V utorok 25. apríla 2017 sa na stránke Univerzity Komenského objavilo Stanovisko výskumných univerzít k návrhu novely zákona o vysokých školách a návrhu zákona o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, ktoré podpísalo osem rektorov: Univerzity Komenského, Slovenskej technickej univerzity, Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Technickej univerzity v Košiciach, Žilinskej univerzity, Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie a Technickej univerzity vo Zvolene.

Jeho obsah ma – mierne povedané – zaskočil. Pojem „výskumná univerzita“ nie je v slovenskej legislatíve zakotvený, takže ho môže používať ktokoľvek. Správny názov mal (asi) hovoriť o stanovisku Združenia výskumných a technických univerzít. Tváriť sa však , že ide o všetky výskumné univerzity je – slušne povedané – nevhodné. Manipulovanie s neexistujúcim prívlastkom sa dá očakávať od univerzity v Hornej Dolnej, ale nie od pracovísk s dlhoročnou praxou. Ako by zareagovali, keby ho použila iná VŠ?

Ďalšie otázniky vyvoláva dátum. Stanovisko bolo vydané deň po zasadnutí Slovenskej rektorskej konferencie – jednej z mála inštitúcií, ktoré majú zo zákona právo vyjadrovať sa ku všetkým opatreniam ministerstva v oblasti vysokých škôl. Jeden z podpísaných je prezidentom SRK, novela bola medzi bodmi programu. Ak názor podpísaných rektorov nebol rešpektovaný, bolo by logické to spomenúť v stanovisku ako dôvod jeho publikovania. Bez týchto náležitostí dokument vyvoláva pochybnosti o motivácii autorov. Aký je vlastne vzťah Združenia a Slovenskej rektorskej konferencie?

Ani ja nie som nadšený z toho, že návrh noviel sa objavil paralelne s diskusiou o návrhu programu Učiace sa Slovensko. Dokumenty totiž nie sú kompatibilné, čo diskusiu ešte komplikuje. Tvrdiť však, že zmena a organizačnej štruktúry z „Akreditačnej komisie“ na „Akreditačnú agentúru“, anuluje 25-ročné skúsenosti je tuhá káva. Šesť z uvedených VŠ zmenilo po roku 1989 svoje názvy, všetky zmenili tým či oným spôsobom svoju organizačnú štruktúru. Zabudli ich pedagogické zbory všetko, čo dovtedy vedeli?

Ak sa rektori priznávajú k tomu, že nevedia, čo sú „akreditačné štandardy“, vinu môžu prisudzovať len sebe a svojim podriadeným. Európska asociácia pre hodnotenie kvality vysokoškolského vzdelávania ENQA zverejnila ich v súčasnosti platnú verziu už v roku 2015. Nezáujem o tento dokument možno vyplýva z toho, že Akreditačnú komisiu, ktorú autori tak úporne bránia, ENQA už v roku 2012 vylúčila pre nekompatibilitu slovenských pravidiel s celoeurópskymi. Novela zákona je pokusom odstrániť nepriaznivý stav.

Návrh novely zákona o VŠ nepredpokladá, že každá škola bude musieť na pracovné miesta docentov a profesorov prijímať odborníkov, ktorí nemajú habilitáciu a inauguráciu, hoci rektori naznačujú opak. Keď to robiť nebudú, nikto im to nebude prikazovať. Prečo sa teda starajú do toho, čo budú robiť ostatné VŠ? Veď pôjde o pracovníkov, ktorých pracovné miesto bude viazané len na prijímajúcu VŠ.

Ak si škola vyberie netitulovaných neschopných lajdákov, malo by to ôsmich rektorov skôr potešiť. Novela predpokladá, že úroveň vzdelávania sa bude naďalej pravidelne overovať. Pri nevhodnej zostave učiteľského zboru bude mať Akreditačná agentúra ľahšiu úlohu dokázať, že škola nespĺňa nároky ENQA. Preto mi vadí oveľa viac, že docenti a profesori nemajú byť prijímaní priamo na pracovné miesta so všetkými právami a pracovnými povinnosťami, ale iba „podmienečne“. Tituly budú musieť získať dodatočne. Existencia provizória skomplikuje budúcu analýzu a zisťovanie výsledkov – posúdenia, či prijímanie docentov a profesorov na pracovné miesta prináša merateľný úžitok.

Aj ja sa domnievam, že „slovenské vysoké školstvo nevyhnutne potrebuje jasnú diferenciáciu hodnotenia a financovania vysokých škôl“. Som však presvedčený, že pri porovnávaní kvality s európskymi VŠ bude treba využívať predovšetkým medzinárodných expertov. Domáci sú totiž náchylnejší vo svojich hodnoteniach reflektovať tunajšie väzby a antipatie. Nie je pes zakopaný práve v obave zo straty vplyvu, keďže obrovská väčšina súčasných hodnotiteľov je z protestujúcich VŠ?

Ešte jeden citát zo stanoviska rektorov: „Univerzitné prostredie je charakteristické svojou konzervatívnosťou a zotrvačnosťou.“ Súhlasím. Zmena by sa však mala diať postupne a smerovať k zvyšovaniu autonómie VŠ. Odmietnutie práva VŠ vyberať si vlastných zamestnancov je prejavom konzervatívnosti a zotrvačnosti. Samozrejme, autonómiu treba rozvíjať viacerými smermi. Bude treba upraviť pravidlá prideľovania dotácií a školám poskytnúť právo voliť si vlastnú organizačnú štruktúru. V konzervatívnom prostredí však platí, že nie je rozumné zmeniť všetko naraz. Na zmeny, ktoré sú v návrhoch noviel, netreba vysoké finančné náklady. Pri dobrej vôli všetkých zúčastnených strán sa dajú spraviť rýchlo a „takmer zadarmo“.

S predpokladaným zvyšovaním dotácií do školstva bude potrebné (a možné) realizovať aj požiadavky uvedené v stanovisku ôsmich rektorov. Veľa zmien naraz by ale spôsobilo viac škody ako úžitku. Práve univerzity, ktoré sa považujú za výskumné, by mali vedieť, že pokrok v poznávaní je založený na rozvážnom experimentovaní, nie na vyvolávaní chaosu. Zmena spôsobu prijímania vysokoškolských učiteľov a hodnotenia kvality vzdelávania ani nie je experimentom v pravom zmysle slova. Podobne postupujú takmer všetky európske krajiny, takže riziko neúspechu je minimálne.

Na záver dodávam motto Združenia: Lepšie financovanie vedeckého výskumu na univerzitách prinesie viac nových poznatkov a skúseností do vzdelávania a praxe.

Páni rektori, je to naozaj iba v peniazoch?