Na väčšine vysokých škôl končí komplexná akreditácia, minister podpisuje posledné dekréty. Mal by nastať čas na pokojnú prácu, ktorej výsledky budú školy prezentovať koncom ďalšieho obdobia. Žiaľ, kľud sa nevracia, nervozita sa nestráca.

Dôvodov je veľa. Predovšetkým, aby sa úsilie škôl rozvíjalo želaným smerom, musí byť jasné, aké sú očakávania. Tie by mali byť vyjadrené formou kritérií nasledujúcej akreditácie. Hoci už končí druhý rok ďalšieho (tretieho) hodnoteného obdobia, niet ich. Vyzerá to, že sa opäť bude opakovať situácia z predchádzajúcich dvoch hodnotení, keď sa kritériá publikovali v poslednom, šiestom roku. Až vtedy sa školy s definitívnou platnosťou dozvedeli, čo mali predchádzajúcich päť rokov robiť.

Školy sú nervózne, lebo viaceré inovácie kritérií v roku 2013 boli radikálne. K jednému dovtedy existujúcemu garantovi museli pribudnúť ďalší dvaja. Oficiálne sa síce nevolajú garanti, ale je to len hra so slovíčkami. Keď ich niet, účinok je rovnaký – zrušenie študijného programu. Rektori a dekani chcú vedieť: Budú sa ich počty meniť? Ako? Koľko času dostanú školy na vyriešenie problému? To sú otázky, na ktoré by mali byť odpovede známe už dnes. Nielenže nie sú, ale nevidieť ani náznak snahy zaoberať sa nimi. Nakoniec to asi dopadne ako minule – hoci rektorská konferencia kritériá jednomyseľne odmietla, hodnotilo sa podľa nich.

Preto treba pozastaviť súčasné hodnotiace obdobie na 1-2 roky a spustiť ho znovu až vo chvíli, keď budú nové kritériá presne definované. Je lepšie postupovať podľa známych kritérií štyri roky ako nula rokov. Meniť je čo. Predovšetkým chápanie celého procesu je mylné. "Akreditácia" znamená "udelenie kreditu", teda dôvery – v danom prípade dôvery v inštitúciu, ktorá má vzdelávať. Dôveru nemá zmysel merať. Buď ju inštitúcia má alebo nemá. Akreditácia je teda udelenie licencie. A ako je všeobecne známe, licencie sa udeľujú na neurčito a zrušiť sa dajú iba pri výraznom porušení podmienok, ku ktorým sa držiteľ licencie pri jej získavaní zaviazal.

Na „meranie“, t. j. na posudzovanie úrovne, slúži vo svete evaluácia. Preto je nezmyslom tvrdiť, že päť vysokých škôl nebolo akreditovaných. Boli akreditované – nikto ich nezrušil, dokonca sa im tým ani nevyhráža. Len neboli evaluované na úrovni univerzít.

Dobrá, racionálna evaluácia je podobná tej, akú v roku 2006 až 2008 vykonávala Európska asociácia univerzít. VŠ ukáže, čo v minulom období dosiahla, aké má plány do budúcnosti a súlad cieľov a spôsobov ich realizácie s licenčnými podmienkami. Nič viac. Evaluačná komisia môže poradiť, ako tento súlad posilniť – a spravidla to aj robí. Periodickú previerku plnenia licenčných podmienok musí stanoviť zákon, pričom by mal zároveň aj definovať, ktoré ich porušenia sú natoľko závažné, že vedú k zrušeniu licencie. Osobne by som medzi ne zaradil napríklad plagiátorstvo akademických pracovníkov. Čo dokáže škola ustrážiť, keď ani nie falšovanie vedeckých prác vlastnými pracovníkmi?

Naša akreditačná komisia nevníma svoju úlohu týmto spôsobom. Napríklad sa vôbec nezaujíma o kvalitu vzdelávania. Jediné, čo požaduje, je mať dokument, podľa ktorého škola (údajne) kvalitu posudzuje. Dôležitá je existencia dokumentu, nie o to, či sa uplatňuje v praxi. Mimochodom, aj táto požiadavka sa zrodila novelou zákona tesne pred skončením hodnoteného obdobia. Takže školy ich začali rýchlo vyrábať – a tváriť sa, že podľa nich postupovali celý čas. Jedným slovom, farizejstvo.

Pritom, aj keby škola vlastné kritériá kvality uplatňovala, bez pravidelnej a systematickej externej kontroly sa výsledkom nedá veriť. Členovia akreditačnej komisie by mali teda byť najmenej raz ročne prítomní na prednáškach a v laboratóriách, podieľať sa na štátnicových skúškach – jednoducho vidieť beh života vysokej školy zvnútra. Len vtedy budú vedieť posúdiť, ako škola vzdeláva.

Nad akreditačnou komisiou stojí ministerstvo. Názor ministra môže výsledok sebalepšie mysleného a poctivo realizovaného akreditačného konania zvrátiť. To zavinilo, že slovenská AK bola vylúčená z Európskej asociácie agentúr zabezpečujúcich kvalitu vysokoškolského vzdelávania. Na rozdiel od analogických komisií takmer všetkých krajín EÚ, nie je totiž nezávislá.

Treba k potrebe úplného prebudovania systému akreditácií dodať viac?

P.S. 25 miliónov SKK, ktoré sa na evaluáciu EUA vynaložili, sa dodnes neodrazilo v legislatíve. A mali by sa, lebo práve legislatíva systému vysokoškolského vzdelávania dopadla v hodnotení najhoršie.