Aj napriek upokojujúcemu vyjadreniu Národnej banky Slovenska mala Asociácia poskytovateľov spotrebiteľských úverov stále obavy z konca splátkového predaja. Celá diskusia tu pritom vôbec nemusela byť. Stačilo, aby sa návrh neobjavil na stole doslova na poslednú chvíľu pred hlasovaním.
Prezident nakoniec patovú situáciu zachránil vrátením zákona a parlament jeho požiadavku na doplnenie akceptoval. No všeobecne platí, že prezidentovo veto nie je nástroj, ktorý má nahradiť vychytávanie chýb v pripomienkovom konaní. Kým ministerstvá musia vypočuť hlas dotknutých subjektov, poslanci sú od takejto povinnosti oslobodení. A to je chyba.
Zdroj: SITA/Diana Černáková
Babička povedala...
Poslanci sú tiež len ľudia: členovia záujmových združení, rodinní príslušníci, podnikatelia alebo spotrebitelia. Zároveň však majú priamu zodpovednosť za celú spoločnosť. Aj preto musia zohľadňovať širšie záujmy. Vysvetlime si to na príklade dôchodkov. Penzisti by boli určite radi, keby im na účte pribudlo každý mesiac povedzme 1 500 eur. A všetci by sme im to aj radi dopriali. Prečo to teda nemôžeme urobiť? Pretože to neutiahne ekonomika a rozpočet Sociálnej poisťovne. Ak by sme chceli také vysoké dôchodky, museli by sa dramaticky zvýšiť odvody alebo rovno dane.
Toto je dôvod, prečo by poslanci nemali bez rozmýšľania pretaviť do zákonov požiadavky svojich príbuzných. Žiaľ, najmä v spotrebiteľských veciach sa to občas deje. No namieste je dôležitá otázka, či naozaj potrebujeme ešte prísnejšiu ochranu spotrebiteľov. A či nie sú potrební v prvom rade aktívni zákazníci, ktorí vyžadujú kvalitnejšie služby. Verím, že do diskusie pod týmto blogpostom sa zapoja najmä tí, ktorí si prečítajú každú zmluvu pred jej podpisom....
Dobrý nápad, ale...
V prípade návrhu poslanca Róberta Madeja treba uznať, že jeho nápad mal racionálny základ. Jednou z najúčinnejších foriem úžery je vyplácania nižšej sumy, ako je uvedené na zmluve.
Príklad: Klient podpíše zmluvu, kde potvrdí prijatie 1 000 eur a za rok sa zaviaže vrátiť 1 200 eur. Podľa papierov to vyzerá na 20 percentný úrok. No veriteľ v skutočnosti požičia len 600 eur, takže dlžník vráti až 100 percent.
Poukazovanie pôžičky poštou priamo dlžníkovi alebo na jeho účet je spôsob, ako zabrániť takýmto praktikám. No nesie to so sebou ďalšie riziká. Veritelia teraz musia vyžadovať od klienta potvrdenie, že číslo účtu v zmluve je naozaj jeho. Nehovoriac o skomplikovaní refinancovania a splátkového predaja.
83 Kole..., veď viete koho...
Bolo by nespravodlivé definovať správanie sa podstatnej časti poslaneckého zboru menom jedného z nich. Najmä ak si uvedomíme, že ešte pasívnejších je ich tam určite viac. S tým rozdielom, že ich mená vôbec nepoznáme.
Pravda však je, že poslanci nie sú odborníci na každú oblasť, o ktorej hlasujú. Ani jeden z nich si neuvedomil dôsledky návrhu Madejovej novely. No odborníci z Asociácie poskytovateľov spotrebiteľských úverov na to upozornili veľmi rýchlo. Preto je dôležité, aby sa zainteresované subjekty mohli vyjadriť. Najmä ak cieľom predkladateľom nebolo obmedziť splátkarov.
Ak by mali návrh splátkari vopred, nebol by problém do návrhu zakomponovať vetu, ktorá potvrdí, že povinnosť posielať peniaze len na vlastný účet dlžníka, sa splátkového predaja netýka. To sa nakoniec stalo až po prezidentovom vete.
Hoci NBS tvrdí, že v pôvodnom zákone chybu nevidela, konečné rozhodnutie v prípade sporov by mal až súd. Regulátor by síce splátkové firmy nepokutoval, ale ak by sa spotrebiteľ rozhodol obrátiť na súd, také jednoznačné by to byť nemuselo.
Vylúčiť by sme nemohli najmä špekulatívne žaloby. Človek si vezme na lízing luxusnú limuzínu za 100 tisíc eur a na konci sa bude dohámať vyhlásenia úveru za bezúročný, keďže lízingovka „porušila zákon.“ Práve pre podobné hrozby mali splátkari strach z nešťastnej formulácie v zákone.
Palec rozhoduje
Parlamentný proces sa veľmi nelíši od pásovej výroby. O tom, čo urobí poslanecká väčšina, rozhoduje povestný palec za predsedníckym stolom. Podobne rozhodoval v antickom Ríme palec o prežití gladiátorov. Ak by sme chceli zájsť od absurdít, aj slovenský palec môže rozhodnúť o živote. Stačí, aby sa predkladateľ pomýlil a poslanci, ako tradične, nevedeli, o čom hlasujú. Pokiaľ návrh včas poznajú zainteresované subjekty, vedia naň upozorniť aj poslancov.
Zdroj: SITA/Ján Slovák
Právo pripomienkovať
Keď na jeseň 2014 písal TREND o podnikateľskom prostredí, spomenul, že ministerstvo hospodárstva sa snaží predchádzať aj vzniku novej nadbytočnej záťaže. Ako príklad uviedlo povinné konzultácie s dotknutými subjektmi už počas prípravy návrhu.
Poslanci pri svojich návrhoch podobnú povinnosť nemajú. Aj preto sme videli hneď dve iniciatívy, o ktorých sa zainteresované subjekty dozvedeli tesne pred záverečným hlasovaním. V oboch prípadoch to síce predkladatelia konzultovali s ministerstvom financií a Národnou bankou Slovenska, no ako sa ukázalo, nestačilo to.
Len doplním, že okrem Madejovej regulácie spotrebiteľských úverov to bolo aj 1-percentné ohraničenie poplatku za predčasné splatenie hypotéky od poslanca Beblavého. Ako som spomenul už dávnejšie, čiastočne si za to mohli banky, ktoré ešte v roku 2014 veľmi nechceli verejnosti vysvetliť, čo sú oprávnené náklady a aktívne neprišli s autoregulačným mechanizmom. Aj preto teraz čelia jednému percentu, ktoré ich reálne poškodí, no neohrozí ich stabilitu.
Aj poslanci, bez ohľadu na to, aké dobré sú ich úmysly, by si mali priznať, že regulovať niekoho poza jeho chrbát, aj keď sa deje na pôde demokraticky zvoleného parlamentu, nemá s demokraciou veľa spoločného.
Umelá výhrada
Tento mesiac vyvolala pomerne búrlivú diskusiu snaha pod hrozbou väzenia zakázať umelé oplodnenie. Našťastie, trojica predkladateľov využila svoju iniciatívu zrejme ako predvolebnú kampaň zameranú na ultrakonzervatívneho voliča. Aj preto o ich nápade vedelo celé Slovensko. No predstavte si, že by sa príslušnú legislatívu rozhodli zmeniť potichu na poslednú chvíľu. Napríklad novelou zákona o účtovníctve (áno, nesúvisí to spolu). A navyše by palec za predsedníckym stolom (omylom) smeroval hore. Zamyslite sa, koľko vašich známych by muselo ísť do väzenia?
Riziká, ktoré môže spôsobiť parlament, ak sa utrhne z reťaze, sú obrovské. Aj preto by mali voliči automaticky vyžadovať od svojich poslancov, aby o svojich nápadoch vopred informovali verejnosť. Napríklad blogovaním...
