Ešte stále sám seba považujem za libertariána. Som presvedčený, že ak štát zasahuje do ekonomiky, mal by to robiť  v čo najmenšej miere. A keď už, tak efektívne, robustne a premyslene.  No mám pocit, že mnohým mojim slovenským "ideologicky" blízkym kolegom prestávam rozumieť. Možno už nastal proces, pred ktorým ma kedysi kamarátsky a žartovne varoval Ivan Mikloš, keď som začal pravidelne písať recenzie na Knihožrútovi. A síce, aby som si prílišným čítaním mainstreamovej ekonómie nedeformoval pohľad na svet, ktorý obaja považujeme za zdravý.

Prečo sa moja ideologická erózia nenávratne spustila? Lebo si nemyslím, že za krízou stoja iba vládne zásahy do ekonomiky. Lebo si nemyslím, že dobrovoľná výmena je za každých podmienok stopercentne výhodná. Lebo som sa naučil myslieť vo svete motivácií, trade-offs, efektívnosti, behaviorálnych defektov. A začínajú mi prekážať texty od všetkých tých inessov a konzervatívnych inštitútov a podobne. Príkladom nech je ten včerajší od Matúša Petríka. Jeho principiálny odkaz som pochopil takto: O spotrebiteľský dopyt ako faktor prehlbujúci krízu sa netreba báť. Recesia je "ozdravný proces", ktorému sa netreba brániť. Lebo iba prečistí trh od firiem, ktoré sa nedokážu prispôsobiť. A keynesiánska snaha stimulovať ekonomiku je bludná od počiatku.

V čom súhlasím? Napríklad, že aktivity typu bojovníci proti kríze sú otázne. Že šrotovné je blud. Že drvivá väčšina slovenských vládnych opatrení v podobe úplácania podnikateľov sú blud. Že po prasknutí bublín a bezhlavom zadlžovaní musí príst nevyhnutne fáza ozdravnej diétnej kúry. Na druhej strane považujem fakt, že v jednom čase sa množstvo spotrebiteľov rozhodne znížiť spotrebu, za ekonomický problém. A je mi jedno, či sa to eufemisticky označí za ozdravný proces, alebo dramaticky za hospodársku krízu.

Podozrievam časť slovenských libertariánov, že cítia akúsi ideologickú satifsakciu z toho, že ľudia si dnes vyžerú minulé (vládne) hriechy. Nemyslím si, že obmedzenie spotreby je čisto racionálna reakcia, ale zohrávajú v nej úlohu optimizmus a pesimizmus. A špirála spätných väzieb medzi náladami a ekonomikou. Nemyslím si, že deflačné tlaky v situácii, keď sú mzdy nepružné smerom nadol, prinesú len vítane očistenie trhu v rámci kreatívnej deštrukcie. V mojom svete je miesto na keynesiánske zvieracie pudy.

Preto tvrdím, že ak existuje možnosť, ako zmierniť dôsledky globálnej recesie, treba ju hľadať a vyskúšať. Na to, aby sa množstvo ľudí malo zle, netreba, aby bola kríza "smrteľná", ani aby sa deflačná špirála točila "donekonečna". Stačí, aby bola recesia dostatočne hlboká. A otázka teraz je, či je keynesiánsky fiškálny stimul tá správna odpoveď. Ale na to, aby sa o nej dalo debatovať, netreba vyťahovať triviálne ekonomické definície o spotrebe, investíciách a dopyte po peniazoch. O tom aj Krugman, aj Akerloff a Shiller vedia viac než všetci slovenskí libertariáni dokopy, vrátane mojej maličkosti.

O fiškálnom stimule

Kľúčový problém je, či je stimul EFEKTÍVNY - teda či jeho fiškálne náklady neprevyšujú jeho benefity. A či onen povestný multiplikačný efekt vôbec stojí za zmienku. Aké sú moje výhrady k fiškálnym stimulom?

1. Ignorujú politickú ekonómiu. Aj fiškálna politika má "long and variable lags". Politici prijímajú hlúpe aj škodlivé opatrenia. V praxi sa akákoľvek somarina môže označiť za fiškálny stimul. Navyše, ak sa aj vládne výdavky do boja proti kríze nasadia, politici sa zväčša neobťažujú s odpočtom efektívnosti. Ján Počiatek môže tisíckrát hovoriť, že obludný rast vládnej spotreby je protikrízové opatrenie. No ak jeho jediným dôsledkom je vyšší deficit verejných financií a krátkodobo vylepšená štatistika HDP, znamená to, že fiškálny stimul zlyhal a je neefektívny.

2. Krugmanovský argument "ak fiškálny stimul nezaberá, treba väčší fiškálny stimul" považujem za jeden z najmenej intelektuálne poctivých príspevkov do súčasnej ekonomickej debaty.

3. Výška multiplikačného efektu je veľmi, veľmi, veľmi (tisíckrát veľmi) otázna. Vo svojej klasickej podobe je založený na koncepcii, že výška súčasného príjmu je hlavný motor spotreby. Vládné výdavky zvýšia celkové príjmy a stimulujú privátnu spotrebu. Ekonomickí poradcovia prezidenta Obamu  Christina Romer a Jared Bernstein odhadli, že multiplikátor v americkom balíčku má hodnotu 1,6. No čo ak je súčasná spotreba aj funkcia očakávaní spotrebiteľov o budúcnosti? Čo ak sa napríklad boja budúceho zvyšovania daní ako dôsledku dnešných stimulov? Potom by efektívnosť fiškálnych balíčkov bola oveľa nižšia, než sa tradiční keynesiáni domnievajú.

4. Podobne ako v bode 3. argumentuje v novom príspevku na voxEU ekonóm Wolker Wieland:

"Our findings confirm the earlier analysis with models of the US economy. Once you allow for a significant role of forward-looking behaviour by households and firms, there is no multiplier. The expectation of future tax increases, or rising government debt and future interest rate increases leads to a reduction in private consumption and investment spending."

5. Sebecky, z pohľadu malej krajiny ako Slovensko, je lepsie byť čierny pasažier na amerických, nemeckých stimuloch a šetriť verejné zdroje.

Mohutný fiškálny stimul je pochybný nástroj s otáznym efektom. Nie je vôbec isté, že minuté peniaze stoja za to, a či nenarobia viac škody ako osohu. Efektívnosť, efektívnosť a ešte raz efektívnosť je moja mantra. Ale apriori kritizovať napríklad plánované vládne výdavky do infraštruktúry ako stimulačný nástroj v čase recesie mi príde scestné. Neviem, som ešte libertarián?