Článok Renáty Králikovej v SME o nezvládaní plagiátorstva na slovenských VŠ a o potrebe jeho podpory aj legislatívnymi nástrojmi je užitočný a aktuálny. Dva z troch jej argumentov beriem úplne: nedostatočná publicita výsledkov našich vedcov a potreba kontroly širšou verejnosťou. Tretí dôvod tvrdiaci, že práce majú byť verejné, lebo sú financované verejnosťou, je však argumentačne chabý.

Sama to zrejme cíti, lebo vzápätí sa pokúša situáciu zachrániť vysvetlením, že pre súkromné VŠ platia najmä prvé dva body. Tým nechtiac naznačuje, že majú na krytie plagiátorstva menej dôvodov ako verejné. Možno sa pri svojich úvahách pošmykla kvôli tomu, že na Slovensku sa štát ešte stále považuje za „jediného, kto financuje vedu“. Vo svete sú však najväčšími investormi do výskumu súkromné osoby a inštitúcie. Napríklad ľudskú DNA dekódoval ako prvý súkromný výskumný ústav. Správna argumentácia sa preto nemá odvíjať od "verejného financovania", ale od "prínosu pre investora". Keďže všetky vysoké školy bez ohľadu na zriaďovateľa sú aj výskumnými pracoviskami, je povinnosťou ich pracovníkov produkovať kvalitné výsledky a takto preukazovať investorom rentabilitu ich investície.

Zisťovanie plagiátorstva z tohto pohľadu slúži iba ako predbežný filter: veď iba originálna práca môže byť prínosom pre ľudské poznanie. Neplatí to však naopak - samotná originalita nezaručuje kvalitu. Pre posudzovanie osobnostných kvalít jednotlivca je však smerodajné, že opisovaním podal o sebe svedectvo, že nevie vyprodukovať kvalitný odborný výsledok. Ak sa ho pracovisko nedokáže po zistení tejto skutočnosti zbaviť, podáva o sebe svedectvo, že mu na kvalite nezáleží.

Investori by mali mať záujem na tom, aby sa ich peniaze nedávali nekvalitným pedagógom, ani pracoviskám, ktoré nekvalitu tolerujú. Preto som proti návrhu novely v jej súčasnej podobe. Neumožňuje totiž postihovať plagiátorstvo (odobratím titulu, zrušením pracovného pomeru a pod.) Pritom len nekompromisná a presne definovaná politika potierania plagiátorstva môže viesť k postupnému riešeniu situácie, na ktorej kritickom stave sa s autorkou zhodujeme.

Zákon, ktorý neobsahuje postihy za svoje nedodržiavanie, rešpektujú iba tí, ktorí by tak činili aj bez neho. Lenže tí zas novelu nepotrebujú.