Zločinci si zaslúžia prísne tresty. Zvyšovaním postihov je možné úspešne bojovať proti kriminalite. Väzenie nie je len pokus o nápravu ľudí, ktorí ubližujú iným. Je to i spôsob, ako nebezpečné indivíduá držať v izolácii. A trest je zároveň akt spravodlivosti, aká-taká satisfakcia pre obete kriminálnych činov. Toto všetko sú tvrdenia, s ktorými väčšina ľudí nebude mať problém súhlasiť.
No čo ak je všetko inak? Čo ak existuje hranica, za ktorou uplatňovanie tvrdej ruky na potláčanie kriminality prestáva fungovať? Čo ak sú zatýkanie, súdenie a väznenie kontraproduktívne a spôsobujú presný opak – nárast miery kriminality? Profesor verejnej politiky Mark A. R. Kleiman tieto otázky kladie dve desaťročia. A teraz prichádza s odpoveďou, čo robiť, keď hrubá sila zlyhá.
Na hranici možného
Spojené štáty sú krajina, ktorá politiku hrubej sily dotiahla najďalej. V reakcii na prudký nárast miery kriminality na začiatku druhej polovice minulého storočia začali úrady zatýkať, súdiť a trestať. Kapacita štátnych a federálnych väzníc nestačila, čo z držania zločincov v izolácii urobilo zaujímavý súkromný biznis. V súčasnosti približne jedno percento dospelej populácie USA – 2,3 milióna ľudí – sedí vo väzení. Je to bezprecedentné číslo z perspektívy histórie krajiny aj pri porovnaní s inými vyspelými štátmi.
Zdroj: IMG_2037
Pomohlo to? Čiastočne. Miera kriminality začala padať, ale tento pokles sa zastavil. V ostatných rokoch sa neznižuje napriek tomu, že počet hláv za mrežami rastie ďalej. Podľa M. Kleimana sa Spojené štáty dostali do pasce. Použitie hrubej sily stojí množstvo peňazí, no efektívnosť tohto nástroja klesá. Policajti môžu zatknúť ešte viac ľudí a sudcovia ich môžu posadiť za mreže. No potenciál tejto stratégie na kontrolu kriminality sa vyčerpal.When Brute Force Fails je kniha, ktorá žiada, aby politici aj voliči zmenili myslenie. Volanie po spravodlivom treste pre tých, ktorí ubližujú iným, je legitímne. No podľa M. Kleimana príde situácia, keď si treba vybrať medzi účinným bojom proti kriminalite a spoločenskou satisfakciou.
Náklady kriminality
Vlámania do domov v Spojených štátoch spôsobia ročne škody zodpovedajúce v priemere približne 50 dolárom na domácnosť. No keď sa v jednom prieskume ľudí pýtali, koľko by boli ochotní investovať do zníženia miery takejto kriminality o desať percent, odpoveď bola sto dolárov ročne. Alebo iný prepočet tých istých čísel: ľudia deklarovali vôľu zaplatiť 28-tisíc dolárov na eliminovanie jednej krádeže, ktorá spôsobí priemernú hmotnú škodu dvetisíc dolárov.
Iste, prieskumy pýtajúce sa na vôľu platiť treba brať s rezervou. Niektorí si možno pomýlili percentá redukcie kriminality s percentnými bodmi. Nehovoriac o tom, že málokto pozná priemerné štatistiky nákladov vlámania na jednu domácnosť. No napriek tomu je rozdiel medzi reálne spôsobenou priamou hmotnou stratou a pociťovanými nákladmi, ktoré spôsobujú vlámačky, obrovský.
Podľa M. Kleimana je to vysvetliteľné tým, že rozbité okno a ukradnutý televízor zďaleka nie je všetko, čo zlodej obeti vezme. Sama existencia kriminality vyvoláva nepriame finančné náklady. Od alarmov v domoch, drahých bezpečnostných dverí po SBS, ktorá stráži spoločné garáže. Nezanedbateľná je i psychická ujma. Obete vlámačiek často hovoria o úzkosti, pocitoch straty bezpečného domova, hanbe, ktorú cítia pred priateľmi alebo susedmi. Inak povedané, priame škody sú len časť spoločenských nákladov, ktoré kriminalita spôsobuje.
Rovnako nedokonalý obrázok škodlivosti tohto fenoménu ako ulúpená suma je sama miera kriminality. Ľudia sa napríklad môžu začať vyhýbať mestskému parku, ktorý získal povesť nebezpečného miesta hroziaceho lúpežným prepadnutím. Miera kriminality v parku môže vďaka tomu poklesnúť. No takéto zníženie počtu trestných činov je sotva možné označiť za spoločensky optimálne.
Účel svätí prostriedky?
Summa summarum, celkové spoločenské náklady kriminality v Spojených štátoch odhaduje M. Kleiman na 7,5 percenta ročného HDP. V porovnaní s tým vyzerá 1,5 percenta HDP, ktorý ročne krajina minie na boj proti páchaniu trestných činov, ako malá suma. Ťažko povedať, aké by boli počty v prípade Slovenska, no je relatívne bezpečné tipnúť si, že spoločenské náklady kriminality tiež prevyšujú verejné výdavky spojené s jej potláčaním.
Logika by preto mala byť jednoduchá. Akékoľvek zvýšenie výdavkov, ktorých výsledkom je redukcia kriminality, by malo byť nákladovo efektívne. No problém má druhú stranu. Aj vynucovanie spravodlivosti vyvoláva náklady. Policajné razie v baroch sú nepríjemný zážitok aj pre ľudí, ktorí sa prišli len zabaviť. Pobyt v cele je tiež náklad – nielen pre odsúdeného, ale aj pre jeho rodinu či priateľov. Aj zaslúžené utrpenie gaunera je utrpenie, zdôrazňuje M. Kleiman. A malo by byť považované za náklad.
Policajný štát, ktorý tvrdo likviduje páchanie trestných činov, by možno bol efektívny mechanizmus na redukciu miery kriminality. No spoločnosť by zaň platila vysokú cenu inde. Navyše, verejný rozpočet nie je nafukovací. Boj proti zločincom musí súperiť s inými prioritami. A ako vraj raz povedal senátor Everett Dirksen: „Miliarda sem, miliarda tam, o chvíľu budeme hovoriť o veľkých peniazoch.“
Snaha znižovať mieru kriminality by sa podľa M. Kleimana mala riadiť jednoduchým pravidlom. Politika by mala preferovať také riešenia, ktoré pri rovnakých výdavkoch dokážu redukovať páchanie trestných činov bez nutnosti tvrdšie trestať. Stav, keď je jedno percento dospelej populácie vo väzení, by nikto nemal považovať za normálny, píše.
Dynamická koncentrácia
Dvaja kriminálnici Jano a Paľo sa nezávisle od seba chystajú vykrádať byty. Výnos z vlámania predstavuje povedzme desať eur pre každého. Sankcia, ktorej čelia v prípade zatknutia, pre nich znamená náklad 16 eur. Racionálny zlodej by si v takomto prípade mal vlámanie rozmyslieť. Môže viac stratiť, ako získať. Lenže čo ak má štát kapacitu potrestať iba jedného z nich? Obaja racionálni zlodeji v takomto prípade spáchajú trestný čin, pretože výnos 10 eur je vyšší ako možná sankcia po zohľadnení rizika prichytenia (8 eur).
Teraz mierne zmeňme podmienky hry. Štát sa z nejakého dôvodu rozhodne, že nebude k zlodejom indiferentný. A že ho prioritne zaujíma potrestanie Jana. Čo sa stane? Jano sa pod hrozbou stopercentne istej sankcie rozhodne nevykradnúť byť. Zároveň to znamená problém pre Paľa, voči ktorému môže štát uplatniť „ušetrený“ trest. Ani Paľo nevykradne byt. Výsledok? Nulový zločin, nulový trest.
Zázrak, ktorým štát docielil tento výsledok, sa nazýva dynamická koncentrácia. A je to jeden z množstva receptov, ktoré M. Klieman v knihe ponúka. Pravda, reálny život zďaleka nie je dokonalý obraz príkladov z teórie hier. Sám M. Kleiman okolo prvotnej myšlienky vrství komplikácie, empirické zistenia o správaní zločincov, policajtov i sudcov, ale podstata sa nemení. Ak je hrozba použitia hrubej sily nedôveryhodná, je jedno, ako nominálne tvrdé budú tresty. Ak budú policajti naháňať všetkých a nikoho, riziko prichytenia pre individuálneho kriminálnika prudko klesá.
Ak medzi výnosom zločinu a nákladom v podobe trestu uplynie príliš dlhý čas, pretože rezorty zabezpečujúce spravodlivosť sú preťažené, kriminálnikom sa oplatí riskovať. Účinný trest je taký, ktorý príde rýchlo a s vysokou pravdepodobnosťou, nie taký, ktorý predstavuje bu-bu-bu na papieri v podobe „prísneho“ Trestného zákonníka. M. Kleiman v zásade hovorí, že rôzne programy „nulovej tolerancie“ nemajú šancu na úspech, ak sú uplatňované plošne a tresty prichádzajú neskoro.
Podľa neho má zmysel sústrediť energiu i peniaze na isté typy kriminality či priamo na konkrétne skupiny páchateľov. Dokonca i zdanlivo triviálne. Newyorská polícia napríklad svojho času vyhlásila program nulovej tolerancie umývačom okien na križovatkách, ktorí strpčovali život šoférom za volantom. Vyslúžila si za to posmešky i pobúrenie, či je rozumné mrhať peniazmi na takú hlúposť. No program mal zázračnú účinnosť. Po silnej vlne zatýkania, vypočúvania a spisovania zápisníc umývači okien prakticky zmizli z newyorských ulíc. V konečnom dôsledku si polícia uvoľnila ruky na boj proti závažnejšej kriminalite.
Radšej efektívny ako tvrdý
Pochopiť Kleimanovo rozmýšľanie a návrhy znamená akceptovať myšlienku, že existuje trade-off medzi volaním po spravodlivosti a efektívnosťou boja proti kriminalite. Akokoľvek spravodlivé môžu byť prísnejšie tresty pre recidivistov, empirický fakt je, že dôsledok sú väznice plné veteránov, ktorí sú za zenitom kriminálnej kariéry. Je toto najlepší spôsob míňania peňazí daňovníkov? Takéto otázky Klieman kladie a odpovedá na ne na každej strane jeho užitočnej knihy. Je možné mať menej trestu aj menej zločinu zároveň.
Mark A. R. Kleiman je profesor verejnej politiky na University of California, Los Angeles. Okrem toho pôsobí ako spisovateľ a bloger. Venuje sa predovšetkým kriminalite a boju proti drogám. Okrem recenzovaného titulu napísal dvojicu kníh Against Excess: Drug Policy for Results a Marijuana: Costs of Abuse, Costs of Control.
