V kľúčovej scéne filmu Zachráňte vojaka Ryana (Saving Private Ryan, 1998) sa generál George Marshall dozvie, že traja zo štyroch bratov Ryanovcov zomreli v bojoch II. svetovej vojny a ich matka dostane túto smutnú správu v jeden deň. Generál je taktiež informovaný, že štvrtý zo synov (hrá ho Matt Damon) je od vylodenia v Normandii nezvestný. Čo znamená, že môže byť stále nažive. Generál svojim podriadeným najprv prečíta list prezidenta Abrahama Lincolna pani Bixby. Následne vydá rozkaz mladého Ryana nájsť a poslať ho z bojiska domov.

V septembri minulého roku Juraj Droppa, zriaďovateľ súkromnej Školy u Filipa poslal ministrovi školstva otvorený list. Ministrovi v ňom položil jednoduchú otázku: či chce zmeniť zákon, ktorý neumožňuje, aby mladý začínajúci učiteľ dostal vyššiu mzdu, ak podáva lepší výkon ako jeho starší kolega.

Vo februári tohto roku si zriaďovateľ školy znovu sadol za počítač a napísal druhý list, v ktorom Eugenovi Jurzycovi položil rovnakú otázku.

Čo majú oba príbehy spoločné? Okrem toho, že sa v nich píšu listy, aj nasledovné: na poslednom zo štyroch synov pani Ryanovej, ktorý jediný ostal nažive, nezávisel výsledok najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách. A rovnako, ani stav slovenského školstva nestojí na záľube J. Droppu v písaní listov.

Je tu však jeden podstatný rozdiel. Generál Marshall, resp. prezident Lincoln dokázali v obrovskom neprehľadnom celku (svetová vojna) vnímať tragický príbeh jednotlivca (matka vojaka)  a vhodne naň reagovať. Minister Jurzyca, zdá sa, vidí len problémy abstraktného celku (slovenské školstvo)a čo trápi jednotlivcov akoby by bolo pre neho druhoradé. Šéf bystrickej školy totiž dodnes nedostal na svoje listy odpoveď.

Ministrovo mlčanie je samo o sebe slabá téma, aby som o nej písal. Dôvod, pre ktorý tento blog vznikol, je obsah spomenutých listov.

V skratke: súčasne so zavedením systému kariérneho rastu (autor: Ján Mikolaj a kol.) sa súkromným základným a stredným školám odobrala možnosť odmeňovať svojich učiteľov podľa vlastných kritérií a rovnako ako štátne školy sa dnes musia držať platových tabuliek. To, čo odlišuje privátny sektor od verejného – schopnosť individuálneho hodnotenia pracovných výkonov zamestnancov, malo byť minulosťou. A minulosť v podobe tabuľkových platov arogantne vstúpila tam, kam ju nikto nepozýval.

Niekto môže namietať: kreditný systém, ktorý sa vzťahuje aj na privátne školy, umožňuje oceniť snaživých a zanietených.

No, podľa môjho názoru je to hlúposť. Pri výpočte normatívu na žiaka (pre základné školy aktuálne od 1093 do 1139 eur) sa zohľadňuje aj tzv. ďalšie vzdelávanie učiteľov. Inak povedané – čím viac učiteľov sa zúčastňuje rôznych akreditovaných kurzov, tým viac peňazí na žiaka škola dostane.

Systém, tak ako je nastavený, má všetky predpoklady ešte viac zhoršiť stav pacienta (slovenské školstvo), ktorého už dávnejšie zachvátila nebezpečná choroba – formalizmus. Nie je ďaleko doba, keď budú mať všetci v zborovni druhú atestáciu. A žiaci budú mať stále problém pochopiť prečítaný text, pretože nikto nebude sledovať, ako sa v práci učiteľa prejavila jeho účasť na kurze Humanizácia vyučovania nemeckého jazyka (15 kreditov). Nemal by sa oceniť telocvikár, ktorý nemá v triede ani jedno obézne dieťa a u žiakov vybudoval pozitívny vzťah k športu, namiesto toho, ktorý absolvoval kurz Súčasné trendy v zjazdovom lyžovaní (10 kreditov)?

Otrepaný argument vrchnosti, prečo riaditelia škôl nemôžu plne rozhodovať o mzdovom ohodnotení učiteľov, je, že nie sú dosť dobrí manažéri. Aj keby na tejto výhovorke bola polovica pravdy, príde mi zvrátené, keď štát uplatňuje tento názor aj pri súkromných školách. Ktoré rovnako ako štátne musia učiť podľa štátneho vzdelávacieho programu a ich vlastný, školský, musí byť v súlade s prvým menovaným. Jediné väčšie rozdiely medzi štátnymi a verejnými školami sú dnes vlastne len vo farbe stien a usporiadaní školských lavíc. Je toto cesta, ktorou sa má slovenský vzdelávací systém uberať?

Ešte jedna poznámka na záver. Fascinuje ma, keď nielen minister školstva, ale všetky vládne strany ignorujú fakt, že pre väčšinu svojich voličov neboli v júni 2010 srdcovou záležitosťou. Ale čisto pragmatickou voľbou ošúchaných tvári, od ktorých sa očakávajú pragmatické riešenia. Ak sa vláda miesto ich prijímania a odstraňovania najväčších abnormalít snaží zapáčiť voličom Smeru (resp. ich zbytočne nenasierať), znamená to, že nepozná vlastného voliča a potreby tejto krajiny. A to je ešte smutnejšie ako to, že E. Jurzyca neodpisuje na listy jedného zriaďovateľa súkromnej školy.

........................................................................................................................................

Nakoniec, so súhlasom J. Droppu, pripájam jeho (druhý) otvorený list ministrovi školstva:

Vážený pán minister,

v septembri 2010 som Vám napísal otvorený list, v ktorom som Vás okrem iného poprosil o odpoveď na pomerne jednoduchú otázku. Pripomeniem v širšej súvislosti:

„V jednom zo svojich prvých rozhovorov pre média po nástupe do funkcie ste dostali otázku ako hodnotíte fakt, že mladý začínajúci učiteľ nemôže mať vyšší plat ako jeho starší kolega aj keď odvádza viac a kvalitnejšej práce. Odpovedali ste, že zákon to neumožňuje. Otázka, ktorá mala nasledovať bezprostredne po Vašej odpovedi prichádza až teraz: Pán minister, chcete to zmeniť? Toto ale nie je rečnícka otázka. Prosím jednoslovnú odpoveď – áno alebo nie.“

Odpoveď som dostal až nedávno, aj to nie priamo ale sprostredkovane cez Váš rozhovor pre Plus 7 dni. Na otázku či by školám pomohla väčšia flexibilita v zamestnávaní učiteľov podľa potreby a takisto pri ich odmeňovaní podľa vlastných kritérií kvality, ste odpovedali: „nechcem, aby sa školy premenili na súkromné firmy s voľnou platovou politikou.“ Na doplňujúcu otázku prečo nepodporujete túto myšlienku, ste odpovedali: „Podporoval by som ju, keby sme vedeli merať kvalitu. Súhlasím s tým, že voľnosť je dobrá vo väčšine spoločností, pretože vieme, čo kupujeme. Vzdelanie však nie je ako rožok či auto, nevieme celkom dobre odmerať jeho kvalitu. V takej situácii nemôžeme uvoľniť učiteľské platy, pretože by to zrejme nebola vždy kvalita, ktorá by rozhodovala o tom, kto dostane viac a kto menej.“

Takže ja Vašu odpoveď čítam jasne: nie, nechcete to zmeniť. Učiteľov chcete naďalej odmeňovať podľa veku a nie podľa kvality ich práce. Aby som Vám nekrivdil, počítame s tým, že časť kreditov bude môcť učiteľom dávať sám riaditeľ, čím bude môcť ovplyvniť fixný tabuľkový plat. Už sme tu mali niekoľko ministrov, ktorých návrhy boli pre učiteľov na smiech. Nemyslel som si, že sa zaradíte medzi nich. Celý kreditový systém bol krok úplne vedľa, treba ho odmietnuť ako celok a nie sa ho pokúšať vylepšovať. Ale to je samostatná téma, ku ktorej Vám odporúčam: urobte profesionálnu SWOT analýzu kreditového systému a zverejnite ju. Som presvedčený, že množstvo slabých stránok  a ohrození prevýši silné stránky a príležitosti.

Vráťme sa k našej téme odmeňovania. Nevýhodou súčasného systému odmeňovania sú formálne kritériá (počet odpracovaných rokov, počet absolvovaných školení...).V prípade morálneho aj finančného oceňovania sa obchádza najefektívnejšia cesta: kto môže lepšie posúdiť a oceniť prácu učiteľa, ak nie ostatní kolegovia, vedenie školy či žiaci a rodičia? Kľúčom k určovaniu platov učiteľov by preto nemali byť formálne kritériá stanovené štátom, ale uplatňovanie vlastných kritérií kvality vypracovaných alebo akceptovaných vedením školy.

Vy, pán minister navrhujete zachovať systém, keď o výške platu učiteľa v Michalovciach rozhoduje štátny úradník v Bratislave, ktorý ho nikdy nevidel učiť.

Riešením je vytvorenie štandardu kvality profesie učiteľa. Štandard je nástroj pre dosahovanie, udržiavanie a zvyšovanie kvality. Umožňuje rozpoznanie kvality, a teda aj jej ocenenie. 

Splnenie štandardu bude závisieť na tom, aký výkon učiteľ v triede odvádza. Učiteľ sa môže školiť, pokiaľ to bude potrebovať cielene k zlepšeniu výkonu, ale „body“ za absolvované školenie nebudú rozhodujúce pre uznanie kvality učiteľovej výučby.

Pán minister, tvrdíte, že nevieme celkom dobre merať kvalitu vzdelávania. Nie je to skôr o tom, že ju nechceme merať? Máme na Slovensku už niekoľko rokov Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania, ktorý to má priamo v popise práce. Máme tu vysoké školy aj súkromné inštitúcie, ktoré sa tejto téme roky profesionálne venujú. Ak by ste mali záujem, určite by Vám vedeli predložiť niekoľko alternatívnych riešení merania kvality vzdelávania.

Ale aby sme sa správne rozumeli, je nehovorím o meraní kvality školy ako celku, aj keď  je to určite zaujímavá téma. A najmä keby sa na základe takéhoto merania mala odvíjať výška dotácie pre školy.  Hovorím o rozviazaní rúk riaditeľom škôl, aby mohli v spolupráci s kolegami, rodičmi (na strednej škole aj študentmi) rozhodovať o kritériách kvality a tým pádom aj o výške odmeny učiteľov. Kto chce oceniť kvalitu, kritériá si nájde.

Pozývam Vás, pán minister k nám do školy, kde už niekoľko rokov uplatňujeme vlastný systém hodnotenia učiteľov na základe merateľných kritérií. Môžete sa pýtať kohokoľvek na čokoľvek, ale hlavne sa spýtajte učiteľov, čo rozhoduje o výške ich odmien, či kvalita ich práce ale niečo iné.

V Banskej Bystrici, 14.2.2011

Ing. Juraj Droppa, zakladateľ základnej školy