Minulý týždeň som mal tú česť podieľať sa na skvelej akcii s názvom Národný týždeň manželstva (www.ntm.sk). Kampaň, ktorú pred vyše desiatimi rokmi vymyslel jeden Angličan hovorí o tom, že si máme vážiť to, čo nám je možno samozrejmé, ťažko a aj pomerne neplnohodnotne by sa nám však bez toho žilo. V skvelom blogu o tom píše napríklad Denisa Priadková alebo Marek Michalčík tu.

Pri tejto príležitosti som sa dostal k niekoľkým zaujímavým štúdiám, ako sa fungovanie či rozpad manželstiev odráža na živote spoločnosti. Keďže Američania skúmajú všetko, pustili sa aj do výskumov, aký je rozdiel v živote ľudí, keď žijú v manželstve alebo mimo neho. Šokujúce sú výsledky najmä v prípade detí. Až 50 percent detí, ktorých rodičia žijú spolu „na kôpke“ bez svadby napríklad zažije rozpad vzťahu svojich  rodičov do 5. roku svojho života... To, či spoločnosť preferuje „kultúru manželstva“ alebo „kultúru rozvodu“, prípadne „kultúru egoizmu“ sa na nej teda nevyhnutne odrazí. Uvažujme, kam naša krajina smeruje a čo s tým môžeme urobiť.

Štatistika nepustí

Manželstvo nie je inštitúcia, ktorá by získavala na vážnosti, úcte a podpore spoločnosti. Skôr naopak. V posledných rokoch sa na Slovensku počet rozvodov pohybuje okolo polovičného podielu z počtu uzavretých manželstiev. Naopak, rastie počet párov žijúcich vo viac alebo menej trvalom vzťahu bez uzavretia manželstva. Svedčí o tom najmä podiel detí, narodených mimo manželstva. V roku 2009 ich bola už tretina z celkovo zhruba 60-tisíc detí, narodených v spomínanom roku. (Štatistický úrad SR)

Tento podiel prudko rastie, ešte začiatkom 90. rokov to bola iba desatina, okolo roku 2000 zhruba 20-percentný podiel. Takáto „neformálna rodina“ je pritom podľa demografov a sociológov najviac ohrozeným zväzkom, najľahšie môže skĺznuť do rozpadu, čím trpia nielen obaja partneri, ale aj deti. Rozpadom vzťahu navyše často vzniknú aj ekonomické problémy najmä pre matku a deti, čo prináša nápor na sociálnu sieť štátu a jeho rozpočet. Fungujúce manželstvo je naopak zväzkom, ktorý umožňuje vzájomnú pomoc partnerov, poskytuje deťom ochranu a spoločnosti stabilitu, ako si ukážeme ďalej.

Sériová monogamia namiesto celoživotného manželstva

Manželstvo je záväzok vernosti muža a ženy, ktorí si navzájom darujú seba. Prirodzená konečnosť manželstva je základom rodiny. Manželstvo je v takmer všetkých národoch sveta najdôležitejším garantom nadväznosti jednotlivých generácií. Manželstvo a rodina sú pilierom všeobecného blaha, myslí si nemecký profesor sociológie Manfred Spieker z Univerzity v Osnabrücku. Naopak, západná kultúra sa podľa neho od manželstva odkláňa, relativizuje ho a pohŕda ním. Namiesto trvalého, celoživotného manželstva sa preferuje niečo, čo M. Spieker nazýva „sériová monogamia“.

Cituje napríklad Správu o rodine nemeckej spolkovej vlády z roku 2006. Vtedajšia ministerka rodiny za CDU Ursula von der Leyen v nej píše: „Väčšina ľudí bude v budúcnosti v priebehu svojho života prechádzať viacerými vzťahmi s rozličnými životnými partnermi bez ohľadu na to, či sa s nimi zosobášia alebo nie. Zmena z modelu celoživotného manželstva na model sériovej monogamie je prejavom zásadnej zmeny našej spoločnosti.“ Spolková vláda takéto tvrdenie nekritizuje, ani sa od neho nedištancuje. Napriek tomu, že nemecká ústava požaduje špeciálnu ochranu pre manželstvo a rodinu, pre spolkovú vládu je dôležitejšia politika radikálneho vyrovnávania oboch pohlaví, ktorá je presvedčená, že netreba brať ohľad na prirodzené rozdiely medzi mužom a ženou, hovorí sociológ.

Na druhej strane „sériová monogamia“ nemecké obyvateľstvo príliš nezaujala. Rodinný monitor Inštitútu pre demoskopiu v Allenbachu z roku 2009 zistil, že 81 % obyvateľov je názoru, že najlepším predpokladom pre dobrý vývoj detí je porozumenie rodičov a 74 % je presvedčených, že v prípade, ak by potrebovali pomoc v núdzovej situácii, môžu sa spoľahnúť najviac na svoju rodinu.

História oslabenia manželstva

Oslabenie kultúry manželstva však nie je náhly úkaz, na Západe začalo už pred viac ako jednou generáciou, hovorí Manfred Spieker. Rozšírenie chemickej antikoncepcie  - hormonálnych tabletiek v 60. rokoch 20. storočia zmazalo spojenie sexuality a otvorenosti k darovaniu života. Vytvorilo priestor pre ilúziu, že už máme splodenie nového života plne pod kontrolou. Legalizácia umelých potratov v mnohých krajinách začiatkom 70. rokov bola potom logickým dôsledkom tohto prístupu. Splodenie nového života už nie je ovocím vzájomného oddania sa jeden druhému, ale je produktom plánovania.

Asistovaná reprodukcia, ktorá viedla v roku 1978 v Anglicku k narodeniu prvého človeka, splodeného umelým oplodnením bola ďalším logickým dôsledkom tohto vývoja. Tento vývoj neviedol k posilneniu, ale k oslabeniu manželstva. Reformy rozvodového a vyživovacieho práva, práv detí a manželských práv urýchľujú oslabenie kultúry manželstva. Manželstvo sa pokladá za produkt ľudskej dohody.

Potvrdzuje sa zmluvou, ktorá v prípade pochybností hneď aj upravuje pravidlá svojho zrušenia. Jej záväznosť už nie je často ani taká, ako v prípade bežnej komerčnej zmluvy, keďže na rozdiel od nej ju možno kedykoľvek vypovedať. Bezmanželské spolužitie muža a ženy sa zároveň stalo všeobecne bežným a akceptovaným úkazom a prispieva aj k tomu, že sa mení náplň slova „rodina“. Základom výrazu „rodina“ už nie je manželstvo muža a ženy, ktoré je zamerané na výchovu detí, ale „zodpovedné spoločenstvo“, ktoré zahŕňa všetkých, čo sa starajú o deti. Tak sa osamelí rodičia, nemanželské partnerské dvojice, nové manželstvá rozvedených rodičov a partneri rovnakého pohlavia s deťmi tak isto pokladajú za rodiny.

Vymieranie krajín

Jeden z dôsledkov oslabenia manželstva a rodiny si spoločnosť všimla ešte počas desaťročia zavierania očí pre významom manželstva a nahlas o tom aj diskutovala – pokles pôrodnosti. Začal v Nemecku už v polovici 60. rokov a viedol v roku 1972 po prvý raz k deficitu pôrodov, ktorý odvtedy vládne až doteraz bez prerušenia. Lenže až v polovici 90. rokov sa stal témou médií a politikov, keď prišli s heslami „zanikajúca spoločnosť“, demografický zvrat dejín“ alebo „stratená generácia“. Blížiaci sa pokles počtu obyvateľov vyvolal obavy, pretože spochybňuje zmluvu medzi jednotlivými generáciami a tým aj stabilitu dôchodkového poistenia.

Už do roku 2030 klesne počet obyvateľov Nemecka z 82 na 77 miliónov. Keď sa kvocient starobnej záťaže, teda podiel ľudí starších ako 65 rokov oproti produktívnemu obyvateľstvu medzi 15 a 65 rokmi počas najbližších 40 rokov viac ako zdvojnásobí, odvody na dôchodkové poistenie tak stúpnu, že konflikt medzi generáciami bude neodvrátiteľný. Postupné zvýšenie veku odchodu do dôchodku na 67 rokov problém zmierni, nevyrieši ho však.

Pokles pôrodnosti a starnutie spoločnosti nebudú mať negatívne dôsledky iba na stabilitu dôchodkového systému. Mení to aj podmienky pre zdravotné a nemocenské poistenie. Oslabuje to inovačný potenciál ekonomiky a vedy a zaťažujú trh práce. Opatrenia na podporu rodiny, ktoré by mali zastaviť pokles pôrodnosti, majú v pozadí celkom nový dôraz. Nejde im ani tak o ochranu manželstva a rodiny, oveľa viac im ide o uvoľnenie zásobníka ženských pracovných síl.

V zmysle toho postupuje aj spolková vláda, keď zvýhodňuje pracujúce ženy voči ženám v domácnosti, ktoré nemajú trvalé zamestnanie. Príspevok vo výške 300 eur sa napríklad už neposkytuje 24 mesiacov po narodení dieťaťa, ale už iba 12 mesiacov. Vláda sa zaviazala vytvoriť 750-tisíc nových miest v zariadeniach starostlivosti o najmenšie deti tak, aby ich mohli navštevovať až dve tretiny detí medzi jedným a dvoma rokmi.

Na pôrodnosť to má však vyslovene negatívny dopad – v roku 2009 sa v Nemecku narodilo už iba zhruba 650-tisíc detí oproti 682 500 rok predtým, čo je najväčší pokles v histórii. Aj deficit obyvateľstva láme rekordy – v roku 2009 totiž zomrelo až 835-tisíc ľudí. Na jednu ženu vychádza v priemere už len 1,3 až 1,5 pôrodu. Na Slovensku sa zatiaľ počet obyvateľov neznižuje, k tomuto bodu zlomu sa však rýchlo blížime. Očakáva sa po vyprchaní baby boomu z  rokov 2000 až 2010, kedy rodili "Husákove deti" - silná generácia z  ročníkov 1970 až 1985.

Kultúra rozvodov a jej boľavé dôsledky

Podkopávanie kultúry manželstva má okrem poklesu pôrodnosti ešte aj ďalšiu sériu iných dôsledkov. Niektoré z nich pociťujú len sami manželia, iné deti a ďalšie celá spoločnosť. Kultúra prijatia rozvodov vedie k prudkému nárastu miery rozvodovosti. Kým v roku 1965 sa v Nemecku počet rozvodov dostal iba na 12 % počtu v tom roku uzavretých manželstiev, v roku 1991 stúpol na 30 % a do roku 2003 sa dostal až na 55 %. Tesne nad polovičnou hranicou sa nachádzal aj koncom tohto desaťročia. Podobný vývoj je aj v USA a ďalších krajinách Európy a Ameriky.

Dôsledky pre zúčastnených sú obrovské, nezriedka sa však bagatelizujú. Odborné kruhy sa prihovárajú, že nejde o „jednorazovú udalosť, ale o jednu zmenu v rade rodinných zmien“. Výskumy dôsledkov rozvodu z 90. rokov však podľa Správy o rodine, zverejnenej spolkovou vládou ukazujú, že rozvedení vykazujú oproti ľuďom žijúcim v manželstve „nižšiu úroveň psychickej pohody, čo je vyjadrené napríklad zmenšeným pocitom šťastia, viacerými príznakmi psychického zaťaženia ako sú depresie a psychosomatické príznaky a skôr negatívne vnímanie samého seba. Rozvedené osoby majú navyše viac zdravotných problémov a zvýšené riziko úmrtnosti... Aj závislosť od alkoholu a drog sa objavuje častejšie ako u manželov.

Pri rozvedených sa prejavuje okrem toho viac vplyvov, ktoré možno pozorovať ako katalyzátory dlhodobého dopadu rozvodu na životnú pohodu. Patria k nim napríklad sociálna izolácia, menej uspokojivé sexuálne vzťahy a častejší výskyt negatívnych životných udalostí. Rozvedení majú nižší životný štandard a trpia výraznejšou ekonomickou záťažou ako ľudia žijúci v manželstve. To platí zvlášť pre rozvedené ženy.“ (Familie zwischen Flexibilität und Verlässlichkeit, str. 116)

Dopady na deti

Rozvodom trpia aj deti. Tie z rozpadnutých rodín sú podľa amerického Whiterspoon Institute z Princetonu vystavené podstatne vyššiemu riziku, že budú vyrastať v chudobe, že nedokončia školu, že budú mať v dospelosti ťažkosti udržať dlhodobé vzťahy a manželstvo, že sa sami rozvedú, že budú trpieť psychickými ochoreniami a delikvenciou, dievčatá ľahšie môže postihnúť predčasné tehotenstvo. Riziko rozvodovosti detí rozvedených rodičov je o 80 % vyššie ako v prípade tých, ktoré vyrastali v kompletnej rodine. Vo väčšine prípadov opätovné manželstvo jedného z rodičov neprinesie úľavu pre deti. Deti žijúce s novým partnerom svojho rodiča vykazujú rovnakú mieru záškoláctva, delikvencie a predčasného tehotenstva ako tie, ktoré vyrastajú iba s jedným rozvedeným rodičom.

Deti však nie sú obeťou oslabenia kultúry manželstva iba vtedy, ak sa ich rodičia rozvedú alebo žijú s iným partnerom. Vyššia záťaž platí aj pre deti, ktorých rodičia žijú spolu bez uzavretia manželstva. Zhruba 50 % týchto detí napríklad podľa amerických výskumov zažíva rozpad vzťahu svojich rodičov už pred 5. rokom svojho života, kým pre manželské deti je tento ukazovateľ na zhruba 15 percent. Približne 37 % nemanželských a 31 % detí z rozvedených rodín v USA nedokončí školskú dochádzku, v prípade detí v manželstve je to iba 13 percent. Ženy v nemanželských partnerských vzťahoch sa stávajú obeťou násilia svojich partnerov trikrát častejšie (v 13 % prípadov) ako v prípade vydatých žien (4 %). (Whiterspoon Institute)

Dopady na spoločnosť

Ťažké dôsledky má rozpad kultúry manželstva aj pre spoločnosť. Ročne sa v Nemecku objaví zhruba 200-tisíc detí a ďalších 200-tisíc sa narodí mimo manželstva. Často potom vyrastajú s osamelými matkami a v Nemecku znamenajú významné riziko chudoby. Nárast chudoby detí je často omieľaná téma tak medzi politikmi, ako aj v médiách. Zväčša však účastníkom debaty uniká hlavná príčina – oslabenie kultúry manželstva. Zatiaľ čo v roku 2004 potrebovali sociálnu výpomoc iba 3 percentá detí vyrastajúcich v manželstve, spomedzi detí osamelých rodičov je to až 27 %. Debata o hlavnej príčine by veľmi rýchlo ukázala, že tento problém nemožno vyriešiť peniazmi, že si to skôr žiada úsilie v posilnení kultúry manželstva.

Inak musí spoločnosť zaplatiť vysokú a nielen finančnú cenu za to, aby zmiernila riziko chudoby a iné riziká, ktoré deťom a mladým ľuďom z rozvedených a nemanželských rodín hrozia. Výdavky na sociálne dávky, prevenciu drog a násilia, či finančnú výpomoc na vzdelávanie rastú obrovským tempom. Rozsiahla sieť školských psychológov sa potom má postarať o vyriešenie ťažkostí detí z rozvedených rodín, agresivity problémových žiakov, ich náchylnosti na fyzické i duševné poruchy a posilniť ich sebaistotu, sociálne zručnosti, ako aj ich radosť zo života. Požaduje sa, aby bol na 5000 žiakov k dispozícii jeden školský psychológ, k splneniu tejto kvóty sa blížia najmä mestské spolkové krajiny Berlín, Brémy a Hamburg, kde je miera rozvodovosti a nemanželských detí najvyššia.

Americké výskumy ukazujú, že nárast kriminality úzko súvisí s rozpadom kultúry manželstva. Ten sa prejavuje aj rozšírením zásahov štátu, najmä súdov a sociálnych úradov do života súkromných osôb. To tiež prináša rast verejných výdavkov a tlak na rast príjmov štátu. Za zánik stabilnej kultúry manželstva tak zaplatí krajina vysokú cenu.

Ako manželstvo prispieva k všeobecnému blahu?

V rodine sa vytvárajú základy morálnej a emocionálnej orientácie detí, ako aj ich ochoty učiť sa a pracovať, ich schopnosti komunikácie a vytvárania vzťahov, ich spoľahlivosti a motivácie pracovať, schopnosti riešenia konfliktov a vytvárania kompromisov a ich pripravenosti založiť si vlastnú rodinu, reprodukcie, prijatia a výchovy detí, ako aj prevzatia zodpovednosti za iných – aj v ekonomike, spoločnosti a politike. Tu sa spolurozhoduje o úspechu v školskom a pracovnom systéme výchovy a vzdelávania, na trhu práce a zvládnutí budúcich životných situácií. Je zjavné, že verejné blaho spoločnosti ťaží z manželstva a rodiny, že verejné blaho je do veľkej miery závislé od úrovne kultúry manželstva.

Whiterspoon Institute v Princetone vytvoril manifest „Manželstvo a verejné blaho (Marriage and the Public Good), ktorý podpísalo 70 amerických profesorov rozličných vierovyznaní a svetonázorov a vychádza z desiatich  pravidiel. Popri vyhodnotení rozsiahlych sociologických výskumov manifest spomína mnoho výhod, ktoré silná kultúra manželstva prináša manželským párom, deťom a tiež celej spoločnosti.

„Ženatí muži profitujú z morálnej a osobnej disciplíny, stabilného domáceho života a príležitosti podieľať sa na výchove svojich detí. Vydaté ženy profitujú z istoty a ochrany, uznaného otcovstva svojich detí a spoločnej zodpovednosti, ako aj emocionálnej podpory pri výchove detí. Spoločne obaja manželia profitujú z ovocia svojho nasadenia sa za inštitúciu manželstva. Manželské páry, ktoré si ctia svoj morálny záväzok k celoživotnému manželstvu a vernosti, sa javia ako tie, ktoré sa tešia z lepších manželstiev.“

Majú aj viac možností na budovanie majetku a vlastnenie domov ako dospelí, ktorí nežijú v manželstve. Manželstvo podporuje fyzické a emocionálne zdravie mužov a žien. Dospelí žijúci v manželstve sa tešia dlhšiemu životu, sú menej chorí, pociťujú väčšie životné šťastie a majú menšiu mieru postihnutia depresiami a zneužívania drog ako ľudia žijúci bez manželstva, rozvedení a žijúci v partnerstvách bez sobáša.

Manželia, ktorí si cenia ideál manželstva a odmietajú bezmanželské vzťahy, ktorí veria v celoživotné manželstvo a sú presvedčení, že deti dostanú to najlepšie vtedy, keď ich vychovávajú otec a matka v manželstve, majú manželstvá vyššej kvality, trávia spolu viac času a sú skôr pripravení priniesť obete pre svoj vzťah ako manželia, ktorí si od inštitúcie manželstva sľubujú menej. Kto vstúpi do celoživotného manželstva, nachádza viac manželského šťastia ako tí muži a ženy, ktorí udržujú svoje manželstvo iba dovtedy, kým trvá ich vzájomná láska. (Whiterspoon Institute)

Ako zachrániť manželstvo

Znovuobjavenie kultúry manželstva je výzvou, ktorá sa týka oveľa dlhšieho obdobia, ako je toto desaťročie. Je nutné nie v prvom rade kvôli odľahčeniu súdnictva, stabilizácii sociálneho štátu alebo naplneniu vzdelávacieho poslania škôl. Je to najmä preto, že manželstvo je základnou podmienkou pre zdarný priebeh ľudského života.

Posilnenie kultúry manželstva prináša veľa výhod a dobrého všetkým ľuďom, dospelým aj deťom. Bezprostredne je tak prínosom k verejnému blahu a patrí preto aj k záležitostiam, ktoré sú vo verejnom záujme. Dobrý život občanov a dobré fungovanie spoločnosti úzko súvisí s fungovaním manželstiev a rodín, to je poznatok nielen kresťanskej teológie, ale aj sociológie a praktickej filozofie.

Manželstvo je právne usporiadané spojenie ženy a muža. Nie je to v prvom rade hodnota určená na dosiahnutie ďalších hodnôt, ale hodnota sama o sebe. Jej korene sú v prirodzenom dopĺňaní sa muža a ženy a v slobodnej vôli manželov. Od všetkých ostatných osobných vzťahov sa odlišuje úplným a celoživotným vzájomným vydaním sa.

Napriek rozličnosti civilného usporiadania manželského zväzku, ktoré vznikli v priebehu dejín a v premenách kultúr sa vo všetkých národoch a kultúrach objavuje silné vnímanie výnimočnosti manželstva. Vládne presvedčenie, že manželstvo je viac ako len zmluva, že zodpovedá prirodzenosti a hodnote človeka, že je základným právom a že spoločnosť a parlament nemajú právo predefinovať manželstvo. Zákonodarcovia by mali usporiadať iba civilno-právne aspekty tohto zväzku.

Napísané s použitím práce prof. Manfreda Spiekera z Univerzity v Osnabrücku (krátené)