Mám rád Švédsko a ekonóma Eugena Jurzycu. Nemám rád Švédsko, keď nás natrie v hokeji a ministra školstva E. Jurzycu, keď kráča v stopách svojho predchodcu Jána Mikolaja. Vzťah k špenátu prezradím na záver.

Vláda & Akreditačná komisia SR

Najprv k tým spoločným šľapajám. Ešte v septembri predložil minister Jurzyca na rokovanie vlády návrh na udelenie štátneho súhlasu pre súkromnú vysokú školu s názvom Unicentrum – Medzinárodná vysoká škola. Hoci vznik školy zameranej na kúpeľníctvo a hotelierstvo odsúhlasila Akreditačná komisia, vláda Ivety Radičovej návrh neschválila. „Z diskusie na vláde vyplynulo, že väčšine členov nestačia tie kritéria, ktoré sa dnes používajú na udelenie štátneho súhlasu pre vysokú školu,“ vysvetlil po rokovaní vlády minister.

Obrazový záznam z rokovania nemám, takže neviem, či si minister trhal vlasy a hlasno zavýjal ako pes, keď videl, že návrh neprejde. Ale chtiac-nechtiac nadviazal (spolu s celou vládou) na svojho predchodcu Mikolaja.

V máji minulého roku totiž kabinet Roberta Fica neudelil štátny súhlas banskoštiavnickej Hudobnej a umeleckej akadémii Jána Albrechta, ktorá, podobne ako Unicentrum, mala odporúčanie Akreditačnej komisie.

Nie je známe prečo sa najvyšší exekutívny orgán ešte nepremenoval na Vládu a Akreditačnú komisiu Slovenskej republiky. A na čo je školstvu odborný orgán, ktorého rozhodnutia môžu „neodborníci“ z vlády ignorovať. Ale neudeleniu štempľa pre Unicentrum sa dá rozumieť. Prečo?

Nie sú lóve

Koalícia si totiž na seba v Programovom vyhlásení vlády uplietla bič, keď sľúbila, že  „zrovnoprávni financovanie škôl a školských zariadení bez ohľadu na ich zriaďovateľa.“ Myšlienka je to správna a chvályhodná (rodičia, ktorých ratolesti chodia na súkromné školy, platia dane rovnako ako rodičia študentov verejných škôl a majú preto právo žiadať, aby ich dane išli do „ich“ škôl), chýba jej len jedno: peniaze.

Ak by si niekto chcel urobiť predstavu, nech sa páči, pár čísiel: do slovenského školstva ide v pomere k hrubému domácemu produktu (HDP) stále menej a menej peňazí. Od roku 1995 do roku 2007 sa výdavky na tunajšie vzdelávacie inštitúcie znížili o 0,7 percentuálneho bodu (na štyri percentá HDP). V susednom Česku ide do školstva o 15 percent viac peňazí, v Poľsku o 33 percent a výdavky do vzdelania z peňaženiek Američanov, ktorých máme tu na Slovensku za blbých, sú v porovnaní s nami vyššie až o 90 percent (7,6 percenta HDP).

Za spomenutými krajinami zaostávame aj pri prepočte týchto výdavkov na jedného žiaka/študenta. Slovensko síce v uvedenom období zaznamenalo jeden z najväčších nárastov výdavkov na žiaka, no len v základnom a strednom školstve. Naopak, k poklesu došlo vo vysokom školstve, čo zrejme súvisí s rastom počtu vysokoškolských študentov v ostatných rokoch. (Podrobnejší prehľad o vývoji financovania slovenského školstva z dielne INEKA nájdete tu).

Ak teda vláda I. Radičovej zrovnoprávni financovanie vysokých škôl, dá sa pochopiť, prečo nedala súhlas Unicentru: Už dnes malý balík peňazí by sa musel rozdeľovať nie medzi 33 vysokých škôl (dvadsať verejných, desať privátnych a tri štátne), ale medzi 34 škôl. To znamená, že každej by sa ušlo menej, za čo by rektori ministra určite nepochválili.

Pravdepodobnosť tohto vysvetlenia podkopáva nasledovné: 19. januára ministri konečne dali zelenú Hudobnej a umeleckej akadémie Jána Albrechta (skratka HUAJA). No, možno je medzi ministrami viac poslucháčov vážnej hudby než tých, ktorí vedia oceniť dobrý bahenný zábal.

Hľadá sa chvost

Minister zjavne o probléme nedostatku financií vie a verejnosť sa tento mesiac konečne aj dozvedela, ako sa s ním chce vysporiadať. „Ministerstvo nechce podporovať výrazne rast počtu vysokých škôl, pretože hrozí riziko inflácie titulov,“ povedal Jurzyca po schválení banskoštiavnickej akadémie. „Pustíme do systému každú vysokú školu, ktorá je kvalitnejšia ako chvost súčasného rebríčka a systém nastavíme tak, aby tie z chvosta vypadávali,“ dozvedeli sme sa minulý týždeň a minister pridal aj čo to o spôsobe, akým sa „chvost“ (okrem akreditačných kritérií) bude merať: Podľa Jurzycu by jedným z meradiel mali byť i štatistiky o uplatniteľnosti absolventov jednotlivých škôl.

Minister chce tiež tlačiť na to, aby školy o sebe zverejňovali čo najviac informácií. Ďalšie detaily o chystaných zmenách nepoznám. Minulý týždeň som o ne požiadal rezort školstva, ale sľúbená odpoveď nedorazila. Takže momentálne som odkázaný len na komentovanie Jurzycových vyjadrení, čo z novinárskeho pohľadu nie je celkom fér. Preto tieto svoje úvahy píšem na blog, ktorý snáď aspoň vyvolá diskusiu.

Sociálne inžinierstvo a betonárske práce

Najprv k štatistikám o uplatniteľnosti. Takéto údaje sú pre študentov každopádne užitočné. Len si neviem predstaviť, ako sa s nimi dá narábať pri rozhodovaní o financovaní škôl a nenarobiť pri tom viac škody ako osohu. Čo pre štát, ako mecenáša vysokoškolského vzdelania, znamená, že najmenej nezamestnaných je spomedzi absolventov architektúry, farmácie či vedy o umení a najviac z radov ekonómov a poľnohospodárov? Že pozatvára ekonomické fakulty a na nitriansku hnojárinu sa budú môcť hlásiť len maturanti s dvojhektárovou roľou, ktorá by ich uživila v prípade, že na pracovnom trhu sa pre nich nenájde miesto? Alebo dá na tieto študijné odbory menej peňazí, len preto, že DNES si ťažšie nájdu robotu, čo však nemusí platiť O PÄŤ ROKOV, keď budú promovať dnešní prváci? A ako si, panebože, poradiť s rébusom, že medzi absolventmi pedagogických vied je na úrade práce každý desiaty, ale učitelia „predmetov v kombinácii“ idú na dračku? V skratke: akokoľvek meradlo „uplatniteľnosť na trhu“ znie dobre, štát by sa pri jeho uplatňovaní v praxi nevyhol sociálnemu inžinierstvu. A toho sme si do 89-teho užili až až.

K prvému citátu ministra („ministerstvo nechce podporovať výrazne rast počtu vysokých škôl, pretože hrozí riziko inflácie titulov“): podľa mňa štát nemá čo podporovať ani regulovať vznik vysokých škôl. Štát má určiť podľa svojho gusta prísne, zrozumiteľné a rozumné kritériá, pri splnení ktorých škola/katedra/študijný odbor získa akreditáciu a vďaka nej dotáciu na študentov, ktorých na školu príjmu. A keď raz takéto kritéria prijme, dodržať sľúbené (a poskytnúť dotáciu na študenta) a nie ponechať právomoc rozhodovať o bytí a nebytí školy ministrom, ktorí ich zrejme ani nepoznajú.

Druhý ministrov citát (o školách na chvoste, ktoré zo systému vypadnú) je v zhode s takýmto prístupom. Problém mám s myšlienkou, že z „chvosta“ by mali vypadávať celé školy. Prečo by mala zaniknúť vysoká škola, ktorá je totálny šuviks, ale na jednej dvoch jej katedrách má špičkových ľudí a tieto pracoviská produkujú kvalitných absolventov?

Za druhé: na kvalitu sú potrebné peniaze. Ak školy dnes nemajú možnosť vyberať od denných študentov školné, budú mať minimálnu šancu dostať sa späť do „systému.“ V ňom by pri takomto modeli po pár rokoch ostala nehybná množina škôl, ktorých by konkurencia (školy na chvoste snažiace sa dostať späť do systému) netlačila zlepšovať sa. A to asi nie je cieľom. Cieľom je súťaž medzi školami, nie zabetónovanie vyvolených v akejsi „minimálnej sieti vzdelávacích služieb“.

Fľaša vína za argument

Po pol roku pôsobenia nového vedenia na ministerstve školstva mám pocit, akoby Jurzyca a jeho tím verili, že na výrazný posun v kvalite terciárneho vzdelávania stačí len tuto trochu povoliť, tam viac pritlačiť, niektorým pustiť žilou a všetkých vyzývať k väčšej transparentnosti? Fakt stačí len toto? Nie je vysoké školstvo v stave, ktoré si podobne ako (kedysi) dane a (dnes najmä) odvody vyžaduje zásadnú reformu?

Aby ma niekto neobvinil, že len mudrujem a nepredkladám návrhy, pár slov k riešeniu problému /obmedzený balík verejných financií/ : /35 ± X škôl/ = /uspokojený dopyt po kvalite/. Najprv sa budem opakovať – ak už dnes školy vyberajú školné od externých študentov, nevidím jediný logický dôvod, prečo by nemohli vyberať poplatky od denných. A financovať z nich to, čo štát nedokáže, resp. nechce. Keď mi to niekto vysvetlí a presvedčí ma, že rozumný dôvod na bezplatné vysokoškolské štúdium existuje, kúpim mu fľašu vína.

Je mi jasné, že školné by bolo ešte pred diskusiou v parlamente označené za nesociálne a proti zrejme bola aj ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny (nie, nepomýlil som sa v rode). No šikovných ľudí z médií, ktorí by mali byť schopní odkomunikovať (=predať) nepopulárne, no rozumné opatrenia verejnosti, je v tejto vláde požehnane.

Samotné školné však všetko nespraví, takže ešte jeden námet na zamyslenie. Každá slovenská vláda doteraz tvrdila, že jej záleží na kvalite poskytovaného vysokoškolského vzdelávania. Čo je logické, keďže ona je zodpovedná za efektívne využívanie peňazí daňovníkov vyčlenených na tento účel. Nelogické je, že na rozdiel od rôznych štátnych podnikov, nemá dosah na to, kto bude vysoké školy riadiť. Samozrejme, netvrdím, že rektorov by mal vyberať minister. Ale prečo neuložiť štátom financovaným školám povinnosť, aby voľbu rektora otvorili aj ľuďom mimo univerzity (aj mimo Slovenska) a bez akademickej praxe? Roky papagájujeme o tom, že riaditeľ/rektor školy v dnešnej dobe musí byť predovšetkým manažér. No kde sa uplatňujú pravidlá, ktoré príchod manažérov na čelo škôl umožňujú?

A na záver ten špenát

Asi nie som jediný, kto v detstve nemal rád špenát. Nie preto, že by mi nechutil. Ja som ho nemal rád ešte skôr, ako som ho  prvýkrát ochutnal. Už len pohľad na tú zelenú nevoňavú brečku bol dostatočný dôvod ani sa jej nedotknúť.

Nepamätám si už presne na chvíľu, keď som špenát premiérovo okoštoval. No skôr či neskôr som prišiel na to, že ide o celkom chutné a navyše zdravé jedlo. Niekedy mám pocit, že strach zo školného za denné štúdium, rektorov mimo akademického prostredia alebo z prednášajúcich bez titulov, no s dlhoročnou praxou majú ministri a školy strach len preto, že ich nikdy nevyskúšali.

Alebo naopak, skúsenosť zo zahraničných škôl im nechýba a hodnotenie ich úrovne by zhrnuli do jediného slova: nechutné. V tom prípade sa už nebavíme o systémových chybách, ale o poruche vnímania. A nie je ďaleko doba, keď nás zodpovední za slovenské školstvo začnú presviedčať, že na tom nie sme až tak zle. Že je to všetko vlastne fasa.

<