Možno ste to už zažili alebo aspoň o niečom podobnom počuli. Rozprávate sa s kamarátom o špecifickej veci a o chvíľu vás táto vec prenasleduje v podobe reklamy. Nepravdepodobná zhoda náhod alebo cielené odpočúvanie vašich rozhovorov?

Nazývať to odpočúvaním nie je úplne na mieste. Spoločnosti ako Google vás ale vážne počúvajú. Plánujete ísť na bowling a zrazu vidíte reklamy na najbližšie dráhy. O Google píšem preto, že sa k podobným praktikám ako jeden z mála priznal. Celé to však funguje trochu inak, ako si väčšina ľudí predstavuje.

Váš telefón nie je non-stop v režime odpočúvania. Aby vás mohol „odpočúvať“, musíte ho využívať. Napríklad jeho hlasové služby. Ak si zavoláte s kamarátom cez Hangouts, alebo využijete Google Assistant, je veľmi pravdepodobné, že niečo z vášho rozhovoru bude umelá inteligencia vyhodnocovať. Dalo by sa to nazvať formou retargetingu, na ktorý si už väčšina ľudí zvyká. Hľadáte konkrétne stránky, alebo produkty a tie sa vám potom do nemoty zobrazujú na sociálnych sieťach. Je to typ reklamy, ktorý má zvyšovať konverziu. V ľudskej reči – zobrazuje sa ľuďom, ktorí už prejavili o produkt záujem a sú teda náchylnejší na nakupovanie.

Ad Google Assistant: pre pobavenie a trošku vianočnej nostalgie pripájam reklamu, ktorú ešte v decembri vypustili do éteru:

Problém nie je Google

Možno sa vám to nepáči, možno vám to pripadá ako narúšanie súkromia, ale Google v skutočnosti nie je záporák, ktorého sa treba báť. Je tu iná spoločnosť, ktorá už mala čo dočinenia aj so súdmi a jej kauzy pravidelne rezonujú.

Facebook. Ten sa po nedávnom článku New York Times priznal, že sprístupňuje dáta a správy používateľov tretím stranám, konkrétne Netflixu a Spotify. Na čom by nemuselo byť nič zlé, však tieto streamovacie služby sú dobré a využívajú ich milióny ľudí. Čo ale v prípade, že tretia strana nebude „lovebrand“?

Problémom je netransparentnosť Facebooku. O tom, že majú tieto dve spoločnosti prístup k súkromným správam by sme sa možno ani nedozvedeli, ak by na to nepoukázali médiá. A určite sú tu ďalšie dáta, ku ktorým má nejaká tretia strana prístup…

Čo nám zostáva a čomu sa nevyhneme

Riešením by bolo prestať využívať všetky výdobytky modernej doby ako sú smartfóny, počítače, sociálne siete a vyhľadávanie na internete. Uznajte sami, že to je nereálne. Nie kvôli sociálnemu kontaktu, lebo ten môžeme vážne nahradiť starým dobrým stretávaním sa s rodinou, priateľmi, aj biznisovými partnermi. Odpadla by však možnosť rýchlych platieb, zostali by sme odrezaní od aktuálnych informácií a pohodlných možností. To je problém.

Východisko z tejto situácie nám poskytuje skôr digitálna gramotnosť. Sú veci, ktorých sa môžeme báť, a potom sú veci, ktorých sa báť nemusíme. Aby sme ich vedeli rozlíšiť, musíme mať aspoň základné znalosti o fungovaní virtuálneho sveta. O tom, ktoré dáta sú citlivé a ktoré nie. Aké informácie môžem na internete použiť, kam ich vložiť a komu ich nechcene poskytnem.  

Audio analýza rozhovorov tiež nie je taký problém, aby sme prestali používať telefóny. Je to len ďalší krok k automatizovaniu, k relevantnejším odporúčaniam a rýchlejším službám.

Ak chceme naďalej využívať veci „zadarmo“, zostáva nám len zmieriť sa s tým, že za ne v skutočnosti platíme informáciami o nás. Niekto teatrálne hovorí o strate súkromia, no ak chcem skutočné súkromie a pokoj, vypadnem na chatu. My neplatíme súkromím, ale našimi volebnými preferenciami, nákupným správaním, úrovňou vzdelania a demografickými údajmi, prípadne stránkami, ktoré sme nedávno navštívili.