Moja obľúbená libertariánska blogerka Megan McArdle, položila pred pár týždňami zaujímavú otázku: Prečo trh neprodukuje dostatok nefajčiarskych barov? Slovo libertariánska zdôrazňujem preto, aby ju zbŕkli komentátori okamžite nepasovali za nevyliečiteľnú ľavičiarku. Podstata problému je takáto: napriek tomu, že nefajčiari tvoria väčšinou majoritu populácie, bez zásahu štátu v podstate nevznikajú nefajčiarke bary. Respektíve, existuje veľký nepomer medzi počtom fajčiarskych a nefajčiarskych putík.
Je to paradox, pretože z vášnivých diskusí o zákazoch fajčenia som nadobudol pocit, že cigaretový dym v krčmách nefajčiarom mimoriadne prekáža, nehovoriac o možných zdravotných rizikách. Prečo napriek tomu trh nedokáže vyprodukovať dostatok nefajčiarskych barov? Predtým som sa nikdy nad tým extra závažne nezamýšľal. Moja prvá reakcia by bola, že nefajčiarom v skutočnosti dym prekáža oveľa menej ako deklarujú. Môj druhý výstrel zboku by znel, že v zmiešanej partičke nefajčiar skôr ústúpi a vyhovie kamarátovi so závislosťou na cigaretách, než naopak.
Lenže Megan postavila otázku inak: Čo ak je nedostatok nefajčiarskych krčiem zlyhanie trhu? A následne špekuluje, či to nie je spôsobené preferenčnými asymetriami a rôznou ziskovosťou jednotlivých skupín zákazníkov. Je napríklad pravdepodobné, že ťažkí pijani - ako najziskovejšia skupina zákazníkov - sú zároveň aj tuhí fajčiari. Mať nefajčiarsku krčmu, kde sa partia mládežníkov zastaví na dve pivá a tri minerálky, by bola značná konkurenčná nevýhoda.
Odkedy som čítal spomínaný post, opakovane som si nedostatkom nefajčiarskych barov trápil mozgovú kôru. Ale stále neviem zaujať jednoznačné stanovisko, či ide alebo nejde o zlyhanie trhu, ktoré naozaj vyrieši len regulácia.
