Toto je spoločný článok s prof. Emilom Višňovským.
Už takmer rok máme nového strážcu kvality vysokých škôl – Slovenskú akreditačnú agentúru pre vysoké školstvo (SAAVŠ). Svoju činnosť začala „z prostriedku“, zverejnením návrhu akreditačných štandardov. Tým vysoké školy zaskočila, viaceré sa pýtajú, prečo nebol predložený aj celkový zámer a metodika hodnotenia. V podtóne cítiť obavu, ktoré aktivity sa budú hodnotiť a ako. Predošlá Akreditačná komisia predovšetkým hodnotila vedeckovýskumnú činnosť. Ignorovala vzdelávanie a riadiace činnosti, bez ktorých žiadna vzdelávacia inštitúcia nemôže kvalitne fungovať.
Kritériá sú krokom vpred a zároveň prešľapávaním na mieste. Faktorom, ktorý to najlepšie dosvedčuje, je pojem garant. Jeho vznik patrí k najnešťastnejším krokom stále platného a neustále inovovaného Zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách. Ním sa riadila bývalá Akreditačná komisia a teraz nová agentúra. Vytvára paralelnú štruktúru k tradičnej hierarchii – katedra, dekanát, rektorát. Racionálnym vysvetlením zavedenia garantov malo byť vytvorenie stabilného „strážcu kvality“, nakoľko vedenie spomínaných inštitúcií sa v dôsledku zákona mohlo pravidelne meniť. Ani to už v prípade dekanov a rektorov nie je od leta 2019 pravdou.
Ak za myšlienkou stál dobrý úmysel (dúfajme!), ňou dláždená cesta do pekla sa odhalila čoskoro. Garanti sa stali nenahraditeľnými – a mnohí z nich začali vydierať vedenia škôl. Najčastejšie hrozbou odchodom zo školy, ak vedenie nesplní ich finančné či iné požiadavky, ako aj brzdením výchovy mladých pracovníkov, aby sa zabránilo vzniku konkurencie. Všetci si ich museli obchádzať, aj keď kvalita ich výkonov tomu nezodpovedala. Hoci nemali nárok na osobitné ohodnotenie a zľavy na úväzku, funkcionári ich vedeli zariadiť odkazom na “morálny záväzok voči inštitúcii”. Hra sa totiž postupne zmenila na frašku. Inštitúcie si z nich robili rukojemníkov, lebo v prípade úmrtia by vystavili rovnakému ohrozeniu študijný program a tým aj pracovisko. Z rovnakého dôvodu nesmeli ísť na dlhší pobyt do zahraničia, hoci práve počas dlhodobej stáže by spoznali, ako štúdium zveľadiť.
Poznáme poctivých garantov, ale aj takých, ktorých by sa vedenia škôl s radosťou zbavili. Nespravia to. Zhoda formulácií v predošlých a nových kritériách vzbudzuje obavy z pílenia konára pod študijným programom.
Tí špatní majú lví podiel na neudržateľnej situácii, protirečiacej všetkým princípom posilňovania kvality. Prvé úskalia - častý nezáujem garantov o vlastný odbor - spoznala aj bývalá akreditačná komisia. Namiesto toho, aby ich kriticky vyhodnotila a garantov zrušila, začala vymýšľať nové a nové “sprísnenia”. Pretože viacerí garanti sa nehanbili garantovať rovnaký odbor na rôznych VŠ, vytvoril sa register zamestnancov VŠ. Ohraničenia na „príbuzné odbory“ mali zase zabrániť garantovaniu jedincom, ktorí nemali šajn o garantovanej oblasti. Stáva sa to asi dodnes, lebo odbory sa vyvíjajú. Pri rýchlom vývoji vedných disciplín ten, kto bol adekvátnym garantom pred desiatimi rokmi, dnes už môže byť mimo obraz.
Navyše sa rozvinula “výroba” garantov, lebo tisícky študijných programov treba akreditovať jednotlivo. Práve pri inauguráciách a habilitáciách sa najčastejšie oplatňovali a uplatňujú výnimky odôvodňované záväzkami voči inštitúcii. Ani tie však nepokrývajú deficit. Garanti sa preto „draftujú“ medzi školami, prípadne “nakupujú” zo zahraničia, najčastejšie z Česka a Poľska. Viacerí z nich – vedomí si svojej výnimočnosti – sa na starostlivosť o štúdium vykašľali: „Veď iného aj tak nemajú" a robili si svoje kšefty. V reakcii na to začala Akreditačná komisia sledovať ich vedeckú činnosť. Žiaľ, len cez počet publikácií, čo znovu nebol technický problém naplniť (nedobrovoľným spoluautorstvom mladších členov katedier). Ako s trpkosťou v hlase poznamenal istý dekan: „Ak na Slovensku vymyslíme sprísnenie, do roka vymyslíme aj spôsob, ako ho obísť.“
Vo fungujúcom akademickom svete, ku ktorému sa chceme priblížiť, garanti neexistujú. Za kvalitu zodpovedá vedenie školy nástrojmi vnútornej kontroly. Aké si zvolí, je v ich právomoci. Preto musia z návrhu štandardov vypadnúť garanti ako podmienka stanovená zhora. Ich existencia narobila viac škody ako osohu.
Alebo chceme naďalej udržiavať podmienky pre praktiky ekonomického, právneho a morálneho vydierania? Dokedy?
