Sedím na terase na parížskom bulvári a pozerám si časopis, ktorý mi vtisli do ruky pri východe z metra. Vraj "Kultúra - liek proti kríze". Tak som zvedavý, že čo.

Múzeá vraj zaznamenávajú rekordnú návštevnosť, festivaly sú plné, kultúra prosperuje. Ale žiaľ nie je chránená pred znižovaním rozpočtu. Kultúrni pracovníci berú na seba riziká a idú dobýjať nové horizonty. Toľko z podtitulku článku. Príklady festivalu za festivalom, koncertu za koncertom, výstavy za výstavou. Vytvoriť si udalosť, aby sa existovalo. Obyvatelia videli vyrastať múzeum a stalo sa prvkom ich hrdosti. Tak kde je problém? Prvý problém je, že médiá v tom múzeu videli predovšetkým sociálny a nie umelecký projekt. Nechápu umeleckých duchov, pre ktorých peniaze neznamenajú nič, okrem toho, že ich tiež potrebujú. Za hrdou fasádou je neradostná realita. Medzi 2003 a 2010, nezávislí kníhkupci zaznamenali pokles obratu o 5%. Regionálne úrady museli zasahovať a ratovať ich, aby prežili. Štátna pomoc na tvorbu, štátna pomoc na prevzatie, štátna pomoc na reštrukturáciu. V prípade predavačov diskov je obloha ešte temnejšia: za posledných 20 rokov, 90% nezávislých predajcov už zavrelo svoj obchod. Konštatovania končia tu. Ani slovo o technickej a morálnej zastaralosti diskov, ktoré boli najprv nahradené CD a DVD a potom im dal ranu z milosti internet. Symfonici vraj tiež žijú v neistote. Pekné, ľúbivé slogany v časopise potešia svojou originalitou. Hudba ako kultúrne, sociálne a teritoriálne spojivo. Prispôsobiť sa kríze. Zatiahnuť publikum do príbehu. Zapojiť obyvateľov. Všetky filmy sú populárne. Naša kultúrna vyjednávačka je zásadnou pre život nášho lýcea. Hudba búra hradby. Urobiť spoločnosť solidárnejšou, šťastnejšou. Umývame spolu riad. Kultúra pre všetkých, každodenný boj.

A samozrejme si treba trošku zakikiríkať: Paríž je po Londýne (173) a Berlíne (168) tretím mestom s najväčším počtom múzeí (137, z toho 24 národných). Región Île de France je na prvom mieste na svete v počte knižníc (7 na 100 tisíc obyvateľov) pred Londýnom (5), Tokyom a NewYorkom (po 3). Rovnako i v počte kín (85 na milión obyvateľov), pred Berlínom (77), Londýnom (73) a New Yorkom (61). Po New Yorku so 420 divadlami je región Île de France na druhom mieste (353 divadiel). No fajn, ale je tu problém mierky. Porovnáva sa región s mestom, a súkromné podniky so štátom subvencovanými.

Ale korunu tomu nasadia stránky, kde sa pod nadpisom "Kultúra, motor rastu" uvádzajú príklady zo zahraničia, kde sa napriek kríze rozmáha a podporuje kultúra. Veľké madridské múzeá priťahujú mladých za použitia nových technológií. Twitter, Facebook. V Bruseli rastú ako huby po daždi galérie moderného umenia. Aukcie umeleckých diel vytvárajú "kultúru zberateľstva" a klímu "tvorivej renesancie". Mladí umelci chodia tvoriť do Bruselu, lebo sa tam lepšie uživia. Na Islande po kríze 2008 bol jediný sektor, ktorý nepozná úpadok: kultúra. Ľudia investovali do kultúry a výsledok sa dostavil. Už v 2010 sa kultúra pozviechala a v 2011 sektor zaznamenal rast, citácia magazínu Wired. Vraj to je kvôli zmene myslenia. Z tradičných odvetví, rybolovu, hliníka a financií, sa investori presunuli do kultúry. Ministerstvo kultúry je prezývané ministerstvom nápadov. Vláda podporuje verejno-súkromné partnerstvo na multidisciplinárne projekty, ktoré združujú inžinierov, architektov, designérov, informatikov, grafikov, štylistov. V Reykjavíku sa odstavená tepelná elektráreň Toppsödin dala k dispozícii mladým, ktorých združujú nápady, tvorba a inovácia. Agnus Magnason vydáva stále ďalšie knižky, Björk stále spieva pesničky a Iceland Music Export reťazí festivaly, na ktoré chodia mnohí zahraniční fanúškovia a turisti.

Veľmi sugestívne napísané. Akoby sa snažili vsugerovať myšlienku, že stačí chcieť a kultúra môže zachrániť ekonomiku. Ale možno sa mýlim, tak naivní predsa nemôžu byť ani Francúzi. Určite nemali na mysli niečo tak odtrhnuté od reality. Určite vedia, že peniaze nepadajú z neba, niekto ich musí najprv zarobiť v produkčnej ekonomike. Ani za vlády Ľudovíta XIV sa nehľadelo na také banality, ako čo to stojí, až sa realita kráľovského dvora odtrhla od ekonomickej reality feudalizmu. Aj francúzska revolúcia bola kvôli tak prízemným starostiam, ako čo do úst. Aj Frédéric Bastiat bol Francúz a v 1850 vydal jasnozrivé dielko "Čo je vidno a čo nie je vidno" o tom, ako rozbíjanie okien zvýši HDP, ale nie blahobyt, lebo namiesto užitočných vecí budú musieť ľudia platiť zasklievanie okien. Ak sa namiesto odbrzdenia produkcie budú ponúkať kratochvíle a zábavky, rozptýlenia a radovánky, kolísanie a uspávanky, to nemôže dopadnúť dobre. Francúzsko dostalo dva roky na stlačenie svojho deficitu pod 3%. Ak by sa naozaj uplatňovali Maastrichtské kritériá, ktoré boli podpísané všetkými členmi Únie vo februári 1992, Francúzsko by nesmelo mať euro...