Dvere von aj dnu do II. piliera sú otvorené po druhýkrát. Je až zbytočné  pripomínať, že finančná kríza bola a je len zámienka, ako sa dostať k cca 10 mld. súkromných úspor občanov v II. pilieri. A možno potom k ďalším. Prípadným vystúpením zo systému sa pred dopadmi krízy tak či tak nikto nezachráni. Naopak, pohorší si. Zbaví sa totiž svojich vlastných finančných prostriedkov za najnižšiu možnú cenu. Nehovoriac o tom, že desiatky tisíc korún, ktoré dnes reálne vlastní cez svoj osobný účet, sa premenia na nulu. Toho, kto vystúpi, môže aspoň hriať pocit, že práve obdaroval štát, reprezentovaný Sociálnou poisťovňou, desiatkami tisícami korún, pardon už eur, zo svojho vlastného účtu.

Z pohľadu dlhodobejšieho je zaujímavé uvedomiť si, že návrat časti sporiteľov do Sociálnej poisťovne vlastne zhorší jej vyhliadky do budúcna a ešte viac ju zaťaží záväzkami, ktoré bez zásadnej zmeny v I. priebežnom pilieri nebude vedieť zvládnuť. Nad tým sa ale žiaľ súčasní vládni politici vôbec nezamýšľajú.

Nie, že by nebolo čo vylepšovať aj  v II. pilieri. Napríklad zaviesť pre sporiteľov postupné prechody medzi jednotlivými fondami, vrátiť sa k bezplatným a nelimitovaným prestupom medzi DSS, podrobne vyšpecifikovať pravidlá premeny investovaných úspor na vyplácané penzie a ďalšie. Takéto vylepšenia je možné, potrebné a užitočné urobiť. S tým sme pri rozbehu reformy počítali. Mnohé z týchto vylepšení nemuseli byť uskutočnené hneď na začiatku. Stanú sa naliehavejšími až v čase nástupu prvých penzistov poberajúcich dôchodok aj z II. piliera. Prečo však tam nesmeruje aktivita vladárov?

Naliehavým boli aj sú zmeny v I. priebežnom pilieri. Ten si vyžaduje také zmeny, aby bol udržateľný, že ich odkladanie je hrubou chybou a spôsobuje konkrétne ekonomické škody, a míľovými krokmi nás ženie ku hlbokej dôchodkovej kríze.

Tie zmeny sú však takého rozsahu a majú také sociálne súvislosti, že ich realizácia pri rozbehu reformy dôchodkového systému nebola možná v jednom kroku. Preto napriek veľkému rozsahu zmien, ktoré dôchodkový systém uskutočnením našej reformy absolvoval, nemožno ani zďaleka povedať, že sme v cieli.

Problémom je jednoznačne I. pilier. Jednoducho povedané, jeho výdavky sú väčšie ako príjmy a táto negatívna skutočnosť sa bude vplyvom demografie ešte prehlbovať.

V tejto súvislosti je často kritizovaná zásluhovosť, ktorá bola do I. piliera zavedená. Treba len pripomenúť, že nahradila rovnostárstvo, ktoré dôchodkovému systému dominovalo do reformy. Rovnostárstvo, ktoré do dôchodku posielalo s takmer rovnako vysokým dôchodkom človeka tvrdo pracujúceho celý život a flákača. Určíte by som tento jav nenazýval sociálnou spravodlivosťou.

Tiež treba pripomenúť, že nový I. pilier priniesol vyššiu mieru náhrady, a tým vyššie dôchodky aj ľuďom, ktorí pre svoj vek už nemali šancu zapojiť sa do II. piliera. Toto bol úmyselný sociálny aspekt dôchodkovej reformy, ktorý býva väčšinou ignorovaný. Dôchodková reforma, si totiž kládla za cieľ zlepšiť nielen budúcnosť, ale aj prítomnosť dôchodcov v rámci existujúcich možností. Napĺňanie tohto cieľa, nie existencia II. piliera,  vytvára hlavný tlak na výdavky Sociálnej poisťovne.

Ďalším krokom, ktorý nebolo možné vykonať okamžite, je postupné vyváženie príjmov a výdavkov Sociálnej poisťovne. Toto je možné dosiahnuť viacerými cestami. Sú zlé cesty, medzi ktoré počítam zvýšenie odvodov alebo znižovanie už priznaných dôchodkov. Za dobré nepovažujem ani spaušalizovanie dôchodku na jednotnú nízku sociálnu dávku a návrat k brutálnemu rovnostárstvu.

Medzi dobré podľa mňa patrí postupné znižovanie miery náhrady prvého piliera rozložené do dlhšieho časového obdobia. Samozrejme bez retroaktívnych prvkov. Táto postupná zmena by mala byť doplnená znížením maximálneho vymeriavacieho základu a postupným predĺžením dôchodkového veku, čomu sa tak či tak nedá vyhnúť.

Zníženie miery náhrady na cca 40 % rozložené na 10 -15 rokov by odstránilo trvalo deficitnosť Sociálnej poisťovne. Celkový dôchodok konkrétneho občana by napriek tomu v porovnaní s dnešným stavom neutrpel. Postupné a mierne znižovanie miery náhrady z I. piliera, aplikované postupne od dátumu zavedenia, by bolo kompenzované dôchodkom pochádzajúcim z II. piliera, ktorý, aj keď sa to teraz možno nezdá, bude tvoriť výraznejšiu a rozhodujúcejšiu časť celkového dôchodku.

Ďalšou alternatívou je transformácia I. piliera švédskou cestou na systém virtuálnych účtov, kde celková výška vyplatených dôchodkov nikdy neprevyšuje výšku príjmov platených do systému. Súčasné legislatívne aktivity sa však, žiaľ, zameriavajú úplne iným smerom a majú zjavne viac alebo menej deštruktívny charakter.

Už čoskoro sa, žiaľ, dočkáme toho, čo sa pripravuje potichu vo Ficovej dielni už dávno. Návrhu na zníženie percenta prispevku, o ktorý rastie každomesačne osobný majetok sporiteľov. Premiér Fico potrebuje milióny eur na svoje takzvané sociálne programy, ktoré sú zväčša len novým kanálom na napĺňanie vreciek straníckych súkmeňovcov, ktorí ako na povel zakladajú sociálne podniky. Peniaze, ktoré na to potrebuje, vidí na súkromných účtoch občanov v DSS. Kríza okresáva štátny rozpočet a p.Ficovi sa vôbec nepáči, že dôchodkové účty občanov rastú a on na ne nemá dosah. Preto sa ani nikdy v skutočnosti nevzdal myšlienky na obratie ľudí o ich budúce úspory. Kríza mu len nahrala na to, aby sa pokúsil svoj škodlivý cieľ dosiahnuť a aby nás tak rýchlejšie dohnal aj do krízy dôchodkovej. Krádež storočia sa už pripravuje.