De Botton vo svojej argumentácii vychádza v princípe z jednoduchej myšlienky - že človek je slabý a pomerne jednoduchý tvor. Preto potrebuje v živote usmernenie, potrebuje si pripomínať, čo je dôležité a čo nie, čo je zlo a čo dobro, potrebuje pomôcť v napĺňaní svojich dlhodobých cieľov (weakness of will), v živote v spoločnosti, či pri prekonávaní chorôb a iných ťažkostí.
"Ak je Boh mŕtvy, ľudské bytosti - k svojej vlastnej škode - riskujú, že sa stanú psychologickým centrom diania. Predstavujú si, že sú určovateľmi vlastných osudov, pošliapavajú prírodu, zabúdajú na zemské rytmy, popierajú smrť a utekajú pred uctievaním hocičoho, čo nedokážu uchopiť - až sa, nakoniec, musia katastroficky zraziť z ostrými hranami reality." (s. 200)
Na bežné psychologické problémy života ponúkajú náboženstvá rôzne užitočné recepty, ktoré sú aplikovateľné aj bez toho, aby sme verili v nadprirodzené bytosti a zázraky, tvrdí De Botton. Výzvou pre ateistov je práve to, ako zabrániť procesu náboženskej kolonizácie: teda, ako oddeliť myšlienky a rituály od náboženských inštitúcií, ktoré si uzurpujú ich vlastníctvo aj keď im v skutočnosti nepatria (s. 15).
Toto sa de Botton snaží robiť práve novou knihou. V desiatich kapitolách venovaných vždy jednej psychologickej dimenzii žitia (napr. Komunita, Vzdelávanie, Pesimizmus, Inštitúcie) sa autor snaží abstrahovať užitočné praktiky náboženských komunít. A nie len to, normatívne odporúčania pre ateistov zhmotňuje tiež do akéhosi "ateistického náboženstva" - teda sekulárneho prístupu aplikácie vyzdvihnutých praktík.
Napríklad katolícku omšu identifikuje ako stretnutie, ktoré podporuje kolektívneho ducha, spolupatričnosť s cudzími. Kto bol aspoň raz na celej omši, môže si spomenúť napríklad na akt podávania rúk ľuďom naokolo so želaním "pokoj a bratská láska nech je medzi nami". Autor upozorňuje, že sekulárne mestá majú ohromný nedostatok takýchto miest, kde sa z cudzincov dokážu stať priatelia. Sekulárnou obdobou omší by mohli byť takzvané Agapé reštaurácie, ktoré slúžia práve na tento účel. Nie náhodou boli bohoslužby kedysi do veľkej miery aj spoločným jedlom... Iným rituálom hodným nasledovania je napríklad židovský Jom Kippur (deň odpúšťania), ktorý je podľa autora jedným z najefektívnejších mechanizmov na riešenie spoločenských konfliktov.
de Botton taktiež do istej miery vyzdvihuje morálny paternalizmus náboženstiev. Súčasná liberálna spoločnosť sa často stráni akýchkoľvek morálnych upozornení vo verejnom priestore - napriek tomu, že trpí korupciou či nedostatkom dôvery medzi neznámymi. Rodičia napríklad svoje deti odmeňujú za dobré skutky, dospelí sú však väčšinou ponechaní čisto na vlastné uváženie. Napriek tomu, že verejná pochvala, či pripomínanie si toho, čo je etické a čo nie, by možno boli vysoko efektívnymi nástrojmi budovania spoločenského kapitálu. Všetci občas potrebujeme akési pošťuchnutie (Nudge) k správnemu konaniu. Kto vie, čo to bolo v prípade Andreja Kolesíka, ktorý sa za svoje klamanie na kameru verejne ospravedlnil. Čo ak by sme na bilboardoch nemali len upozornenia na najnovší druh spodného prádla, ale občas aj pripomenutie, že máme druhým odpúšťať? (ďalší z de Bottonových "nápadov" aplikácie náboženských praktík v sekulárnej spoločnosti, spolu s názorným obrázkom, s. 89)
V čase najväčších životných ťažkostí zasa človeku pomáha uvedomenie si, že jeho bolesť nie je stredom vesmíru. "Byť usmernený niečím väčším, starším, lepším než sme my sami nie je poníženie; malo by to byť vnímané ako úľava z prehnane vysokých ambícií ohľadom našich životov", píše de Botton (s. 200). Uvedomenie si vlastnej nedôležitosti pripomína otváraciu repliku z filmu Terrenca Malicka Tree of Life, kde sa boh pýta ťažko skúšaného Jóba: "Kto si ty, aby si sa pýtal na moje plány?" (z Knihy Jóbovej). Pritom na takúto pokoru človek nemusí nevyhnutne veriť v boha, stačí ak si porovná veľkosť či vek vesmíru/oceánu/hôr etc. so svojími vlastnými dimenziami.
PS: Kto nemá čas alebo chuť čítať celú knihu, môže si pozrieť aspoň de Bottonovu prednášku na TEDe s názvom Ateizmus 2.0.
