetku (FNM). Dôvody, ktorými sa v analýze vysvetľuje potreba podniky predať (str. 10), sú však podľa mňa nie dostatočné. Alebo, keďže nie som žiaden odborník na energetiku, im dobre nerozumiem.

K veci: FNM ako jeden z dôvod na predaj uvádza pokles objemov predaného tepla a z toho vyplývajúce znižovanie zisku. Údaj sa týka všetkých šiestich teplární, čo sa mi však nezdá ako korektný prístup. Ak sa totiž za osem rokov znížil objem tepla predaného Bratislavskou teplárenskou, je to asi prirodzené, keďže firme postupom času pribudlo v bratislavskom regióne ďalších šesť konkurentov. Klesal objem predaného tepla aj Martinskej teplárenskej, ktorej v Turci konkuruje jeden väčší dodávateľ tepla, spoločnosť Martico? A nemalo by sa pri úvahách o predaji štátnych firiem prihliadať viac na ich ziskovosť či výnosnosť vlastného imania? Mimochodom, v oboch parametroch zaznamenalo všetkých šesť teplární v rokoch 2007-2009 kladné hodnoty, s výnimkou Zvolenskej teplárne v roku 2007. (Podrobnejšie tu).

Aké eurofondy?

Argumentom za predaj má byť podľa FNM aj nevyhnutnosť realizácie investícií do rozvoja a ekologizácie teplární. Podľa analýzy pôjde o sumu 764 miliónov eur. Za rovnakým účelom však už teplárne v rokoch 2001-2010 investovali 370 miliónov eur a z grafu vývoja úverovej zadlženosti mi vychádza, že nie iba vďaka úverom. Otázka kompetentným: je možné, že teplárne sú v najbližších desiatich rokoch schopné investovať rovnakú sumu ako v poslednej dekáde a zvyšok získať z eurofondov?

Mimochodom, keď už sme pri eurofondoch. Nie celkom rozumiem snahe premiérky nestratiť možnosť „podporných financií“ z EÚ a zároveň hovoriť o predaji teplární. Pritečú eurofondy do teplární ešte pred predajom a pokryje sa z nich časť nevyhnutných investícií, o ktorých bola reč vyššie? Nič lepšie by si budúci kupci nemohli priať. A ak až po privatizácii (zrejme v prípade, ak by sa hneď nepredávali 100-percentné balíky), nebude to z pohľadu konkurenčných firiem, ktorým vláda nebude pomáhať získať chechtáky z Bruselu, deformácia hospodárskej súťaže?

Privatizáciou ku konsolidácii

Ďalšie argumenty FNM podporujúce predaj (veľké rezervy teplární v optimalizácii nákladov, nevýhodné obstarávanie, znižujúca sa konkurencieschopnosť a vedeniami teplární uprednostňované krátkodobé ciele) by som zaradil do kategórie „bývalé vedenie podnikov a vláda, ktorá ich nominovala, boli neschopáci a neexistuje záruka, že my sme lepší.“ Fajn, úprimnosť sa cení. Lenže potom by sme sa mali začať baviť, či by nebolo dobré predať aj Slovenskú tele..., pardon, Rozhlas a televíziu Slovenska, Železničnú spoločnosť, Všeobecnú zdravotnú poisťovňu atď.

Lenže tu sa debate vedie od konca. V závere analýzy FNM sa tiež uvádza, že výnos z predaja „je z hľadiska fiškálneho a z hľadiska konsolidácie verejných financií výhodnejší ako dlhodobá pozícia FNM ako investora v podnikoch regionálneho/lokálneho významu.“ V reči čísiel tomu rozumiem takto: pre štát je výhodnejší jednorazový výnos vo výške 160-200 miliónov eur, ako 13,6 milióna eur z dividend v najbližších desiatich rokoch. No, výhodnejšie... Podľa mňa nie celkom, ak sa zisk z predaja použije na „splatenie verejného dlhu“ (citát z analýzy). Vláda by mala najprv hľadať všetky iné spôsoby, ako konsolidovať a nie pri prvej príležitosti predávať štátne kotolne. Ak nedokáže udržať verejné financie na uzde bez privatizácie, čo bude robiť v čase, keď už nebude čo predávať?

Návrat Fica a štátne pivo

Samostatný článok by sa dal napísať na tému proklamovanej neexistencie negatívneho vplyvu privatizácie na cenu dodávaného tepla. Podľa analýzy ju má garantovať Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Podľa K. Slováka, ktorý toho vie o energetike ďaleko viac ako ja, „keď bude budúci premiér veľmi chcieť, môže cez formálne nezávislého regulátora brutálne zdraženie ustrážiť.“ Zo slovného spojenia „formálne nezávislý“ mi vyplýva, že naopak, keď premiér veľmi nebude chcieť, pripustí zvýšenie cien aj za hranicou oprávnených nákladov vláde blízkeho privatizéra.

Tiež mi chýbajú podrobnosti u podobe „vysoko konkurenčného prostredia“ v sústave centralizovaného zásobovania teplom, o ktorom hovoril minister financií na tlačovej besede po rokovaní vlády. Predstavujem si totiž, že majiteľ dvojgarsónky niekde v časti Bratislava–východ nezmení dodávateľa tepla do jeho radiátorov (keď sa mu nebude páčiť cena) tak ľahko, ako keď chce prejsť k inému mobilnému operátorovi.

Aby sme sa rozumeli: netvrdím, že privatizácia štátnych teplární, je zlý nápad. Len na môj vkus prebehla diskusia o tomto kroku príliš narýchlo a nie celkom rozumiem argumentom, ktorými vláda operuje. A nie som jediný, pochybovačné slová počúvam aj od známych, ktorí sú voliči pravice. Čo je škoda, lebo taký šikovný marketér ako Robert Fico si určite nenechá ujsť príležitosť využiť odfláknutú komunikáciu vlády vo svoj prospech. A ak sa aj vďaka tým pár percentám získaným rečami o „rodinnom striebre“ o tri roky víťazoslávne vráti na úrad vlády, Radičová a kol. môžu sypať popol hlavne na vlastné hlavy.

Inak, celkom sme obišli tému, či má štát alebo nemá (a ak áno, v čom) podnikať. Ktorá by podľa mňa mala byť na začiatku každej diskusie o privatizácii, nie až keď je po funuse. Väčšina čitateľov TRENDU povie, že nemá. V ničom a nikdy. Ak je tak, rozmýšľam, hm... Sú tí Česi nenormálni alebo len spomalení, keď doteraz nepredali „strategickému investorovi“ štátny podnik Budějovický Budvar?