Pohádať sa s Tomášom Sedláčkom

Recenzovať knihu Tomáša Sedláčka bez predsudkov nie je jednoduché. Po prvé, je to bankový analytik. Po druhé, vytvoril okolo seba imidž človeka, ktorý už vie alebo čoskoro príde na to, aká je korelácia medzi rastom hrubého domáceho produktu, ľudskou chamtivosťou a nerozumnosťou. A na vkus niektorých ľudí, napríklad aj autora recenzie, niekedy až príliš voľne narába s parafrázami, prirovnaniami a podobenstvami. No keď začne nahlas uvažovať, dokážu ho v jednej miestnosti so záujmom počúvať študenti, topmanažéri, kolegovia z brandže, ale aj „náhodní okoloidúci“. Keď potom príde s knižným debutom, nie div, že má o ďalšiu publicitu postarané.

Menej zábavy

Snaha dnešnej ekonómie previesť všetko na sebalásku a kalkul je taká silná, že na podobnú úvahu sa neodvážil ani Epikuros. Tak znie citát, na ktorý je Sedláček asi obzvlášť hrdý. Zrejme preto, že ho ako uvádzaciu myšlienku zaradil na úvod jednej z kapitol. Vlastný citát tak postavil na úroveň myšlienok Carla Gustava Junga, Georgea Berkeleyho či Jana Amosa Komenského, ktoré vypichol rovnakým spôsobom. Komu stačí telegrafická pointa či citát na salónne príležitosti, práve sa dozvedel, čo potreboval.

Kniha bude zrejme miernym sklamaním pre tých, čo si zvykli na jeho u nás málo vídaný popularizačný štýl, odkazujúci na americké prezentácie populárnych analytikov a vedcov (tam majú aj takých). Jeho notoricky známe prirovnanie krízy k „opicovému“ stavu po prežúrovanej noci a podobné plastické prirovnania sa v knihe nenachádzajú. O to príjemnejšie budú prekvapení nadšenci podčiarových poznámok, citácií a odkazov na prvotnú literatúru.

Vyťažiť z autorovej prvotiny sa dá prinajmenšom v prvej časti. A to bez ohľadu na to, k akému ideovému smeru ekonómie sa čitateľ prikláňa. Kto si doteraz nenašiel čas, aby prelúskal Epos o Gilgamešovi, aspoň sa dozvie pointu starovekého príbehu. Ešte zaujímavejší je opis niektorých makrohospodárskych princípov Židov z obdobia vzniku starozákonných kníh. Neskôr čitateľov čaká nie nezaujímavý prelet dejinami histórie, niečo na spôsob vreckového vydania románu Sofiin svet – verzia pre inžinierov. Viaceré postrehy prvých dvoch tretín knihy sú pozoruhodné. Dedukcie vyplývajúce z citácií primárnych prameňov pôsobia dôveryhodne, dokonca aj pre tých, čo primárne pramene prečítali. Hoci dôvody na konfrontáciu by sa našli.

Zlí, zlí ľudia

Keď sa čitateľ dostane za polovicu knihy, možno začne rozmýšľať, o čo autorovi išlo. Akokoľvek zaujímavé rešeršovanie z historickej literatúry vyzerá byť neprimeraný obsah na knižku, na ktorej portrét autora siaha cez celú obálku. To pravé má prísť s kapitolami pod spoločnou hlavičkou Rouhavé myšlenky. Tu sa začína narábať s pojmami dobro a zlo naozaj vážne. Až tak vážne, že na osi ekonomických systémov dobra a zla autor zaraďuje päť podľa neho základných prístupov ekonomického správania. Nie je prekvapením, že klasická (ale z kontextu vyplýva, že aj moderná) ekonómia dopadla podľa autora veľmi zle. „Moderní ekonomie je ochotna vidět sebelásku i v lásce mateřské, v partnerských vztazích atd.,“ píše Sedláček. Nasleduje niekoľko ďalších, podobných myšlienok, až má človek pocit, že počúva nedeľnú kázeň. A to nebolo myslené nevyhnutne sarkasticky.

V dobe, ktorá sa označuje za postmodernú, je každé moralizovanie odvážny krok k trhu s vlastnou kožou. Ak je príliš lacné či triviálne, hrozí výsmech. Moralizovanie Sedláčka nie je triviálne. Možno sa stotožniť s autorom, že aktuálna filozofia žitia západnej civilizácie stiera rozdiely medzi tým, čo sa z mravného hľadiska označuje za dobré a zlé. Naraziť na podobné tvrdenie nie je úplná rarita ani u známejších ekonómov.

Niečo podobné, hoci v inom kontexte, TRENDU pred rokom tvrdil v 134558>rozhovore nobelový laureát Robert Aumann, keď Európu označil za dekadentnú a prirovnal ju k starému Rímu, ktorý preto padol. No prečo sa vôbec Sedláček púšťa do takejto debaty?

Problém úžitku

„Ekonomie bez naznačené teorie mravnosti a nauky o člověku samotném je napůl slepá. Proto je tak důležité pochopit člověka – a pochopit i péči o duši,“ tvrdí autor. Ekonomické, efektívne správanie bývavalo cieľom na to, ako napĺňať iné, vyššie ciele. A teraz sa to všetko zmenilo, tvrdí. Cieľom je rast umožňujúci spotrebu vecí, ktoré ľudia chcú, no nepotrebujú.

A to je zlé, môže byť ďalšie posolstvo Sedláčkovho uvažovania. Popritom pranieruje redukciu ekonomických vzťahov na úroveň matematických vzorcov, ktoré odporúčajú, ako sa majú ľudia správať, aby ekonomiky rástli, ako treba. Záverečné odporúčanie autora? Vrátiť sa Johnom S. Millom k základom utilitárneho úžitku, ktorému ide o maximalizáciu celkového úžitku, nie úžitku jednotlivca.

Dojem z pokusu českého ekonóma sa odvíja od toho, aký čitateľ ju vezme do ruky. Rozhodne to nie je pokus o diskusiu s makrohospodármi, bankármi či s analytikmi. Nie je to však ani popularizujúca literatúra pre široké masy. Niečo tak uprostred.

Ťažšie je to s otázkou, či je jeho napomínanie lacné. Nemožno nesúhlasiť s tým, že ak by ľudia chodili menej do roboty, menej pracovali po nociach a namiesto toho sa venovali duchovnu, možno by boli šťastnejší. Rovnako ako s tým, že nárast spotreby v spoločnosti už možno neprináša so sebou nárast pocitu spokojnosti. No mala by preto ekonómia či jednotlivci rezignovať z hľadania spôsobov maximalizácie úžitku? Ako má ekonómia brať do úvahy iné hodnoty ako tie, ktoré možno vyčísliť? A ktoré sú pre každého inak vzácne?

Buďme lepší, svet bude lepší. Je otázne, či by autor súhlasil s takýmto zjednodušením svojej bezmála tristostranovej knižky. No nemal by sa čudovať, ak by z nej niekto taký pocit mal. Ak to mal byť apel pre civilizáciu, v poriadku. A stojí zato si to občas pripomenúť. No ak si niekto myslí, že v knihe nájde rozlúštenie toho, či sú lepšie vyššie alebo nižšie dane, slabší ši silnejší štát, ľavica či pravica, priebežný či sporivý dôchodkový systém, tak o tom reč nie je. Ani sa nespomínajú žiadne princípy, ktoré by pri podobných základných úvahách boli prospešné. Nenájde sa v nej ani žiadna pomôcka, ako tieto veci posudzovať. Dokonca hrozí, že ak čitateľovi pri konzumácii knihy napadnú podobné otázky, bude mať výčitky svedomia, že sa na to celé pozerá príliš optimalizačne. Hoci sa to môže zdať ako nesúvisiaca téma, opak je pravda. Toto sú veci, ktoré ekonómovia riešia. Alebo aspoň presadzujú.

Ťažký hriech

Cnosť, ktorú Sedláček akcentuje, je primeranosť. Správanie modernej západnej spoločnosti vníma ako hriech proti tejto cnosti. V snahe dosahovať ekonomický rast vidí neschopnosť ľudí uspokojiť sa s tým, čo majú. Vzhľadom na to, že Česko i Slovensko patria v globálnom pohľade medzi krajiny s vysoko nadpriemernou životnou úrovňou, má pravdu. Ale čo s tým? Nie je to aj tak, že životná úroveň regiónov je vedľajší produkt ich húževnatosti, podnikavosti a námahy? Pozor, toto konštatovanie pritom nie je to isté ako tvrdenie, že bieda v mnohých častiach sveta je úmerná lenivosti a hlúposti tamojších obyvateľov. Ani nepopiera, že okovy rastu produktivity nie sú dnes tesnejšie, ako bývali.

Samozrejme, že dopovať rast ekonomík dlhom nie je dobrý nápad a raz sa vypomstí. A pri pohľade na smetné koše plné potravín či posadnutosť potrebou zrýchľovať obmenu vozového parku pri narastajúcej kvalite možno mať dojem, že spoločnosť je naozaj zacyklená spôsobom, ako ho opisuje Sedláček. No apel na ekonómiu, v ktorej neraz vidí vinníka, vyzerá byť ako zásah vedľa. Ekonómia svet neriadi. Ekonómia je veda na zákazku. Rieši to, po čom je dopyt. Ak by namiesto hľadania odpovedí na otázku, ako spraviť z recesie konjunktúru, začali ekonómovia riešiť iba problém morálnych systémov, zrejme by rýchlo niekto nahradil ich miesta.

Zmiešané pocity

Nový nie je ani „kacírsky“ názor, že ekonómia sa ocitla mimo reality. Že modely, ktorými sa oháňa, sú komplikované a pri špecifických prípadoch zvyknú zlyhávať. „Keby sme zakázali matematiku, možno by sme sa vyhli finančnej kríze. Hoci by sme zostali na úrovni stredoveku,“ takto TRENDU pred dvoma mesiacmi 167847>odpovedal ďalší nobelový laureát Myron Scholes na otázku prílišnej matematizácie ekonómie.

Kniha Tomáša Sedláčka je nabitá zaujímavými informáciami a postrehmi. Okrem toho, je ťažké nesúhlasiť s človekom, ktorému je ľúto, že ľudia nie sú lepší a prezieravejší. No je otázne, či to stačí na to, aby sa taká kniha zaradila medzi vynikajúce. Vždy je však osviežujúce počuť lokálneho bankového analytika, ako hovorí aj niečo iné než len, že oživenie malých otvorených ekonomík nastane hneď po tom, ako sa oživia ich exportné trhy.

Na záver len poznámka autorovi. Je celkom možné, že matematika, vzorce a vôbec čísla v tabuľkách občas zakrývajú podstatu povahy vecí. Určite neraz odvádzajú od zdravého sedliackeho rozumu a niekedy je lepšie si ich nevšímať. Ale tvrdiť, že Youtube „vydělává“ (nieto ešte „tolik peněz“), je už predsa len priveľké abstrahovanie od sveta čísel.

Tomáš Sedláček (32) je hlavný makroekonomický analytik ČSOB. Bol ekonomický poradca prezidenta Václava Havla, je člen Národnej ekonomickej rady vlády. Prednáša filozofiu, ekonómiu a dejiny ekonomických teórií na Fakulte sociálnych vied na Karlovej univerzite v Prahe.