Ministerstvo zdravotníctva aktuálne zvažuje zmenu minimálnej siete pre ambulantných špecialistov: namiesto pokrytia krajov chce predpisovať, koľko špecialistov si predstavuje v jednotlivých okresoch. Tento krok na prvý pohľad smeruje k vyššiemu pohodliu aj kvalitnejšej starostlivosti o zdravie ľudí. V skutočnosti sa však môže stať opak. Ľudia by sa síce k špecialistovi mohli dostať jednoduchšie, ale je otázne, či bude aj dostatočne kvalitný.

Minimálna sieť pre ambulantných špecialistov má zohľadniť potreby okresov. Ministerstvo chce zároveň vytvoriť také mechanizmy, ktoré budú zdravotné poisťovne motivovať, aby tieto potreby naplnili. Znamená to, že zavedie systém sankcií, ak poisťovne všetkým „povinným“ špecialistom neposkytnú zmluvy. Čo to ale bude znamenať v praxi?  Bude tento nový príkaz naozaj dostačujúci, aby zmenil myslenie lekárov, a tí sa vďaka tomu budú hrnúť do malých okresov, žiť tam a liečiť ľudí? Skúsenosť zo zahraničia ukazuje, že to zďaleka nie je také jednoduché. S rovnakým problémom ako Slovensko zápasí množstvo krajín vrátane Rakúska či Nemecka. Skúšajú rôzne stratégie ako motivovať špecialistov, aby išli pracovať aj do odľahlejších okresov, ale žiadna z nich neprišla s riešením v podobe hustejšej minimálnej siete. Tadiaľto totiž cesta určite nevedie.

Problém nedostatku kvalitných lekárov sa nedá vyriešiť od stola. Vyžaduje si komplexnú odbornú diskusiu so zapojením štátu, univerzít, zdravotných poisťovní a samozrejme samotných ambulantných špecialistov. Za to, že nám najmä v menej atraktívnych regiónoch rastie priemerný vek lekárov a mnohé odbornosti sú nedostatkové môže niekoľko faktorov, medzi inými aj  obmedzené kariérne možnosti, vysoké náklady na štart ambulancií aj ohodnotenie mladých lekárov. Nepomáha ani veľký odliv mladých Slovákov do zahraničia, ktorý sa asi najvýraznejšie prejavuje práve v zdravotníctve. Kým štát nenájde motivačné nástroje, aby naši lekári ostávali na Slovensku a súčasne sa zamerali na špecializácie, ktoré najviac chýbajú, nepomôžu žiadne sankcie. Žiadneho človeka, ani lekára, totiž nemôžete donútiť, aby odišiel pracovať do niektorého regiónu či obce. Ostáva len ho motivovať a podporiť v úvode jeho profesionálnej dráhy.

Ak chce štát zabezpečiť princíp „čo okres, to dostatok medicínskych odborníkov“, musí sa do zmeny pustiť postupne. Najprv je nutné vychovať dostatok lekárov v špecifických, nedostatkových odboroch, ako je napr. reumatológia, endokrinológia či neurológia. Následne  treba mladých lekárov motivovať napríklad podporou pri získaní a vybavení priestorov. A až v ďalšom kroku riešiť v poisťovni ich odmeňovanie. Ak štát vynechá prvé dva kroky a „hodí“ všetko na poisťovne, nebude to fungovať.

Ak by sa vízie ministerstva predsa len nejakým spôsobom naplnili, výsledok však  môže byť aj taký, že  poisťovne síce splnia svoju legislatívnu povinnosť (pretože v opačnom prípade nastúpia sankcie), budú však musieť zazmluvňovať všetkých lekárov s požadovanou atestáciou (ak ich vôbec taký počet nájdu) bez ohľadu na ich kvalitu .

Obyvatelia tak určite  získajú na komforte, lebo si po zdravotnú starostlivosť budú chodiť bližšie k svojmu bydlisku, ale bude to na úkor kvality zdravotnej starostlivosti, ktorú dostanú. A takýto výsledok predsa nikto z nás nechce.