Či už platí jedno ale druhé, nič dobré to o Najvyššom súde nehovorí. Lebo ten tu nie pre srandu a už vôbec nie, aby poslúchal vládu.

Lukáš Fila zo SME na margo spomenutého rozhodnutia napísal, že môže mať ďalekosiahle následky a úradníci miesto trápnych výhovoriek budú žiadateľom o informáciu mávať pred očami rozhodnutím Najvyššieho súdu. Zdržal som sa vtedy komentára, hovoril som si, počkáme, uvidíme. Možno to bol fakt len fór a úradníci si kvôli jednému hlúpemu verdiktu sudcov neurobia z informačného zákona toaletný papier.

Omyl. Ministerstvo školstva riešilo zamietavé stanovisko Academie Istropilitana, ktorú som žiadal o sprístupnenie národného projektu za 46,5 mil. eur. A stačil mu týždeň, aby sa rozsudkom Najvyššieho súdu nechal inšpirovať. Prvým dôvodom, pre ktorý sa ľudia nedozvedia, na čo chce štát minúť 1,4 miliardy korún má byť jeden zo spoluautorov, ktorý nie je zamestnancom AI a projekt preto nemožno považovať za zamestnanecké dielo, kde sa súhlas autorov pri žiadosti o zverejnenie nevyžaduje.

Druhý dôvod: zákon o slobodnom prístupe k informáciám pojem informácia nedefinuje. Andrej Hazucha z Odboru masmediálnej politiky pridal aj citát z iného verdiktu Najvyššieho súdu, podľa ktorého „nemožno považovať za žiadosť o poskytnutie informácie žiadosť o poskytnutie celého spisu obžalovaného.“

Jediné, čo ma prekvapilo je, že ministerský úradník už dnes prirovnáva inštitúciu, v ktorej si kamaráti Jána Mikolaja podávajú kľučky, k obžalovanému. Negatívne stanovisko rezortu školstva prekvapením nebolo.

Ministerstvo je súčasťou vlády, ktorá tajila analýzu finančnej výhodnosti stavania diaľnic cez PPP projekty.

Vlády, ktorá stále skrýva podrobnosti auditu o ekonomickej oprávnenosti ceny za dostavbu nemocnice Rázsochy.

Vlády, ktorej nominant v Rade STV tvrdí, že verejnosť je on, nie nejaký internet a online vysielanie zo zasadnutia rady treba zrušiť.

Neprekvapujú ma tieto boľševické maniere. Ale štvú ma. A riadne. Napríklad aj preto, že do 31. marca sme si všetci museli splniť povinnosť prezradiť štátu všetko o svojich príjmoch v minulom roku. Kto by tak neurobil, ani v opravnom termíne alebo keby nejakú tú tisícku či dve zatajil, môže ho to vyjsť draho.

Štát chce vedieť všetko o každom jednom zarobenom cente a žiada z neho časť na svoj účet. Vyzbierané peniaze potom míňa na rôzne viac i menej zmysluplné projekty. Do ktorých však občan nemá čo strkať nos. Odovzdaj peniaze a o ostatné sa nestaraj.

Stále tomu nemôžem uveriť. Že po dvadsiatich rokoch má opäť niekto tú drzosť robiť z nás štatistov. Poviem to nasledovne: Ak táto lúza ostane pri moci aj po júni, hlúpy ten, kto by platil dane.