Preč s duševným vlastníctvom

Urobiť presso je najľahšia vec na svete. Zomlieť sedem gramov kávy, dať do stroja, nechať dostatočne dlho pretekať vodu a voňavý, napenený čierny mok je na svete. Ale každý, kto si objednal šálku pressa a dostal podozrivú tekutinu s opadnutou penou, plávajúcimi zrniečkami a kyslastou chuťou kriviacou úsmev, potvrdí opak. Dobré presso je umenie, ktorému veľa bratislavských podnikov neholduje. A to pravé espresso z talianskej kaviarničky je aj tak nenapodobiteľné.

V mene inovácií

Profesori ekonómie Michele Boldrin a David Levine zrejme nepoznajú trestuhodné počínanie kaviarní v slovenskom hlavnom meste. Ale celosvetové ťažkosti s dobrým pressom nespomínajú v knihe Against Intellectual Monopoly náhodou. Recept na jeho výrobu nechráni patent ani autorské právo. Každý majiteľ kaviarne môže kúpiť mlynček, automat, kávu a kopírovať originálnu receptúru. Napriek tomu imitátori zlyhávajú (a neváhajú pýtať dve eurá za žalostnú karikatúru).

Inštitút duševného vlastníctva je založený na presne opačnom predpoklade. Vychádza z toho, že vzhľadom na jednoduchú kopírovateľnosť nápadov je nevyhnutné chrániť ich autorov. A prostredníctvom štátnej autority trestať pirátov parazitujúcich na práci iných. Dva základné právne nástroje tohto inštitútu sú patentová ochrana a autorské práva.

Okolo duševného vlastníctva sa vedú vášnivé spory. Najviditeľnejšie sú kampane typu „kopírovanie zabíja hudbu“ či boj Microsoftu proti softvérovým pirátom. Otázka rešpektovania duševného vlastníctva je predmet obchodnej politiky – v posledných rokoch najmä v naťahovačkách medzi Západom a Čínou – aj súdnych procesov, ako bolo ťaženie hudobnej brandže proti službe Napster.

Miera ochrany duševného vlastníctva patrí medzi črty „vyspelosti“ podnikateľského prostredia. Ochrana výdobytkov ľudského intelektu je prezentovaná ako pilier kapitalizmu a jeho inovačnej sily. No podľa Boldrina a Levina, nech je tento príbeh akokoľvek presvedčivý, je svetelné roky vzdialený realite.

Dobrý monopol

Monopolisti nebývajú kladní hrdinovia ekonomickej literatúry. Prisudzuje sa im množstvo nepekných vlastností, najmä schopnosť vytvárať umelý nedostatok s cieľom inkasovať extra peniaze. Čo je teda také špecifické na duševnom monopole, že sú ekonómovia ochotní tolerovať ho ako prijateľnú cenu za spoločenské blaho?

Predovšetkým, technologický pokrok je korenie hospodárskeho rastu. Prosperujúci svet potrebuje prosperujúcich inovátorov. No Boldrin a Levine zdôrazňujú, že existenciu duševného monopolu nelegitimizuje sám fakt, že Bill Gates niečo vymyslel a má na to „právo“. Ale predpoklad, že keby nemal možnosť získať prémiu, neunúval by sa vymýšľať. Štátom vynucovaná monopolná renta pre Microsoft je teda prijateľná cena, aby jeho vývojári inovovali a prispievali k hospodárskemu rastu.

Dôvod, prečo tolerovať monopolistické maniere, hľadajú ekonómovia v špecifickom charaktere trhu s inováciami. Zjednodušene povedané: inovácia je časovo i finančne náročný proces s neistým výsledkom. V prostredí voľnej konkurencie, v ktorom absentuje ochrana duševného vlastníctva, by inovátor čelil ataku imitátorov nezaťažených týmito fixnými nákladmi. Parazitovanie by znižovalo jeho motiváciu na výskum a vývoj. A trh by smeroval do rovnovážneho stavu, v ktorom sa neoplatí inovovať. Teda k stagnácii.

Koľko je dosť

Hoci teoretická obhajoba duševného monopolu vyzerá logicky, je založená na dvoch predpokladoch. Prvý: kopírovanie je jednoduché. Druhý: prostredie bez patentov a autorských práv nedokáže inovátorom poskytnúť „dostatočnú“ kompenzáciu. O oboch možno pochybovať. „Zoberme si slávnu myšlienku E = mc2. Je všeobecne známa v zmysle, že množstvo ľudí dokáže formulku odrecitovať. Ale koľko ľudí v skutočnosti vie, čo znamená, a dokáže ju produktívne využiť? Napríklad my dvaja nemáme poňatia, čo si s ňou počať,“ píšu Boldrin a Levine.

Einsteinovská fyzika je možno príliš ezoterická, príklad s nepodareným pressom zasa pritiahnutý za vlasy. No smerujú k rovnakej pointe – kopírovanie nemusí byť jednoduché. Microsoft by mohol poslať zdrojový kód operačného systému Windows všetkým používateľom, no väčšina z nich by to sotva ocenila. Imitovanie zahŕňa proces učenia sa, vyžaduje zručnosti a vedomosti, v ktorých má autor nápadu náskok. A na úspešný biznis nestačí kopírovať – treba mať peniaze, vybudovať firmu, získať si dôveru zákazníkov.

Existuje relevantná námietka, že z absencie ochrany duševného vlastníctva by profitovali etablované firmy, ktoré peniaze i zákazníkov majú, a mohli by beztrestne kradnúť nápady malým inovatívnym spoločnostiam či autorom. No faktor neistoty návratnosti novej technológie či novej piesne nemusí hrať proti jej majiteľovi, argumentujú Boldrin a Levine. Prečo? Lebo „kradnúť“ sa oplatí až v prípade, ak je originál komerčne úspešný. Autor tohto článku kedysi hrával v rockovej kapele, ale piráti sa akosi neunúvajú produkovať nelegálne kópie jej nahrávok.

Boldrin a Levine nespochybňujú, že patenty a autorské práva zabezpečujú ich majiteľom vyššie zisky, než by dosiahli v prostredí voľného kopírovania. No na množstve príkladov ukazujú, že inovátor nie je proti parazitom bezbranný a aj bez garantovaného monopolu dokáže ťažiť z prvenstva na trhu. Napokon, je irónia, píšu Boldrin a Levine, že profesori ekonómie, teda ľudia, ktorým odovzdávanie starých myšlienok zabezpečuje slušné živobytie, v akademických prácach tvrdia, že takýto transfer je lacná a triviálna záležitosť.

Nutné zlo?

Takže, je duševné vlastníctvo nutné zlo, ktoré pomáha živiť hospodársky rast? Najpresvedčivejšia časť Boldrinovej a Levinovej knihy – empirické dáta – hovorí „nie“. Od hudobného priemyslu v 18. storočí cez inovácie v 19. a 20. storočí až po súčasný softvérový a farmaceutický priemysel neexistujú dôkazy, že by patenty a autorské práva zvýšili mieru inovácií natoľko, aby to monopol ospravedlňovalo.

História odvetví, v ktorých sa inštitút duševného vlastníctva udomácnil, je zarážajúco podobná. Na začiatku je vzrušujúce obdobie množstva malých firiem, ktoré si konkurujú, preberajú nápady, imitujú, kopírujú a zlepšujú pôvodné myšlienky. Z kvasenia vzniká skupina lídrov, ktorá objaví čaro patentov a autorských práv. A tvorivé obdobie s pomocou intenzívneho politického lobingu nahrádza érou vyhľadávania renty, súdnych sporov a betónovania pozícií.

Hollywood založili nezávislí filmári, ktorí do Kalifornie ušli z New Yorku pred patentovým kartelom Motion Picture Patents Company. Microsoft a Apple položili základy impérií v období, keď mohli beztrestne „ukradnúť“ a zlepšiť pôvodný nápad Xeroxu do podoby úspešných operačných systémov. To je v ostrom kontrastne s dnešnou situáciou, keď Amazon žaluje Barnes & Noble za narušenie patentovej ochrany objednávky tovaru „jedným kliknutím“.

Veľké znepokojenie vyjadrujú Boldrin a Levine nad inovačným potenciálom Spojených štátov, kde inštitút duševného vlastníctva nadobúda obludné rozmery. Ochrany sa dožadujú „vynálezcovia“ triviálnych služieb, finančných produktov, dizajnérskych riešení, nových poľnohospodárskych produktov i golfových úderov. Nokia sedí na dvanástich tisícoch, Microsoft na dvadsiatich tisícoch patentov, z ktorých väčšina slúži na blokovanie konkurencie.

„Máme desaťtisíc patentov – šialené množstvo. Uspokojil by som sa s tisíckou? Áno, keby ostatní urobili to isté,“ povedal v roku 2005 Bruce Sewell z Intelu. V tomto prostredí sa skvele darí lobistom a právnikom. Ale sotva je priateľské voči inovátorom, ktorí musia hľadať medzeru v patentovej džungli a registrovať drobné zlepšenia, lebo im duševné vlastníctvo niekoho iného bráni finalizovať zmysluplný produkt. Efektívnejšie je patentovať nedorobok, rýchlo ho predať a odpratať sa veľkým zvieratám z cesty.

Zastavte to

Prieskum Carnegie z roku 2000 ukázal, že len niečo vyše päť percent firiem súhlasí s tézou, že patentová ochrana je prostriedok zvýšenia výkonu firmy. Zato polovica oslovených spoločností ju vidí ako prostriedok prevencie súdnych sporov a osem z desiatich ako nástroj blokovania konkurencie. To len dokresľuje empirické zistenia, aké sú reálne motivácie využívania ochrany duševného vlastníctva a aké motivácie tento inštitút dáva trhu s inováciami.

Boldrin a Levine tvrdia, že je najvyšší čas koncept „dobrého monopolu“ prehodnotiť. Pripomínajú, že jeho účel nebolo vytvoriť multimiliardárskych rentierov, ale podporovať ekonomický rast. Pochopiteľne, inovácie nevymreli ani vo svete duševných monopolistov. No spoločenské náklady na tento druh podpory výskumu a vývoja sú v porovnaní s dosahovaným efektom neprimerane vysoké: „Kde sa dnes softvérový inovátor schová pred právnikmi Microsoftu? Kde sa zajtra nájdu farmaceutické spoločnosti, ktoré hodia rukavicu patentom Big Pharmy a vyrobia lieky a vakcíny pre milióny ľudí zomierajúcich v Afrike? Nikde, a to je pre prichádzajúce časy zlé znamenie. Právna a politická vojna medzi inovátormi a monopolistami je skutočná. A inovátori nemusia zvíťaziť.“

Michele Boldrin je profesor ekonómie na Washingtonovej univerzite v St. Louis. Zaoberá sa predovšetkým hospodárskym rastom, inováciami a štúdiom ekonomických cyklov. Je spoluautor štyroch kníh a pravidelný prispievateľ do prestížnych akademických žurnálov.

David K. Levine je profesor ekonómie na Washingtonovej univerzite v St. Louis. Jeho výskum zahŕňa štúdium duševného vlastníctva, endogénnych dynamických rastových modelov, formovaní preferencií, inštitúcií a spoločenských noriem. Zároveň sa zaoberá a publikuje články o aplikácii teórie hier v experimentálnej ekonómii. Je spoluautor knihy Learning in Games.

> Hlasuj za tento článok na