Dve veci ma po návrate z dovolenky potešili. Prvá je, že sa po dlhej pauze na blogy etrendu vrátila Radostná veda. Druhá je, že Martin Filko oznámil intenzívnejšie blogovanie o ekonómii, ktorého nikdy nie je dosť. Ale úprimne povedané, prvý príspevok ma sklamal. Externality sú veľká téma, ktorej sa na Slovensku v praktickej politike i debatách venuje málo pozornosti. Rovnako aj vyčísľovaniu nákladov, ktoré napríklad developeri ako J&T Real Estate uvaľujú na okolie vlastnou bezohľadnosťou. Ale...

A toto "ale" je veľké "ALE". Martinov postreh je namierený proti správaniu sa bohatej nedotknuteľnej firmy. Moja otázka znie, komu patrí komunikácia, na ktorej sa stavbári River Parku rozťahujú? Kto im dal stavebné povolenie? Nebude to náhodou mesto Bratislava a jeho nepodarená samospráva? Externality vznikajú vtedy, keď subjekty pri rozhodovaní nenesú všetky náklady vlastných rozhodnutí. Stavbári River Parku zabrali kus - podotýkam verejnej - komunikácie. Im sa stavia pohodlnejšie, náklady platia vodiči stojaci v zápchach. Práve na riešenie takýchto situácií by mal slúžiť miliónstranový prebyrokratizovaný stavebný zákon.

Nehovoriac o tom, že komunikácia patrí mestu. Externality  vznikajú i vtedy, keď človek užíva vlastný majetok spôsobom, ktorý iným znepríjemňuje život. Napokon jasný príklad je znečistenie ovzdušia používaním automobilov. No v tom prípade stavebníci zabrali cestu a mali by to byť úradníci, poslanci, starostovia a primátor, ktorí mali zabezpečiť minimalizovanie strát ostatných pri stavbe River Parku. Ak nestačí kompenzácia, ktorú ponúka developer - príjemnejšie nábrežie po dokončení stavby (hoci nie všetci budú súhlasiť, že River Park je zmena k lepšiemu) -  mal by zakročiť regulátor. O tom nie je v Martinovom texte ani zmienka.

Druhý problém vidím v spájaní externalít s bohatstvom. Historky o zlých developeroch zaručujú vysokú čítanosť, najmä ako sú pravdivé, tak ako Martinov postreh. Ale stačí sa rozhliadnuť po Bratislave s chodníkmi obsypanými parkujúcimi autami a je jasné, že externality majú s výškou príjmov pramálo spoločné. Iste, čím bohatší je človek, alebo firma, tým ľahšie si môže zaistiť pasivitu úradov. Lenže hlavný problém je bezzubosť regulácie tam, kde nefungujú neformálne pravidlá. Či obyčajná ohľaduplnosť.

Okolo baráku, kde bývam, bola pôvodne cesta. Zmenila sa na divoké parkovisko, kde priamo v jazdných pruhoch stoja autá susedov tak, že sa pomedzi ne dá ledva prekľučkovať stredom cesty. Nehovoriac o tom, že blízka centrála Slovenskej sporiteľne sa každý deň postará o nádielku áut zamestnancov, ktorí nemajú kde parkovať (neexistuje náhodou regulácia, ktorá hovorí o počte parkovacích miest pri výstavbe administratívnych budov?) Podzemné garáže v baráku zívajú prázdnotou a my idioti, čo sme si kúpili parkovacie miesta, môžeme pri každej ceste do práce a z práce zúriť a nadávať. Nehovoriac o kvalite života na mieste permanetne obsypanom autami parkujúcimi úplne všade.

Mesto sa cestu bráni prevziať, lebo by sa potom o ňu muselo starať. Vyriešiť niečo v rámci spoločenstva vlastníkov bytov je nemožná úloha. Veď mnohí susedia by išli sami proti sebe. A tak náklady za ich bezohľadnosť nesiem ja a ostatní, ktorí si parkovanie zaplatili. Vzhľadom na výskyt luxusných vozov parkujúcich na ceste evidente nie všetci majú problém s peniazmi.  Ale mnohí si parkovanie nekúpili, lebo na to nemajú. Takže, čo je zlé na tom byť (relatívne) chudobný? Absolútne nič, to zlé si vyžerú ostatní... Aspoň čo sa týka externalít.