Budúcu nedeľu 17. júna 2012 sa vo Švajčiarsku uskutoční referendum. Na tom nie je nič zvláštneho, referendum sa robí niekoľkokrát ročne a hlasuje sa vždy v nedeľu od 10. do 12. hodiny. Aby sa znížili náklady pre štát i pre ľud, otázky sa združujú a v daný dátum sa tak hlasuje o viacerých predmetoch. Kantonálne, prípadne obecné otázky sa pridávajú k federálnym. A tak referendum 17. júna 2012 bude o troch federálnych otázkach, ku ktorým boli v kantóne Ženeva pridané štyri kantonálne.
Federálne referendové otázky sú:
1. Akceptujete ľudovú iniciatívu "Prístup k vlastníctvu nehnuteľností vďaka stavebnému sporeniu"?
2. Akceptujete ľudovú iniciatívu "Za posilnenie práv ľudu v zahraničnej politike (medzinárodné zmluvy: slovo ľudu!")?
3. Akceptujete zmenu federálneho zákona zo dňa 30. novembra 2011 o zdravotnom poistení (siete zdravotnej starostlivosti)?
V kantóne Ženeva sa hlasuje aj o nasledovných otázkach:
1. Akceptujete iniciatívu 143 "Za ozajstnú politiku starostlivosti o deti"?
2. Akceptujete ústavný zákon pozmeňujúci Ústavu Republiky a kantónu Ženeva (vládny proti-projekt k iniciatíve 143) z 15. decembra 2011?
3. Vedľajšia otázka: Ak by bola akceptovaná iniciatíva 143 (IN 143 "Za ozajstnú politiku starostlivosti o deti") a zároveň proti-projekt, ktorému dávate prioritu? Iniciatíve, či proti-projektu?
4. Akceptujete zákon o organizácii verejných inštitúcií z 18. novembra 2011?
Zároveň je referendum v kantóne Ženeva skombinované s doplňujúcou voľbou jedného zo sedem štátnych radcov, lebo jeden z nich odstúpil. Štátna rada je najvyšším výkonným orgánom v republike a štátni radcovia sú približným ekvivalentom ministra. Predseda vlády je rotujúca funkcia a štátni radcovia ju zastávajú jeden rok.
V tomto článku sa nebudem zaoberať všeobecnými faktmi o švajčiarskom federalizme, systémom petícia - iniciatíva - referendum, ústavoprávnymi otázkami, ani všetkými referendovými otázkami. Sústredím sa na jedinú: tú o zdravotnom poistení.
Švajčiarske nemocenské poistenie neprichádza ani od múdrej vlády, ani od štátu - prozreteľnosti, ani nevychádza z nejakého pochybného a nevykonateľného ústavného článku, ale z histórie. Švajčiari majú silný pocit solidarity so susedmi a spoluobčanmi. Ak sa niekomu prihodí nešťastie, susedia mu pomôžu, ako môžu. Základnou politickou jednotkou je obec, lebo kedysi sa mimo obce nedalo dostať aj celé mesiace. Preto bolo zdravotné poistenie organizované ako vzájomná pomoc v obci a pokladňu spravoval väčšinou farár, notár alebo učiteľ. Je jasné, že to nebolo za účelom zisku. Potom sa zdravotné poisťovne zákonom formalizovali ako ustanovizne. Poistenie bolo dobrovoľné, no pretože bolo mnoho prípadov, keď faktúru doktorovi za chudobného nemal kto zaplatiť, zdravotné poistenie sa jedného dňa stalo povinným pre všetkých obyvateľov krajiny.
Medzi tými dvoma dátumami neuplynul jeden rok ani dva roky, ale celé jedno storočie. Ústavný článok o zdravotnom poistení bol v referende prijatý v roku 1890. Konkrétne znenie zákona z 1899 bolo najprv v referende zamietnuté v roku 1900, potom druhá poopravená verzia z 1911 bola v referende prijatá v 1912 a zákon vstúpil do platnosti v 1914. Federálny zákon o zdravotnom poistení vydržal v pôvodnom znení až do 1964, keď bol prvý krát novelizovaný. Komisie expertov skúmali možné zmeny v 1921, 1947 a 1952. Viacero pokusov urobiť významné zmeny v znení stroskotali na odmietnutí v referendách, naposledy v 1987. Bolo však stále jasnejšie, že reformy sú nutné a naliehavosť zmeny bola stále jasnejšia. Ďalšia revízia bola pripravená komisiou štyroch expertov, predložená do parlamentu v 1991. Parlament prijal zákon v 1994 a ešte v decembri 1994 zákon obstál v skúške ohňom – bol akceptovaný v referende. Do platnosti vstúpil v 1996. Ďalšie referendum na túto tému bolo “za jednotnú a sociálnu zdravotnú poisťovňu” (zdravotná daň namiesto poistky, príspevky podľa príjmu a nie podľa poistených úkonov). Túto iniciatívu ľavicových kruhov ľud zamietol v 2007.
No a práve zákon z 1996, ktorý platí dodnes, zaviedol povinnosť poistiť sa pre každého obyvateľa krajiny, občana či cudzinca s povolením k pobytu. Platí voľný výber poisťovne, no minimálny rozsah úkonov je definovaný zákonom a je povinný. Človek si stále môže priplatiť, ak chce mať zvláštne poistenie naviac, ako homeopatiu, alternatívnu medecínu, súkromnú izbu v súkromnej klinike, a podobne. Poistenie sa rozlišuje úrazové a chorobné. Úrazy sú liečené zdarma – poisťovňa hradí 100% nákladov. Choroba je liečená s 10% spoluúčasťou pacienta, plus limit na ťarchu poistenca, ktorý si človek sám zvolí od 500 do 2500 Frs ročne. V rámci toho limitu sú všetky náklady na jeho ťarchu. Poisťovní je niekoľko stovák, a človek platí poistku priamo poisťovniam a nie štátu. Zmluvná sloboda tak ostáva zachovaná napriek povinnosti poistiť sa. Kedysi boli poistenci s vysokou prahovou spoluúčasťou (nad 500 frankov ročne) zvýhodnení. Vyššia spoluúčasť znamená prijímať časť rizika a odbremeniť poisťovňu od administratívnych a finančných nákladov až do prekročenia ročného limitu, do ktorého si poistenec platí všetky faktúry sám. Matematicky zdatní poistenci si prepočítali riziko a ak mohli, poistili sa s najvyšším možným limitom ročnej spoluúčasti. Poisťovne preto rady zvýhodňovali poistencov s veľkým limitom. Ľavicovo orientovaní zákonodarcovia to ale ľuďom zatrhli v mene závisti (ktorej sa nesprávne občas hovorí "solidarita", no vynútená solidarita už prestáva byť solidaritou). Nezávisle na výške spoluúčasti je tak výška poistného plus spoluúčasť konštantná. To znamená, že neexistuje prenos rizika a neexistuje zvýhodnenie, snáď len s výnimkou papierovania pri malých výdavkoch, ktoré sa neoplatí ohlasovať. Chudobní poistenci si zvolili ako predtým minimálny limit a matematicky zdatní poistenci si tiež zvolili minimálny limit. Poisťovniam narástli náklady a to sa premietlo do výpočtu výšky poistného pre všetkých. Ale hlavne, že sú si tak všetci rovní.
V praxi to je tak, že človek ide k lekárovi, ak si myslí, že to potrebuje. Za úkon mu príde faktúra, ktorú zaplatí a pošle poisťovni, ktorá mu v priebehu týždňa-dvoch preplatí 90%. Ak sa človek rozhodne svoju poisťovňu opustiť, môže ísť k inej, ale len dvakrát do roka s výpovednou lehotou 3 mesiace. Ale to sú už len technické detaily.
Najdôležitejšie je, že človek neplatí zdravotnú daň, ktorá sa odvíja od príjmu. Platí si poistné do poisťovne, ktorá je súkromná, oddelená od štátu a sám poistenec sa rozhodne, komu bude platiť. Poistné sa odvíja len od poistených úkonov a je jednotné pre všetkých poistencov nezávisle na ich príjme. Človek sám rozhodne, čo všetko si pripoistí. Neexistuje situácia, že poisťovňa si “vyčerpá limit” a podobne. Poisťovňa môže vyšetrovať doktora, ak si myslí, že niečo nie je v poriadku, ak má napríklad 100 pacientov denne a tak. Ale poistenec musí dostať svoje peniaze preplatené v každom prípade. Existuje aj možnosť, že poistenec odnesie faktúru do poisťovne, ktorá ju preplatí okamžite a poistenec zodpovedá za platbu lekárovi v lehote 30 dní. V prípade, že sociálne slabší poistenci nedokážu hradiť svoje zdravotné poistenie, požiadajú o kantonálnu pomoc. Najlacnejšie poistenie pre dospelých je zhruba od 250 Frs mesačne, čo pre málo zarábajúcich môže predstavovať aj 10% príjmu. Poistné je rovnaké pre všetkých poistencov v danej poisťovni, ak majú rovnaké miesto pobytu, vek (deti do 18 rokov majú veľkú zľavu), spoluúčasť a dobrovoľné obmedzenie okruhu lekárov, ktorí majú s poisťovňou ďalšie zmluvy (i vtedy je zľava z poistného).
Konkurencia poisťovní funguje tak, že poisťovne majú zákonom stanovené minimálne rezervy, aby zvládli napríklad epidémiu alebo živelnú pohromu. Čím väčšia poisťovňa, tým nižšie percento zákonného limitu na poistenca. Tento kapitál sa dopĺňa z poistného. Ak sa poistenec rozhodne zmeniť poisťovňu, lebo iná ponúkne nižšie poistné, svoj príspevok na zákonný limit nechá v poisťovni. Stará poisťovňa môže poistné pre ostatných poistencov znížiť a nová poisťovňa musí zákonný limit doplniť a teda zvýšiť poistné pre všetkých svojich poistencov. Okrem toho existuje aj rozdiel v prevádzkových nákladoch. Medzi poistným v rôznych poisťovniach môže byť rozdiel i 50% a viac. Poisťovne si tiež medzi sebou kompenzujú "zlé riziká". Použité smú byť len kritériá: vek, pohlavie, pobyt v nemocnici v predošlom roku. Poisťovňa je povinná prijať akéhokoľvek poistenca pre základné poistenie bez ohľadu na jeho zdravotný stav. Takisto je poisťovňa povinná akceptovať každého doktora, ktorý ma licenciu na výkon povolania, každého špecialistu, každé laboratórium. Stáva sa, že pacient nechce uveriť diagnóze a navštívi druhého, tretieho, štvrtého špecialistu a všetko je hradené z poisťovne. Náklady pre poistenca vo výške 10% faktúry sú podobné, akoby šiel do kina.
Problémom takéhoto otvoreného systému je, že náklady neustále rastú, lebo nie je horný limit ani na pacienta, ani na nemocnicu či doktora. So starnutím populácie a pokrokom medecíny, ktorá dokáže ľudí udržať pri živote dlhšie za cenu vyšších nákladov, rastú aj celkové náklady systému. Ale to je cena za špičkovú starostlivosť pre všetkých. Štát do systému nevstupuje ako hráč, ale len ako rozhodca, ktorý dohliada na dodržiavanie pravidiel. Švajčiarska zdravotná starostlivosť je tak jednou z najlepších na svete. Systém je síce drahý, ale zdravotná starostlivosť je naozaj špičková a univerzálna pre všetkých poistencov.
Kritika systému prichádza väčšinou z ľavej strany politického spektra. Systému sa vyčíta, že nie je dosť transparentný, že si poisťovne robia marketingové poľovačky na "dobré riziká", že je možné robiť zastieracie manévre, ako zahrnúť náklady na marketing do poistného a robiť aj iné zakázané veci, ako sponzoring. Konflikty záujmov je väčšinou nemožné dokázať, lebo lekárske tajomstvo je rovnako nepreniknuteľné, ako bankové. Jedným z argumentov v prospech jedinej, štátnej poisťovne je možnosť transparentnosti účtovníctva a zbytočnosť marketingu pri absencii konkurencie. "Ostatní to tak majú tiež" je argument, ktorý občas zaznie, no je rýchlo zahriaknutý - stačí poukázať na úroveň zdravotníctva napríklad v takom Francúzsku.
No a o čom je presne predmet najbližšieho referenda?
Federálny parlament vlani v septembri schválil zákon o sietiach zdravotnej starostlivosti (Managed Care), proti ktorému bola zorganizovaná ľudová iniciatíva, ktorej sa podarilo zozbierať 130 tisíc podpisov. Organizátori referenda sa nazdávajú, že poistenci nebudú mať voľnú voľbu lekára a že budú musieť znášať ešte vyššie náklady. Managed Care je sieť lekárov, lekární, špecialistov a zdravotných zariadení, ktoré sa samé vytvoria a nesmú byť riadené zdravotnou poisťovňou. Každá takáto sieť musí byť schopná zabezpečiť totálne pokrytie všetkých zdravotných úkonov. Ak sa poistenec rozhodne obmedziť svoju slobodnú voľbu lekára a vstúpiť do niektorého takého krúžku, poisťovňa mu môže znížiť poisťné, dávať zľavy a znížiť alebo i zrušiť participáciu na nákladoch či preplatiť aj náklady, ktoré normálne spadajú do voliteľného poistenia. Pre poistencov, ktorí sa zaradia do takého systému, ostane participácia na nákladoch 10%, pre ostatných sa zvýši na 15%. Okrem toho by sa federálnej vláde zverila právomoc rozšíriť okruh kritérií, podľa ktorých sa kompenzujú zlé riziká medzi poisťovňami. Aby sa horká pilulka osladila, pôrod a všetky náklady počas tehotenstva majú byť zdarma, čo je udička hodená ľavicovým poistencom, ktorí v novom zákone vidia oklieštenie práva na rovnakú zdravotnú starostlivosť i pre sociálne slabších.
Referendový výbor odmieta obmedzenie slobodnej voľby lekára zo strany pacienta a slobodnej voľby lekára pridať sa alebo sa nepridať k sieti zdravotných úkonov, obáva sa penalizácie chronicky chorých, ktorí chodia k svojmu doktorovi už roky, odmieta tiež zmluvu so sieťou zdravotných služieb na tri roky s penaltou pri zmene poisťovne, a hovorí o dvojrýchlostnej zdravotníckej starostlivosti. Federálna vláda si myslí, že nový systém zlepší kvalitu zdravotnej starostlivosti, že sa v rámci siete zlepší koordinácia a deľba práce a že novela zníži náklady systému, čo bol zjavne cieľ tejto zmeny. Tiež sa nazdáva, že sa tak eliminuje poľovanie na "dobré riziká".
Porovnajme tento systém so slovenským. Z predošlého socializmu, z československej ústavy z roku 1960 bol do mečiaro-gašparovičovskej ústavy zdedený kontroverzný článok 40 o práve na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
V rozpore s ústavnými proklamáciami zdravotná starostlivosť nie je bezplatná, lebo takou byť ani nemôže. Nič, čo stojí peniaze, nemôže byť zadarmo, na konci to niekto zaplatiť musí. Bezplatné môže byť slniečko a dobrá nálada, no nie večná mladosť a dokonalé zdravie. Zdravotná starostlivosť je zdarma len pre deti a dôchodcov, no faktúru za nich zaplatia všetci ostatní. Podobne aj za štátnych zamestnancov. Prázdnosť proklamácie sa zakrýva zdravotnou daňou, ktorá sa odvíja od príjmu, no nazýva sa poistením. Prostriedky sú vyberané prostredníctvom monopolného výbercu, ktorým je štát a nejdú na zvláštny účet, ale sa netransparentne premiešajú s výbermi iných sociálnych daní, ktoré existujú namiesto poistenia: starobná daň, invalidná daň, nezamestnanecká daň. Štát si do pokladne môže chodiť vyberať, ako sa mu zachce a nik mu na to nepríde a štát - najväčší zamestnávateľ - si tiež môže dovoliť za svojich zamestnancov jednoducho neplatiť. Veď načo aj, keď si len prekladá "svoje" peniaze z vrecka do vrecka. Straty v zdravotníctve potom uhradí kto iný: štát. Zdravotné poisťovne, naoko v konkurencii, sú kartelom na prerozdelenie štátom vybraných peňazí. Slobodná voľba lekára či nemocnice neexistuje, na zdravotné výkony sú limity v rozpore s princípmi slobodného podnikania. Starí ľudia a pacienti s komplikovanými chorobami ako skleróza multiplex sú surovo a nehumánne hádzaní cez palubu. Zisk zdravotných poisťovní dialekticky je a zároveň nie je zakázaný, no ako vyplýva zo gorilích spisov, Penta má v zdravotníctve zisk 20%, kým v energetike len 10% a preto považuje zdravotníctvo za perspektívny obor podnikania, kde sa snaží o vertikálnu integráciu. Náklady štátnych nemocníc ostávajú nezvládnuté a systém sa podobá na sito, do ktorého škoda liať vodu. Úplatky, také charakteristické pre nedostatkovú ekonomiku, sú doplnkovým príjmom lekárov, ktorý je spoločensky akceptovaný. Raj pre sprisahanecké lovenie v mútnych vodách. Bez pravidiel, bez verejnej kontroly. Možno je to všetko aj trochu inak, ale zvonku a zďaleka to vyzerá práve takto.
Ako dopadne švajčiarske hlasovanie, uvidíme o týždeň. Okrem strany liberálov a federácie podnikateľov nový zákon odmietajú úplne všetci, pravica i ľavica.
Zdroj: 120617zdrav123
Bilboardy na ženevskej ulici. Pravica novelu zákona odmieta, lebo v ňom vidí obmedzenie slobody voľby lekára. Ľavica v ňom vidí obmedzenie istôt a vytvorenie skupiny pacientov zľavnenej kategórie.
