V denníku Tribune de Genève vyšiel 7. 7. 2019 rozhovor s klimatologičkou menom Martine Rebetez, profesorkou na Univerzite Neuchâtel a spolupracovníčkou Federálneho inštitútu na výskum lesa, snehu a krajiny (WSL).

Podľa nej sú klimatoskeptici podnikom financovaným ropným a ťažobným priemyslom. Všetko je zastrešované a organizované veľmi profesionálne agentúrami, väčšinou americkými, ktoré bolo vidieť už v 90-tych rokoch pri vyjednávaniach o Kjótskom protokole. Pre nich bola perspektíva zníženia dopytu po rope a uhlí podnikateľským rizikom a snažili sa mu predísť podnikateľským spôsobom. Investíciou do dezinformačnej kampane. Okrem toho neprichádzalo o úvahy, aby si Spojené štáty nechali predpisovať akékoľvek limity. Pre ďalších zas neprichádzala do úvahy akákoľvek štátna invervencia.

Tieto agentúry a ich metódy sú známe a boli predtým pozorované pri kampani o zákaz azbestu alebo pri regulácii dymu.

V doméne životného prostredia pozostáva stratégia dezinformácie z troch etáp. Najprv sa popiera nárast priemernej teploty. Keď je už príliš viditeľné, že to nie je udržateľné, druhou etapou je popieranie antropogénneho pôvodu globálneho otepľovania. Akonáhle už ani toto nie je ďalej možné, treťou fázou je tvrdiť, že aj tak sa nič nedá robiť. Dnes sme už v tej tretej fáze, ale “klimatoskeptici” si občas stále pomáhajú skokom naspäť do 1. či 2. fázy.

Stále existujú ľudia, ktorí sa systematicky stavajú proti dominantnej vízii či politike. Avšak pri globálnom otepľovaní nejde o názor ani o nejakú politiku. Ide o vedecky etablované a nevyvrátiteľné fakty. Ide o konštatovanie objektívnej reality. V hre sú obrovské finančné záujmy. Ak Váš príjem pochádza z ropy alebo z uhlia, je priamo ohrozený. Je normálne, že tieto kruhy reagujú. Ale ak to robia lžou a podvodmi, a proti verejnému záujmu, treba na to poukázať. Namiesto toho by mohli investovať časť svojich nesmiernych prostriedkov do dekarbonizácie energetického sektora a podporiť zmenu energetiky.

Dnes je už vedecký konsenzus o človeku ako príčine globálnych zmien taký, že kto to popiera, nezaslúži si byť nazývaný vedcom. Prírodné cykly sú dobre známe a popísané. No súčasné globálne zmeny planetárnych rozmerov do nich nezapadajú ani rýchlosťou, ani intenzitou a amplitúdou. Keď predseda strany UDC Albert Rösti hovorí, že júlové horúčavy, aké sme zažili, sú “normálne, lebo v lete je teplo”, je to zvláštne, lebo švajčiarski popierači sú už väčšinou vo fáze 3, kým toto je návrat k fáze 1. To je negácia existencie problému. Ale nepovedal to vedec, povedal to politik. (V inom článku v Tribune de Genève z 29. 5. 2019 sa píše, že 49% voličov UDC by si prialo, aby sa strana viac angažovala pre klímu. Vedenie o tom nechce ani počuť. UDC je najsilnejšou stranou v krajine.)

Albert Rösti je nielen predsedom UDC, on je tiež prezidentom Swiss Oil, profesionálneho združenia obchodníkov s ropnými látkami. Popierajúc problematiku klimatických zmien nezastupuje verejný záujem švajčiarskeho ľudu, ale nad ne kladie záujmy predavačov mazutu a benzínu. Ak by čo i len malá časť z tých 12 až 14 miliárd, ktoré každý rok odchádzajú do zahraničia ako platby za nákup ropných látok, boli investované doma na zmenu energetického systému, bolo by to pre našu krajinu omnoho výhodnejšie.

Politici a vedci môžu veci vidieť rôzne. Každý môže mať vlastné hodnotenie opatrení, ktoré bude treba urobiť, ale nie každý vie vyhodnocovať a predvídať klimatické zmeny. Povedať, že klimatické zmeny neexistujú, lebo človek si spomína, že v minulosti bolo tiež teplo, je klamlivé. Politici občas nehovoria pravdu. Vedcom sa to nestane. Vedci analyzujú problémy a výsledky odovzdávajú verejnosti. Ak sa finančné záujmy snažia prekaziť toto odovzdávanie výsledkov, vedci sa musia ohradiť. Roger Köppel, politik UDC a šefredaktor Die Weltwoche, hovorí o “nepodložených a pseudovedeckých tvrdeniach”. Vedci musia neúnavne pokračovať v kampani informácie, aby sa postavili voči dezinformáciám.

Riziko toho všadeprítomného “klimatoskepticizmu” je, že sa oneskorí prijatie nevyhnutných opatrení, ktoré sú už dnes súrne a nevyhnutné. Najlepšiu šancu zastaviť klimatické zmeny svet mal okolo roku 1990, ale ju nevyužil. Dnes máme druhú šancu. Za tridsať premárnených rokov sa do atmosféry dostalo omnoho viac CO2 ako vtedy, ale dnešné poznatky a technologické možnosti presahujú tie vtedajšie z 90-tych rokov. Čas tlačí, máme tu stav núdze.

Čím dlhšie sa bude čakať a váhať, tým vážnejšie budú dôsledky. Zmena energetického systému je nevyhnutná. Treba konať rýchlo a znížiť finančné a ľudské náklady klimatickej zmeny. Oteplenie sa už nedá vrátiť späť, ale treba, aby sa postup globálnej zmeny spomalil. Neslobodno dopustiť, aby sa náklady klimatickej zmeny pripojili k nákladom na energetický obrat.

Súvisiaci blog: Ako sme prehrali boj s globálnym otepľovaním, 18.11.2018