Pozor na vládnych plánovačov

Každý človek plánuje. Denný program, dovolenku, vzdelanie či kariéru. Firmy plánujú uvedenie produktov na trh, predajnú stratégiu. Ak plánuje jedinec alebo podnikateľský subjekt, rozhoduje najmä o vlastnom čase, peniazoch a majetku. Náklady na prípadné omyly bude niesť len on, takže je dostatočne motivovaný spraviť to dobre.

Ak šéf pozve podriadeného na obed do luxusnej japonskej reštaurácie, ten sa nebude zdráhať odhodiť mizerný sendvič s maslom, ktorý sa chystal zjesť. Ak niekomu bohatý príbuzný ponúkne cestu na Havaj, sotva sa dočká odmietnutia s tým, že „plánoval som v ten týždeň prať“. Ak automobilky vyrobia auto, ktoré nechce nikto kupovať, prehodia výrobu na populárnejší model.

Tento pragmatizmus je v protiklade s plánovaním zo strany vládnych úradov, ktoré rozhodujú o čase, peniazoch a majetku iných. Na tieto rozhodnutia si v knihe posvietil ekonóm Randal O’Toole.

Nadbytok a nedostatok

V štátnych a vo verejných inštitúciách neexistuje priama previazanosť rozhodnutí s osobnými dôsledkami. Ak zosnované plány zídu z nasmerovanej cesty, vždy sa nájde iný politik alebo úradník, ktorý zlyhal. O’Toole ukazuje, že takéto zlyhanie je nevyhnutné. Podľa neho by nemalo nikoho prekvapiť, keď vládny úrad vytvorený na ochranu lesov pred nadmerným výrubom ich naopak celé vyrúbe. Rovnako by sa nikto nemal čudovať, keď úradníci poverení zvýšením mobility obyvateľov ju nakoniec znížia. Všetky tieto veci sú predvídateľné dôsledky aplikovania princípov komplexného štátneho plánovania – produkcia nadbytku vecí, ktoré ľudia v skutočnosti nechcú, a nedostatočné poskytovanie vecí, ktoré ľudia naozaj chcú.

Plánovačov nemusí trápiť, či ich predstavy zarobia alebo prerobia peniaze. Ak nimi napísané zámery predpokladajú, že podnikatelia by mali vstupovať do stratových projektov, na ich neochotu reagujú konštatovaním, že ide o zlyhanie trhu. A odpovedajú ponúkaním dotácií, ktoré majú podnikateľov motivovať.

Kniha je zvlášť vhodná pre čitateľov, ktorí sa neuspokoja so všeobecným tvrdením o nevyhnutnom zlyhaní štátneho plánovania v dôsledku nemožnosti ekonomickej kalkulácie. Randal O’Toole príklad za príkladom ukazuje, že vláda plánovaním často sama spôsobuje problémy, ktoré chce vyriešiť.

Bublina na trhu s bývaním, zvýšené dopravné zápchy, rastúce obmedzenia ľudí pri nakladaní s vlastným majetkom či klesajúca zamestnanosť v mestách, ktoré by mali rýchlo rásť. To všetko sú dôsledky úradníckych schém. Napriek tomu sa im darí obviňovať zo zápch ľudí cestujúcich v aute, z nedostupnosti bývania vinia špekulantov a nízke úrokové sadzby a za nezamestnanosť môžu chamtivé korporácie presúvajúce sa do iných častí sveta. Len málokto hľadá skutočnú vinu tam, kde je. V rukách plánovačov, ktorí vytvárajú zápchy, veselo zvyšujú ceny domov a horlivo píšu regulácie nepriateľské k miestnemu podnikaniu.

Myslenie v 50-ročniciach

Plánovači si myslia, že keď vedia postaviť dom, môžu navrhovať celé zastavané územie. O’Toole objasňuje tento vrcholný nezmysel. „Uvažujme o území s miliónom obyvateľov a miliónom parciel nehnuteľností, z ktorých každá môže byť využitá desiatkami rôznych spôsobov. Každý z tých ľudí prikladá rôznu hodnotu možnému využitiu, čoho výsledkom sú bilióny rôznych zozbieraných dát. Pridajte dopravu a inú infraštruktúru, zmeny chutí a trendov v čase, spôsob, akým rôzne využitia nehnuteľností ovplyvňujú hodnotu ostatných susedných nehnuteľností, a požiadavky na dáta sa budú pohybovať v kvadriliónoch. Takéto množstvo údajov nedokáže nikto nikdy ani len zozbierať, nieto ešte pochopiť."

Ako sa s problémami takéhoto rozsahu vyrovnávajú kvázivedeckí racionálni plánovači? Zjednodušujú. Výsledkom sú schémy, ktoré spôsobujú mestám oveľa viac škôd ako osohu.

Plánovači nevidia viac do budúcnosti ako ktokoľvek iný. „Predstavte si napríklad plán pre vaše mesto napísaný v roku 1950 na ďalších 50 rokov dopredu. V tom čase len málo ľudí niekedy letelo a ešte nikto necestoval komerčným lietadlom. Len niektorí ľudia pracovali s počítačom a dokonca ani najväčší jasnovidci a autori science-fiction nepredpovedali mikropočítače alebo internet. Málo ľudí si mohlo dovoliť pravidelne volať medzimesto..

S informáciami dostupnými v roku 1950 by sa v pláne na rok 2000 určil primalý priestor na letisko a priveľký na vlakovú stanicu. Predpokladalo by sa, že vysoké telekomunikačné náklady budú nútiť zamestnávateľov stavať prevádzky tesne pri sebe a neďaleko obytných štvrtí. Keďže by sa nepredpokladalo také masové rozšírenie automobilov, domy by sa naplánovali len s jednou garážou. A vôbec by sa nepočítalo s tým, že mnoho ľudí bude chcieť doma zároveň pracovať.

Realitný mýtus

O’Toole vyvracia na konkrétnych číslach obľúbený mýtus o nedostatku otvoreného priestoru: Ak by každá domácnosť v USA postavila dom na pozemku s rozlohou tisíc štvorcových metrov, pohodlne by sa všetky zmestili do štátu Ohio, ktorý zaberá asi 1,1 percenta z celkového územia krajiny. A to s dostatkom voľného priestoru na spájajúce cesty, parky a inú vybavenosť. Všetky maloobchodné, komerčné a industriálne územia na rozlohe opäť 1,1 percenta by sa hravo zmestili do Kentucky. Zvyšných 97,8 percenta by ostalo na farmy, lesy alebo nedotknutú divočinu. Zatiaľ čo v častiach krajiny existuje nedostatok možností bývania, nedostatok vidieckeho otvoreného priestoru hocikde v USA nie je.

Prísne územnoplánovacie predpisy vplývajú podľa neho na ceny a tým aj na dostupnosť domov pre ľudí. A to dokonca viac ako nízke úrokové sadzby. Na územiach s prísnymi plánovacími predpismi sa ceny domov zvyšovali v rokoch 1999 až 2005 ročne o štyri až 13 percent. Ale v častiach s nie takým prísnym alebo so žiadnym plánovaním ceny rástli o jedno až tri percentá. Ak by ceny rástli o 2,5 percenta ročne, pomer cena/príjem by bol v roku 2005 na úrovni 2,2.

Preto sa napríklad Houston považuje za najmenej rizikové mesto z pohľadu prasknutia realitnej bubliny. Aj keď ani tu ceny domov nie sú imúnne k celkovému rastu v dôsledku nízkych úrokov, stále ostávajú oveľa miernejšie ako napríklad v San Jose. Zatiaľ čo tam ceny vzrástli v roku 2004 o 15 percent, v Houstone sa zvýšili o takmer štyri percentá.

Územné plánovanie nazýva O’Toole aj daňou pre niektoré skupiny obyvateľstva, ktorá je okamžite transferovaná k bohatším ľuďom. Uvaľuje totiž vysoké náklady na kupujúcich, no pre existujúcich vlastníkov domov znamená vietor do plachiet. Tu cituje ekonómov Glaesera a Gyourka, ktorí v jednej z prác o nedostupnosti bývania skonštatovali, že zónovanie zmenilo mestá zo strojov urbanistického rozvoja na spolky vlastníkov domov. Rovnako ako je OPEC motorom zvyšovania cien ropy v produkujúcich krajinách, mestské plánovanie je nástroj, ako vlastníci zvyšujú ceny svojich domov.

Efekt Concordu

Ekonomické (nemožnosť racionálnej ekonomickej kalkulácie) a technické bariéry (obrovské množstvo dát, nepredvídateľnosť budúcnosti, problém modelovania, rýchlosť zmien v čase) robia plánovanie štátu neuskutočniteľnou aktivitou. Naivnému rojkovi sa určite tlačia na jazyk otázky: Ako je možné prekonať tieto ekonomické a technické prekážky? Nájdu sa správni ľudia? Môže vládne plánovanie fungovať? O’Toole ukazuje, že nemôže. Pretože iné skupiny vo vláde – zvolení úradníci, byrokracia a špeciálne záujmy, prekrútia plánovanie smerom k ich vlastným cieľom, nie k takzvanému verejnému záujmu.

Štátni manažéri vedia, že keď sa raz odštartoval výkop stavebného projektu, politici ho zriedka zastavia, hoci sa náklady astronomicky zvyšujú oproti predpokladom. O’Toole tento jav nazýva efekt Concordu. Pomenovanie odvodil od francúzsko-britského lietadla, ktorého náklady na skonštruovanie oveľa presiahli pôvodný rozpočet. Pritom prínos pre ľudí bol zanedbateľný. Okrem vrstvy spoločnosti ochotnej zaplatiť päť- a viac tisíc dolárov za transatlantický let, sa týmto strojom nikto nevozil.

Záujmové skupiny sa spoliehajú na základný princíp: sústrediť benefity na niekoľkých a rozložiť náklady na mnohých. Milióny ľudí platia každoročne dane štátu. Ak sa každému zoberie koruna, nikto si to nevšimne. Ak sa dajú milióny korún jednej osobe alebo záujmovej skupine, takmer určite to zaregistruje. A naopak, keď sa peniaze daňovníkom vrátia, znova si to nikto nevšimne. Ale keď sa zoberú milióny či miliardy záujmovej skupine, jej hulákanie bude počuť na kilometre alebo aspoň v parlamentnej sále.

Podľa autora knihy každý systém funguje na základe spätnej väzby. Ak sa polieva záhrada, ktorej sa dostáva dostatok slnka, paradajky očervenejú. Ak Chrysler navrhne dostatok áut, ktoré sa mnohým páčia, zarobí peniaze a môže konkurovať Toyote. Ak poslanci parlamentu (ministri vlády) zistia, že míňanie peňazí im pomáha k opätovnému zvoleniu, budú míňať viac peňazí.

Ak by sa napriek tomu našiel takzvaný slušný politik, skončil by ako postavička v britskom sitkome Samozrejme, pán premiér. V každej epizóde príde predseda vlády so skvelou myšlienkou, ako zoštíhliť vládny aparát. Ministri mu potvrdia, že je to naozaj výborný nápad, ale za jeho chrbtom mu všemožne bránia, aby sa tak stalo.

Randal O’Toole je americký ekonóm a výskumný spolupracovník think-tanku Cato Institute, bývalý ekonóm Thoreau Institute a Yale University. Viac ako tridsať rokov sa venuje výskumu v oblasti rozvoja miest, dopravy a životného prostredia. Časopis Newsweek ho zaradil do dvadsiatky najvýznamnejších „hýbateľov a boričov mýtov zo Západu“.

> Hlasuj za tento článok na