V rámci nedávnej diskusie o efektívnosti manažmentu vysokých škôl sa rozvinula zaujímavá diskusia – či a nakoľko sa dá zlepšiť riadenie VŠ zjednodušením riadiacich štruktúr. Konštatovali sme, že možnosti sú prekvapivo veľké.

Riadiace štruktúry vysokých škôl sú zbytočne komplikované. Na vrcholovej úrovni pozostávajú zo správnej rady, rektora, akademického senátu a vedeckej rady. Fakulty nemajú správnu radu, ale tri ďalšie orgány im ostávajú, len rektora nahradil dekan. Priemerná vysoká škola má asi päť fakúlt, čiže spolu devätnásť riadiacich orgánov. Ak predpokladáme cca 15-20 členov vo vedeckých radách a senátoch, iba tieto orgány majú spolu 180 – 240 členov. Na efektívne rozhodovanie trochu veľa.

Právomoci jednotlivých zložiek sa do značnej miery prekrývajú. Je skôr výnimkou, ak na prijatie rozhodnutia stačia dva z nich – jeden nedokáže rozhodnúť s konečnou platnosťou takmer nikdy.  Rozhodnutia s celoškolskou účinnosťou musia prejsť všetkými fakultami a na každej najmenej dvomi orgánmi. Keďže pripomienky rôznych strán si môžu protirečiť, rozhodovanie sa spomaľuje, občas až do stavu zablokovania. Absentuje autorita, ktorej hlas by bol rozhodujúci.

Potreba jednoduchej riadiacej štruktúry neplatí len pre školstvo. Komplikované riadenie negatívne ovplyvňuje výkonnosť každej organizácie, obmedzuje flexibilitu jej konania, kvalitu výsledkov a celkový rozvoj. Keby takto komplikované pravidlá platili v súkromnej firme, jej dlhodobá životnosť by bola ilúziou. Na skvalitnenie riadenia VŠ je nevyhnutné, aby sa rozhodovacie právomoci koncentrovali a aby existovala autorita (rektor alebo predseda správnej rady), ktorej rozhodnutie je konečné. Nižšie orgány musia mať iba poradnú, resp. výkonnú úlohu.

Systém riadenia je definovaný zákonom. Súčasný zákon o vysokých školách ho považuje za základný. Pre verejné VŠ je povinný,  pre súkromné VŠ platí s drobnými úľavami. Najhoršie je, že ho nebude ľahké zmeniť ani vtedy, keď v parlamente bude politická vôľa. Pokus o celoplošnú smenu takmer s istotou zlyhá. České ministerstvo školstva sa pokúsilo o úpravu. Výsledkom boli masové protesty, pád ministra a nulová zmena v riadení. Podobný vývoj by som očakával aj u nás.

Keďže celoplošná zmena je nepredstaviteľná, treba vyskúšať iný prístup – dovoliť vysokým školám, aby si mohli svoj spôsob riadenia definovať samy. Zákon by špecifikoval iba ich najvyššie štruktúry, predovšetkým spôsob zastupovania školy navonok. Nižšie orgány by si každá VŠ zriadila nezávisle - štatútom. Školy, ktoré by nechceli meniť existujúci systém, by si ho mohli ponechať. Ostrie rozporov by sa otupilo – a zároveň by vznikla možnosť vytvárať flexibilnejšie štruktúry na školách, ktoré si zmenu želajú.

Ak by boli ich výsledky presvedčivé, možno by prilákali nasledovníkov. Ale to už hovoríme o príliš vzdialenej budúcnosti.