Predvčerom som sa vrátil z Bulharska. Načo som tam bol a čo som tam zažil, si budete môcť prečítať v jednom z najbližších vydaní TRENDU. No ešte predtým sa mi žiada jedna poznámka k tejto ceste, ktorá je natoľko komentatívna, že by ju neuniesla ani reportáž.
Krajina, ktorej prímorské letoviská sú obľúbenou dovolenkovou destináciou tisícov Slovákov, sa dnes nachádza v podobnej situácii, ako Slovensko pred vyše rokom. V akomsi medzičase ohraničenom demonštráciami na námestiach a predčasnými parlamentnými voľbami. Tie sa v Bulharsku uskutočnia 12. mája a podľa prieskumov verejnej mienky ich vyhrá strana, ktorá do februárových protestov krajine vládla. (Vláda vedená premiérom a predsedom tejto strany Bojkom Borisovom podala demisiu potom, ako došlo ku krvavým stretom medzi políciou a demonštrantami.)
Z rozhovorov s ľuďmi, ktorých som v Bulharsku stretol, vyplynulo okrem iného aj toto: demonštranti, podobne ako na Slovensku počas protestov Gorila, vedeli, proti čomu protestujú, čo ich frustruje a núti premýšľať o odchode z domoviny. Ale okrem zmätočných volaniach po priamej demokracii, neexistovala zhoda, za čo protestujú a aké zmeny v spravovaní krajiny by sa mali udiať, aby sa všetci mohli pokojne rozísť domov.
Na rozpustenie protestov nakoniec žiadne prevratné zmeny neboli treba, stačilo, že sa natiahla zima. A po demisii vlády aj tak nebolo s kým jednať. V ľuďoch zostala skepsa. A že Bulhari majú na ňu viac dôvodov, ako my tu na Slovensku, o tom by sa dalo dlho písať. No väčšina ľudí tam – a v tom je možno malý rozdiel medzi Bulharmi a Slovákmi, už prestala veriť na osvietených lídrov. Akéhosi otca národa, s pohľadom a svalmi Stevena Segala, srdcom Matky Terezy a inteligenciou vysokou iba tak, aby priemernému voličovi nespôsobovala pocit menejcennosti.
Strata tejto viery sa dá označiť za pozitívum vtedy, ak jej náhradou nie je dezilúzia a apatia voči veciam verejným. Ale niečo, čo je alternatívou ku všetkým tým Mečiarom, Zemanom, Ficom, Borisovom či Putinom. Predebatoval som na túto tému s ľuďmi zo Sofie, Lomu aj cudzincami žijúcimi v Bulharsku hodiny. A vždy som dospel k rovnakej odpovedi na otázku, ktorá tam medzi riadkami vždy zaznievala (kedy bude dobre?): Nepotrebujeme charizmatických vodcov, viac referend ani priamo volených sudcov. Všetko, čo naša balkánska spoločnosť* potrebuje, sú dobré pravidlá, ktorých dodržiavanie bude vynucované efektívne fungujúcimi inštitúciami riadenými charakternými a schopnými ľuďmi.
Znie to strašne banálne a ani trochu sexy. Najmä ak dosiahnuť tento stav je ťažšie ako sa zdá. Pretože tých, ktorým sú dobré a férové pravidlá (podnikania, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti...) proti srsti, je zväčša viac a sú odhodlanejší ako tí, ktorí o nich snívajú.
Hej, už čítam tie komentáre, že dobré pravidlá ovplyvňujúce život spoločnosti sú fajn, ale aj tak sme odkázaní na politikov, aby ich zaviedli. Nie je to úplne tak. Príkladov z minulosti, keď politici boli takmer až dotlačení zaviesť opatrenie idúce proti ich záujmom (napr. zverejňovanie zmlúv na webe), by sa dalo nájsť niekoľko. A v blízkej budúcnosti by ich mohlo pribudnúť ešte viac – napríklad ak splnomocnenec vlády Filip Vagač nezostane len dymovou clonou tohto kabinetu a presadí aspoň elektronickú hromadnú žiadosť z Iniciatívy pre otvorené vládnutie. No kto chce, nemusí čakať na nič a nikoho, čoho najlepším príkladom sú chalani z demagog.sk, ľudia z SGI odovzdávajúci váš Odkaz pre starostu, Biele vrany a mnoho ďalších. O ktorých nikto nikdy nepočul, ale na lokálnej úrovni sa postavili za dobrý nápad alebo proti nezmyslu a pomohli tomu, aby sa tu žilo lepšie.
Takže ešte raz: nepotrebujeme všetko vedel-všetko videl politického vodcu. Nikto nedokáže vyriešiť všetko. Ale každý z nás dokáže zmeniť aspoň niečo.
* - „Vo svojej podstate sme balkánska spoločnosť a balkánsky máme aj štát.“
Radoslav Procházka v časopise .týždeň 47/2012
Foto - autor
