Právo?
Nie je možné ignorovať fakt, že výklad ústavného súdu z roku 2012 k limitom diskrécie prezidenta pri menovaní generálneho prokurátora má v zmysle článku 128 Ústavy SR záväzný charakter a váhu zákona. Rovnako aj podľa judikatúry, až zmena/novelizácia ústavnej normy by odôvodňovala vydanie nového záväzného výkladu.
Pravda, výklad sa vzťahuje k inému odseku, ale analógia nie je cudzia ani ústavnému právu a pochybujem, že by sa výklad k značne obdobnej kompetencii prezidenta, v ktorom sa takisto „vymenúva“ a „odvoláva“, vo veľkom rozsahu odlišoval.
Rozhodnutie je stále diskutabilné. Pri jeho odôvodňovaní sa hľadalo niečo, čo sa v pozitivistickom vyjadrení základného zákona štátu možno ani nenachádzalo. Nebránim sa ani argumentácii, že prezident nedisponuje len „notariálnou“ funkciou pri menovaní. Avšak poskytnutím prakticky značne širokej diskrécie prezidentovi sa v konečnou dôsledku dotvára/mení ústavný text a zmena textu je už legislatívnou činnosťou, ktorá podľa Ústavy SR patrí výlučne NR SR.
Právomoci prezidenta sú vymedzené Ústavou SR a aj zvýšenie jeho legitimity prostredníctvom priamej voľby nemôže byť zámienkou na legitimáciu rozšírenia jeho právomocí. Rozhodnutie ústavného súdu je však právoplatne vydané a jeho uplatňovanie adresátom nie je porušovaním pravidiel.
Politika?
Churchillovským prístupom k demokracii si v duchu povieme, že je to zatiaľ to najlepšie, k čomu sa kedy dospelo. Demokracia však funguje len do určitého momentu. Odhliadnuc od hlbokých filozofických úvah, fundamentálnym znakom fungujúcej demokracie je pluralita spoločnosti zastúpená v kompetentných orgánoch. Táto pluralita by nemala byť premietnutá iba v skladbe orgánov, ale aj v samotných rozhodnutiach, ktoré majú priamy dopad na spoločnosť.
Výsledkom parlamentných volieb z roku 2012 sa zhmotnil stav, kedy jedna politická strana ovláda zákonodarnú i výkonnú moc a nakoľko parlament a vláda dosádzajú do súdnej rady spolu šiestich sudcov, čiastočne aj moc súdnu.
Nie je tajomstvom, že politické strany de facto zväčša ovláda iba pár vyvolených a takáto prax vnáša do súčasného politického priestoru pomery, v rámci ktorých zákonodarná moc už nie je nadradená moci výkonnej a o chode krajiny nerozhoduje pluralita, ale úzka minorita. A to sme ešte nenačali diskusiu o prevládajúcich vztýčených červených vlajkách na budovách samospráv ako aj partokratický spôsob nominácií.
Dominantnosť jednej politickej strany zmieta pod koberec aj Montesquieuovu originalitu o deľbe moci. Princíp bŕzd a protiváh sa stráca v priestore monotónnosti.
Už v roku 1993 ústavný súd spustil svojim výkladom ústavnú zvyklosť o nepasívnych prezidentoch. Napriek pokusom zákonodarného zboru novelami ústavy z rokov 1999 a 2001 v určitej oblasti okresať prezidentský dosah, „prípad Čentéš“ ústavnú zvyklosť vystupňoval.
Prezidentský post nie je len o právomociach zakotvených v ústavných článkoch, ale aj o osobe, ktorá predmetný post zastáva. Mnoho prezidentov prevzalo štafetu „pokojného riešenia sporov“, pričom k tomu, aby bol prezident silný, nie je potrebné právomoci prekračovať, iba zmysluplne využiť tie aktuálne.
Nedávno sme boli svedkami hypokratického zháčenia zemepánov jedinej strany voči Kiskovým činom, pritom ešte počas iluzionárnej prevahy ich kandidáta vo volebnej bitke sám kandidát v Sobotných dialógoch RTVS vyhlásil, že „ako prezident by som využil právomoc, ktorú dostal podľa ústavného súdu a všade tam, kde by som videl pochybnosti, že ide o človeka, ktorý nie je schopný zvládať funkciu, tak by som toto oprávnenie využil.“
Ich predstavu o monopolárnom svete signalizoval aj počiatočný návrh novely ústavy, ktorý mal okrem zakotvenia jedinečnosti manželského zväzku vybudovať systém v smere poloprezidentskej republiky.
Paralyzované brzdy a protiváhy sa v našich pásmach buď nahradia v inom priamo volenom orgáne alebo si budeme musieť počkať na opozičného spasiteľa, prípadne aspoň čiastočnú pluralitu vo vládnucej väčšine. Vytváraním protiváhy sa nesmie zabúdať na povinnosť prezidenta podľa článku 101 ods. 1 Ústavy SR, a to zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, ale ani na jeho oprávnenie vykonávať svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia bez vplyvu ostatných, čo vyjadruje ten istý článok.
