Ľudia majú právo na práva. To je ale fráza. Odznela na Dies Academicus a ľavicovému rečníkovi zatlieskala ľavicová časť audiencie.
Ľavica je stranou práv. Povedľa prirodzených práv, ktoré vyznáva pravica, si definovali spústu odvodených a nevykonateľných práv. Právo na prácu, právo na bývanie. Čoskoro to bude právo na šťastie, večnú mladosť a dlhý život. A právo na sociálne dávky.
Sociálny štát. Pojem, ktorý si ľavica vyvlastnila, aby ho sprznila k svojmu obrazu. Sociálny štát podporuje a zvyšuje slobodu, napísal Jean Jaurès, vodca francúzskej socialistickej strany na prelome 19. a 20. storočia. Ale tá pôvodná definícia sociálneho štátu je iná. Je založená na právnom štáte, trhovej ekonomike, súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, a základných ľudských právach, ku ktorým sú pridané rámcové sociálne ciele ústavne definované, ale nie záväzné. Tieto môžu vstupovať do hry o rovnováhu záujmov, ale stále v ústavnom rámci, napríklad formou obmedzení vlastníkov disponovať svojím vlastníctvom, prísne v kontexte verejného záujmu, pričom prioritou ostáva rešpekt súkromného vlastníctva. Takto je definovaný švajčiarsky sociálny štát z konca 40-tych rokov a podobne boli koncipované základy jeho vzoru, sociálneho štátu anglického 40-tych rokov (Wiliam Beveridge, Social Service State) a ešte staršieho nemeckého z 19. storočia (Lorenz von Stein, Sozialstaat, potom v 30-tych rokoch mierne pejoratívne premenovaného na štát-prozreteľnosť, Wohlfahrtsstaat).
Dnešná vízia sociálneho štátu je už silne deformovaná ľavicovými demagógmi. Sociálny štát je štát, ktorý vyberá dane od bohatých, ktoré posúva chudobným formou sociálnych dávok. To je oprášená a recyklovaná verzia triedneho boja a triednej nenávisti z polovice 19. storočia. Nových myšlienok tam veľmi niet, ale o to viac technických detailov, čo sa týka praktického prevedenia a sofistikácie daňových kúziel, ako aj tvorivo pozmenených definícií základných práv. Sociálne dávky, ktoré pôvodne mali slúžiť ako posledná poistka pri životných nehodách, aké sa môžu stať každému, a zamedziť, aby taký človek zomrel hladom či zimou, sú nahradené konceptom doživotného výživného, ktoré spoločnosť dlhuje svojím občanom. Už nie pomoc nešťastníkovi, aby sa znovu postavil na nohy a kráčal za svojím osudom po vlastných, ale povinná doživotná renta pre nenáročných a čoraz viac náročných, trvalý transfer od spoločnosti k ľavicovému jedincovi. Čo je spoločnosť a odkiaľ má spoločnosť peniaze? Spoločnosť, to sú tí ostatní. Tí ostatní majú povinnosti, lebo majú peniaze, kým ľavica, chudobní, majú práva. Takto vyzerá sociálny štát francúzsky, portugalský, grécky.
Sociálne dávky demotivujú. Akonáhle poskytujú dlhodobo akceptovateľnú alternatívu k ekonomicky aktívnemu životu, môžu nenáročným jedincom suplovať zárobok. Minimálna mzda zas trvalo vyraďuje z ekonomického života nekvalifikovanú pracovnú silu a mladých na začiatku kariéry, ktorých produktivita nedosahuje hodnotu minimálnej mzdy. Čím vyššia minimálna mzda, tým vyššia bariéra pre vstup na pracovný trh pre dunčov a mladých bez pracovných skúseností. Nuž a čo s nimi? Na sociálnu podporu. Zvyšovať minimálnu mzdu, zvyšovať armádu nezamestnaných, vyradiť ich natrvalo z produkcie kvôli nezmyselnému konceptu minimálnej mzdy, a potom im zvyšovať podporu, aby sa tak zvyšoval počet ľudí na štáte závislých. Po dosiahnutí kritickej hodnoty skorumpovaných sa už táto korupčná schéma nedá ani zrušiť, lebo ktokoľvek by "siahol na sociálne vymoženosti pracujúcich", bude zmetený z politického neba. Pozitívna spätná väzba potom spôsobí, že systém diverguje ako vo Francúzsku, či v ešte vypuklejšom príklade v Grécku.
Takže ak dvaja hovoria o sociálnom štáte, nemusí to byť o tom istom koncepte. Nízke zdanenie práce, plná zamestnanosť a dočasná pomoc pri životnej nehode je jednou verziou sociálneho štátu, ako vysoká minimálna mzda, vysoké sociálne dávky a vysoké dane, ktoré ubíjajú iniciatívu, ničia podnikanie, vedú k apatii a k trvalému sociálnemu vylúčeniu, je to tou druhou verziou, ľavicovou.
Presne toto sa deje v "sociálnych štátoch" ako Francúzsko, Belgicko, Švédsko. Z ľudí sa stáva ustajnený dobytok, ktorý nemá šancu zmeniť svoj osud. Obyvatelia giet sú na generácie uväznení v chudobe. Žijú svoj normalizačný socík ako kedysi obyvatelia východného bloku: všetci sú si rovní v chudobe. Ale kým zo sociálizmu sovietskeho typu nebolo úniku, títo ľudia majú hneď vedľa seba iný svet, svet úspešných, svet prosperujúcich, ktorým závidia, ktorých nenávidia. Ak sú inej farby pleti, majú o jeden handicap viac. V Československu desaťročia nebolo možné nájsť sociálne uspokojivé riešenie cigánskeho problému. Ak sú postihnutí nielen inej farby pleti, ale aj iného náboženstva - ideológie, akým je práve islam, tak stačí málo a riešením je násilie.
Násilie síce nevyrieši pôvodný veľký a zložitý spoločenský problém, ale rieši aspoň náhradný problém so sebaúctou a vnímaním vlastnej úlohy v živote, kam poskytuje pohodlnú skratku. Podobne ako mafianizácia spoločnosti za Mečiara či kleptosmerizácia za Fica, keď k sociálnemu pozdvihnutiu vedú kriminálne cestičky, nie trpezlivá poctivá práca. V prípade islamu ide naviac o cudzorodý univerzálny svetonázor a agresívnu ideológiu, ktorá podobne ako marxizmus predstavuje ucelenú logickú štruktúru, ktorej ambíciou je obsiahnuť a vysvetliť kompletne všetky javy v prírode, v živote i v ľudskej spoločnosti. Sociálne handicapovaný moslimský prisťahovalec sa s veľkou pravdepodobnosťou ocitne v sociálnej pasci sociálneho štátu "à la française" a v bezvýchodiskovej situácii si neskôr on sám, či jeho potomkovia z 2. či 3. generácie môžu vybrať zjednodušené riešenie, ktoré mu podsunú islamisti.
Moslimi majú podobný intelektuálny problém, ako ľavičiaci. Oni majú práva, no povinnosti majú tí ostatní, abstraktná "spoločnosť". Moslimi majú "právo na odlišnosť", ale povinnosť rovnaké právo priznať iným nepociťujú, lebo dualita práv a povinností nepatrí do ich intelektuálnej výbavy. Podľa islamu sú len oni tí vyvolení, lebo tak píše Písmo sväté. Konfrontácia s realitou je žalostná, preto je lepšie realitu ignorovať a ponoriť sa hlbšie do alternatívneho sveta.
Podpory a sociálne dávky boli pôvodne vymyslené pre domáce obyvateľstvo ako spôsob sociálneho korumpovania širokých vrstiev spoločnosti na zabezpečenie politickej podpory nezodpovedným populistom. Pri cudzorodých elementoch s odlišnou kultúrou sa sociálne dávky stanú mucholapkou, ktorá si ich všetkých vyzbiera. Dá sa tomu zabrániť tak, že sa im nechá šanca zarobiť na seba vlastnou prácou, kde ich odmena bude úmerná ich vynaloženému úsiliu bez bariéry minimálnej mzdy, ktorá im v tom zabraňuje. Práve privysoká minimálna mzda a privysoké sociálne dávky vyplácané doživotne prinášajú spoločnosti viac problémov, než ich vyriešia.
Pravicové riešenie nie je triedny boj, ale zdravý rozum, od konca stredoveku základ racionality, osvietenectva a individualizmu, ku ktorým sú potrebné individuálne ľudské práva. Život a spoločnosť nie sú bukolické utópie, ale súťaž, konkurencia, konflikt a rovnováha práv a povinností. Tiež konflikt ľavicových chimér a pravicového pragmatického realizmu. Práve z tohto konfliktu vzíde pokrok, a nie z umŕtvenej pózy, kde je konflikt považovaný za vlaňajšiu módu či za hriech. Bez polemiky niet motivácie hľadať správne riešenie a posunúť sa dopredu. Ak existuje niečo horšie, ako ľavičiarska násilím presadzovaná politická korektnosť, tak je to práve zákaz každej diskusie, každej pochybnosti, každej nezávislej myšlienky. Kedysi svätá inkvizícia, potom fašizmus a komunizmus, dnes islam.
