Robotu Števa Hríba rešpektujem. Náš vzťah by som označil za profesionálne kamarátsky. Ale jedna črta jeho publikačnej činnosti ma vždy iritovala. Prekáža mi priveľký moralistický pátos, ktorý do textov vkladá. No v poslednej dobre sám seba častejšie pristihnem, že mám podobné tendencie. Snažím sa to tomu brániť, nedávať to najavo v textoch, ktoré píšem. Ale tento pocit naberá na intenzite. Takže nasledujúce riadky sú čosi ako pokus o psychohygienu.

Moja autorská činnosť okrem blogovania na Knihožrútovi v podstate spočíva v komentovaní toho, ako sa na Slovensku korumpuje a kradne. Za posledný rok si pamätám len málo úvodníkov v TRENDE, v ktorých by som sa o túto tému neobtrel. A práve v tejto súvislosti mám podozrenie, že hríbovatiem. Pália ma prsty napísať, že istá významná časť slovenských biznismenov je skrátka banda zlodejských gaunerov, ktorí zhoria v pekle. A zďaleka sa to netýka len eštebáckych politických sponzorov a hávede, ktorá sa nalepí na každého, kto je momentále pri moci. Hovorím o relatívne ctihodných biznismenoch a manažéroch nezriedka nadnárodných firiem.

Veľa čítam o ekonomickom rozmere fenoménu korupcie a tunelovania. Rozumiem väzňovej dileme, ktorej čelia ľudia uzavretí v skorumpovanom systéme. Rozumiem tomu, že je individuálne nákladné stať sa hrdinom, ktorý nahlas poviem mená a sumy. Uvedomujem si, že spoločenská ochrana takýchto potenciálnych hrdinov je na Slovensku mizerná. Chápem, že korupcia je do istej miery racionálna náhrada nefungujúcich inštitúcií právneho štátu. Ale čomu nerozumiem je, ako to mohlo dôjsť až do takého stupňa rozvratu.

Šokuje ma ľahkosť, s akou ľudia hovoria, ako sa v ich biznise kradne a podpláca. Či dokonca akási hrdosť na to,  že oni - na rozdiel od naivných novinárov - vedia "ako to chodí v reálnom živote". Nerozumiem, ako môže podnikateľ, ktorého rešpektujem, označiť za priateľa jedného z najväčších grázlov v slovenskom biznise. Každý IT manažér, ktorého stretnem, mi potvrdí, že mimoriadne zlá povesť ich sektora je takmer do bodky pravdivá. Hej, ľudkovia, ale ak je pravdivá, tak to znamená, že vy tam takmer všetci musíte nehorázne kradnúť.

Istá časť korupcie je technicko-ekonomický problém, ktorý sa dá relatívne úspešne riešiť. Ak je potrebné uplácať úradníka na rýchle získanie licencie, je možné tento proces zautomatizovať, odstrániť byrokraciu, eliminovať čo najviac ľudský faktor. Ale tie najhoršie kšefty na Slovensku nemajú tento charakter. Nedá sa napísať zákon o verejnom obstarávaní, ktorý myslí na všetko. Ak je primárny záujem obstarávateľa provízia, nájde spolu s dodávateľom spôsob, ktorý je formálne nenapadnuteľný.

Čo tým chcem povedať? Že ľudia síce reagujú na motivácie a robia trade-offs rôzneho druhu, ale podieľať sa na takto patologickom kradnutí nie je normálne. Nie je normálne sa na to pozerať, vedieť o tom, nerobiť nič a čakať na spasiteľa v podobe lepšej politickej konštelácie. Eugen Jurzyca to povedal úplne presne: "Je to alibizmus, možno aj lenivosť." Volič sa nespráva vždy racionálne, nemá vždy pravdu, nie je vždy čestný a riešenie nie je vždy v politikoch.

Tak ako Števo Hríb nevybaví v Lampe za nikoho porážku Roberta Fica, tak ani bitku proti korupcii v slovenskom biznise nevyriešia novinové články, Aliancia Fair Play a Transparency International. Všetká česť tým, ktorí dávajú informácie aspoň off-record, pretože aj vďaka nim tie články vznikajú. Ale je to málo. Noviny zaštekajú, nejaký ten minister pešiak padne, a kradne sa veselo ďalej. A môj problém je v tom, že prestávam mať chuť rozoznávať relatívnu mieru "viny" za tento stav a prisudzovať najväčšiu zodpovednosť politikom. Ste v tom spolu, vážení.