Hľadanie svätého grálu ekonómie

Bohatstvo národov od Adama Smitha – jedno z kľúčových diel, ktoré formovali ekonomickú vedu – dalo ekonómii do vienka dve veľké témy. Prvá bola myšlienka neviditeľnej ruky, pri ktorej môže súkromné vlastníctvo a cenový systém viesť jednotlivcov sledujúcich osobný záujem k napĺňaniu spoločenského záujmu. Druhá, menej známa a dlho opomínaná, bola myšlienka rastúcich výnosov. Adam Smith píše, že „deľba práce je obmedzená veľkosťou trhu“. To v zásade znamená, že náklady na výrobu sa znižujú s rozsahom výroby.

Na prvý pohľad ide o intuitívny koncept. Stačí si predstaviť nejaký výrobok, napríklad počítač. Ak by sa mal vyrobiť iba jeden kus, náklady na výrobu by boli pravdepodobne veľké. Ak sa vyrába po tisícoch, jednotkové náklady sú rádovo nižšie. Napriek intuitívnosti táto myšlienka skrýva jednu z veľkých záhad ekonomickej vedy: čo presne spôsobuje rastúce výnosy a do akej miery predstavujú všeobecný jav alebo skôr výnimku? V minulý rok vydanej knihe, ktorá sa stala bestsellerom, David Warsh ponúka vynikajúci exkurz do dávnejších, ale aj moderných dejín ekonomického myslenia týkajúceho sa rastúcich výnosov.

Svätý grál

Pochopenie významu rastúcich výnosov nie je samoúčelné. Ich existencia ako všeobecného javu alebo naopak ich zriedkavosť má vážne implikácie pre ekonomický rast. Ak by si nárast výstupu vyžadoval väčší než proporcionálny nárast množstva použitých vstupov, následky by boli až apokalyptické. V takom prípade by pri fixnom množstve prírodných zdrojov a zvyšujúcej sa populácii rástol výstup pomalším tempom než počet ľudí. V dôsledku toho by bol každý chudobnejší a chudobnejší.

No ak naopak platí pravidlo rastúcich výnosov, tak bude možné zvyšovať výstup na osobu i v prípade fixných prírodných zdrojov a populačného rastu. Debata o rastúcich výnosoch je tak diskusia, či je v realite obmedzených zdrojov a rastúcej populácie možný trvalý ekonomický rast. Minulosť je pritom v prevažnej miere história prakticky nulového ekonomického rastu a živorenia. David Ricardo a Thomas Malthus predpokladali, že typickou charakteristikou ekonomík sú klesajúce výnosy.

V ich úvahách hrá hlavnú úlohu ekonomika založená na poľnohospodárstve. Klesajúce výnosy sú výsledok toho, že ako prvá sa obrába najúrodnejšia pôda a až neskôr sa pristupuje k pestovaniu potravy na pôdach nižšej a nižšej kvality. Za takých okolností je čoraz ťažšie vyrobiť každú dodatočnú jednotku potravy. Výsledkom je pesimizmus klasickej ekonómie: populačný rast a klesajúce výnosy ženú ľudstvo do pasce večnej a zhoršujúcej sa chudoby.

Jediné svedectvo rastúcich výnosov podáva až posledných tristo či štyristo rokov, keď sa západným krajinám podarilo vymaniť z malthusiánskej pasce a nastúpiť na cestu ekonomického rastu. Je to cesta trvalá? A najmä, aké predpoklady sú nutné, aby sa takýto priaznivý vývoj udržal? Debata o rastúcich výnosoch a hľadanie odpovede na tieto dve otázky sú svätý grál ekonómov.

V modernejšej neoklasickej mikroekonómii sa s rastúcimi výnosmi počíta vo veľmi obmedzenej miere. V tomto kontexte by rastúce výnosy zasa viedli k existencii čoraz väčších firiem a k monopolizácii odvetví. Neoklasický model dokonalej konkurencie si pritom vyžaduje, aby od istého bodu výnosy klesali a aby sa výroba oplatila len do istého rozsahu.

Doba Keynesa

V 20. rokoch záhadu rastúcich výnosov nakrátko oživil dnes prakticky neznámy ekonóm Allyn Young. Podľa neho boli rastúce výnosy výsledok „progresívnej deľby a špecializácie priemyslu“. Jeho myšlienka vyvolala záujem, ale prišla vo veľmi zlom čase. Krátko po jej prednesení vo Veľkej Británii sa jej autor stal jednou z obetí chrípkovej epidémie. Písal sa rok 1929. V jeho druhej polovici vypukla veľká hospodárska kríza, ktorá odviedla pozornosť ekonómov od akademických debát k praktickej politike a najmä spustila nástup keynesiánstva. To sústredilo pozornosť na praktické otázky hospodárskej politiky v krátkom období. Na to, či a ako možno vládnymi výdavkami a infláciou zabrániť hospodárskym krízam. Na desaťročia bola otázka rastúcich výnosov odsunutá do úzadia.

Je pochopiteľné, že keynesiánski ekonómovia sa tejto otázky nemohli zbaviť úplne. Najviac sa natískala v súvislosti s modernou teóriou hospodárskeho rastu. Ale ani tam to nemala ľahké. Najznámejší rastový model vyvinutý v 50. rokoch neskorším držiteľom Nobelovej ceny Robertom Solowom po dlhý čas dominoval debatám na túto tému. Bolo to predovšetkým pre jeho eleganciu a expozičnú jednoduchosť.

Solowov model počítal s konštantnými výnosmi z rozsahu, ktoré znamenajú, že zdvojnásobenie všetkých vstupov v ňom má za následok i zdvojnásobenie výstupu. Výsledkom modelu je podmienka dlhodobého rastu na obyvateľa: ten je rovný miere technologického pokroku. Keďže sa technologická zmena berie ako nezávislá premenná, Solowov model nič substantívne nehovorí. Ak technologická zmena absentuje, tak nieto ekonomického rastu. Ak je technologický pokrok prítomný, tak môžeme dlhodobo dosahovať pozitívny rast na obyvateľa. Odkiaľ sa technologický pokrok berie, je otázka, ktorá ostala nezodpovedaná tak Solowovým modelom, ako ani jeho sofistikovanejšími variantmi.

Výrobcovia myšlienok

Kniha D. Warsha fascinujúcim spôsobom sprevádza modernou históriou makroekonómie a jej veľkými debatami. V 60. rokoch sa keynesiánsky konsenzus začal naštrbovať, aby sa definitívne rozpadol počas ropných šokov a stagflácie rokov sedemdesiatych. Bolo to najmä zásluhou Miltona Friedmana, Edmunda Phelpsa a neskôr Roberta Lucasa. Dôsledok debát tohto obdobia bolo najmä vyprofilovanie viacerých výskumných programov – jedným z nich bol prúd novej klasickej makroekonómie, ktorá snúbila predpoklad dokonale konkurenčných trhov a racionálnych očakávaní. V jej ponímaní bol hospodársky cyklus len štatistická ilúzia či prirodzený dôsledok prispôsobovania sa racionálnych jednotlivcov a trhov neustále sa meniacim podmienkam. Konkurenčným prúdom bola nová keynesiánska ekonómia. Tá sa snažila hľadať mikroekonomické zdroje hospodárskeho cyklu v rôznych formách trhových zlyhaní prameniacich najmä z informačných bariér. Tieto udalosti a zvýšený záujem o otázky rastu predznamenali návrat rastúcich výnosov do centra pozornosti makroekonómov.

V polovici osemdesiatych rokov dostal Paul Romer, mladý absolvent MIT a Chicagskej univerzity, nápad, ako pristúpiť k riešeniu otázky rastúcich výnosov. Jeho riešenie si vyžadovalo tak matematickú rigoróznosť nových klasických modelov, ako aj nový keynesiánsky dôraz na trhové nedokonalosti. Jadro jeho príspevku je pritom prekvapujúco jednoduché. Prišiel s neoklasickým rastovým modelom, ktorý zahŕňal explicitne vedecký výskum a vývoj ako jeden zo sektorov ekonomiky.

Jednotlivci a firmy sa môžu venovať buď výrobe rôznych statkov, alebo sa podieľať na vývoji nových myšlienok. V modeli P. Romera sa myšlienky „vyrábajú“ takmer rovnako ako bežný tovar.

Podstatný rozdiel je v tom, že „vyrobená“ myšlienka sa môže na rozdiel od vyrobenej stoličky alebo auta bezprácne kopírovať. Ak teda niekto chce vynájdenú myšlienku použiť znova, nemusí vynakladať peniaze a čas na jej opätovné vynájdenie – stačí, ak si ju zapamätá alebo odpíše z časopisu.

A toto je podľa P. Romera riešenie Smithovej záhady – rastúce výnosy sú dôsledok toho, že existujúce myšlienky sú voľné statky. Kým práca, kapitál a prírodné zdroje sú dostupné v zúfalo obmedzenej miere, myšlienky vzácne nie sú. To, že ja používam nejaké auto, znamená, že ho nemôže používať nikto iný. Avšak tým, že pri výrobe využívam istú myšlienku, nezabraňujem v jej používaní nikomu ďalšiemu.

Optimistické modely

Romerov model má veľmi optimistické dôsledky. Klasických ekonómov, vyznávačov Solowovho modelu a napríklad aj dnešných environmentalistov vždy strašil populačný rast. V ich logike musí raz rastúca populácia naraziť na hranice obmedzených prírodných zdrojov. P. Romer a logika rastúcich výnosov ukazujú, že tento intuitívny záver nemusí platiť. To, čo ženie ľudstvo dopredu, nie je pôda ani zásoby nerastov, ale ľudská kreativita. A schopnosť kombinovať vzácne zdroje čoraz produktívnejším spôsobom nepozná nijaké bezprostredne zjavné hranice. Mechanizmus rastúcich výnosov je dokonca taký, že zvýšenie miery populačného rastu povedie k zvýšeniu miery vývoja nových myšlienok. A teda k zvýšeniu rastu výstupu na hlavu.

Logika Romerovho modelu a rastúcich výnosov ukazuje radostnú víziu trvalého rastu a zväčšovania bohatstva. No prečo ľudstvo strávilo veľkú časť histórie bez rastúcich výnosov a v chudobe? Ako je možné, že v šestnástom a sedemnástom storočí sa podarilo na niekoľkých miestach Európy prelomiť prekliatie klesajúcich výnosov a naštartovať hospodársky rast, ktorý vyústil do priemyselnej revolúcie a vzniku modernej západnej civilizácie? Ako je možné, že juhovýchodná Ázia bola schopná to isté zreprodukovať za niekoľko desaťročí? A prečo sa podobný scenár nenapĺňa v subsaharskej Afrike?

Odpoveď isto leží v kvalite inštitúcií. Lenže to je samo osebe neuspokojivé. Ktoré inštitúcie sú kľúčové? A najmä: ako dosiahnuť zmenu inštitúcií na miestach, ako je napríklad subsaharská Afrika, tak, aby sa tam podarilo dať do chodu motor rastúcich výnosov? Vedieť odpovedať na tieto otázky znamená v prvom rade pochopiť, ako nastal „európsky zázrak“. Prečo nastal vtedy, keď nastal, a nie v nejakom inom momente histórie ľudského rodu. Sú to fascinujúce otázky, ktoré v mnohom presahujú hranice ekonómie. Vďaka teórii rastúcich výnosov sme o krôčik bližšie k ich pochopeniu.

V skvele napísanej knihe D. Warsh podáva strhujúci príbeh tohto kľúčového objavu. A v neposlednom rade ukazuje ľudský rozmer príbehu a to, že ekonómovia nie sú vždy len nestranní a suchopárni vedci bez emócií, ale i často samoľúbe osoby s ambíciami, predsudkami a zložitou spleťou kontaktov, priateľstiev a averzií.

Autor je doktorand na George Mason University.

Foto - Debi Milligan, Vlado Benko