V minulotýždňovom rozhovore pre denník SME minister financií Mikloš povedal okrem iného (a v súvisiacom kontexte) aj toto:

„Dnešný systém je neudržateľný práve v tom, že zvýhodňuje samostatne zárobkovo činné osoby (SZČO) a dohodárov“.

Pozrime sa teda , ako sú SZČO zvýhodňované:

  • poistné odvody SZČO sú aj napriek rozdielnemu výpočtu takmer vždy vyššie než odvody z rovnakého príjmu zamestnanca v TPP. To, že sa odvody zamestnancov od nového roka pravdepodobne umelo navýšia o súčasné odvody zamestnávateľa, ako sa navýši aj ich mzda (superhrubá mzda), aby percentá boli zhruba rovnaké, je irelevantné. Príjem SZČO nikto nenavýši ani neurobí superhrubým.
  • poistné plnenia resp. dávky SZČO v sociálnom či zdravotnom systéme, nie sú o nič vyššie než plnenia iných poistencov. Napriek rozdielnej výške odvodov z rovnakých vymeriavacích základov.
  • SZČO platia odvody aspoň z tzv. minimálneho vymeriavacieho základu. To znamená, že aj v prípade slabšieho príjmu či stratového mesiaca aktuálneho či minulého roka je SZČO povinný odviesť každý mesiac cca 160 EUR. Minimálny vymeriavací základ sa mal od r. 2012 rušiť a minister Mihál bol kedysi tvrdým zástancom jeho zrušenia:  „Ak by sa táto povinnosť zrušila, je predpoklad, že by sa viac ľuďom podarilo svoje živnosti udržať, respektíve by viac ľudí začalo podnikať“. O ničom takom však reforma nehovorí.
  • od r. 2006 sú SZČO okrem daňového priznania povinné si na svoje náklady vyhotovovať ročné zúčtovanie zdravotného poistenia. RZZP je technokratický prekomplikovaný nezmysel, na zvládnutie ktorého boli potrebné mesiace až roky štúdia a ktorý v niektorých prípadoch vyrubuje nedoplatky na poistnom aj z peňazí, ktoré daný poistenec nezarobil ani nezarobí.
  • SZČO si svoju evidenciu (daňovú, účtovnú a teda aj odvodovú) vedie sám a na svoje mnohokrát nemalé náklady. V porovnaní so zamestnancom, ktorému je povinný o túto agendu starať sa – tiež na svoje nemalé náklady  - zamestnávateľ (ktorým môže byť napríklad aj SZČO).
  • jedinou výhodou SZČO je uplatnenie výdavkov, čo však niečo stojí – teda je potrebné vynaložiť aj výdavky práve na vedenie evidencie, ktorá ich preukazuje. Okrem toho stoja niečo aj samotné výdavky, ktoré je potrebné skutočne vynaložiť ako súčasť činnosti. Skutočne výhodnými sú možno paušálne výdavky, čo môže byť pri niektorých činnostiach skutočne „neopodstatnené“ – aj napriek vysokým odvodom majú vďaka nim SZČO v niektorých prípadoch vyšší čistý príjem než zamestnanci. Toto, ak sa to s prihliadnutím na vyššieuvedený zoznam nevýhod nedalo prehliadnuť, sa dalo ľahko ošetriť hranicou príjmov, od ktorých už je možné uplatniť už iba reálne výdavky – ako sa o tom aj uvažovalo. Osekať všetkých rovnako je však jednoduchšie. Prví išli pod kata remeselníci (zníženie paušálnych výdavkov), ktorí sa asi najmenej špekulatívnou skupinou.

Od nového roka sa k týmto „neopodstatneným výhodám“ pridávajú ďalšie:

  • poistné odvody neboli napriek svojmu názvu nikdy poistným v pravom zmysle slova, ale daňou, vymeriavanou z príjmu. Od budúceho roka nebudú už ani výdavkom znižujúcim základ dane – akoby nebolo povinné poistné povinnou platbou súvisiacou s podnikaním či inou zárobkovou činnosťou. V kombinácii s plánovaným znížením nezdaniteľnej časti pôjde o jednoznačné zvýšenie zaťaženia aj napriek 3-bodovému zníženiu odvodových sadzieb.
  • milionárska daň ostáva – teda systém sa zbavuje „neopodstatnených výhod“, no neopodstatnené nevýhody ostávajú. Princípy ustúpili, keď treba ťahať.
  • dotácie začínajúcim podnikateľom, ktorí nikdy v budúcnosti nemusia dosahovať zisk, však napriek snahám o ich okresanie ostávajú, rovnako ako, bohužiaľ, iné typy podpôr. Daňové licencie s cieľom zjednodušiť podnikanie do úvahy neprichádzajú.

Veľká daňovo-odvodová reforma podľa všetkého nepomôže nikomu a v súčte zvýši celkové platby štátu. Lebo je jedno, akou formou a z ktorej strany zoberie, ak bude brať toľko, koľko doposiaľ; rovnako ako je celá technokratická teória odvodového bonusu len inou formou, ako nakŕmiť leviathana. A skupina, ktorá je v nevýhode odkedy je jej postavenie legálne, bude v nevýhode aj naďalej. Najväčšími prekážkami podnikania a zamestnávania totiž nie sú len dlhodobo zložité pravidlá, ale aj vysoké odvodové zaťaženie.

„Riešenie, ktoré navrhujeme, nemá negatívne dôsledky pre nikoho okrem tých, ktorí aj dnes profitujú z deformácií systému a majú výhody na úkor iných. A to sú SZČO a dohodári.“

Vyjadrenia ministra Mikloša sú nefér a ten 3-bodový ústupok, ktorý SZČO pomôže iba mikroskopicky, na tom nič neuľaví. Jediným dôsledkom logiky reformátorov je len ďalšie obchádzanie zákonov a čierna práca.

Vo Východoslovenskej galérii v Košiciach práve prebieha výstava francúzskej výtvarníčky Sylvie Reno s názvom parafrázujúcim slávny Truffautov film „Nestrieľajte na pianistu“. Názov, ako i celé dielo vyjadrujú podľa všetkého postoj autorky k súčasnému postaveniu umelcov. Inštalácia pozostáva z kartónovej klietky, v ktorej je umiestnený nefalšovaný klavír a o pár metrov ďalej položenej niekoľkohlavňovej (chvalabohu tiež kartónovej) kaťuše.

Ako sa na to umelci, neviem, ale do klietky za pôsobenia (paradoxne) pravicovej vlády patria asi malí podnikatelia, živnostníci a remeselníci. Obvinení z čerpania neoprávnených výhod a zneužívania systému pomaly chápu, že majetky ľudí sú ohrozené, nech je zasadajúca vláda akákoľvek.

Čoskoro to zabalí aj posledný z nich. Alebo si svoje čerstvučké eseročky otvoria na Cypre.

Autor je SZČO a poskytuje poradenské služby pre SZČO.