Ešte skôr, ako do parlamentných lavíc prvýkrát zasadnú noví poslanci, pripomeňme si jeden z radostných výsledkov volieb: Slovenská národná strana nezískala 5 percent voličských hlasov a jej členovia budú v parlamente chýbať. Prečo je to radostná udalosť? Lebo strane na čele s Jánom Slotom sa za dvadsať rokov hulvátskou politikou podarilo tému vlastenectva dokonale skompromitovať. Slová národovec či lokálpatriot sú dnes takmer nadávky. A prečo o tom píšem na tomto mieste?
Pri treťom zostavení indexu národných značiek (2005) si jeho autor, Simon Anholt, všimol čosi zaujímavé. Ľudia z krajín, ktoré sa umiestnili v prvej desiatke, umiestňovali svoju domovinu na prvé miesto. No účastníci prieskumu z krajín z poslednej desiatky indexu dali viac bodov jednému či viacerým cudzím štátom. Je tento vzorec správania príčinou alebo následkom? Bola Austrália na prvom mieste preto, že jej značku oceňujú aj jej vlastní obyvatelia alebo pozitívny obraz o krajine v očiach jej obyvateľov vychádza z pozitívnych hodnotení návštevníkov Austrálie?
Podľa S. Anholta je pravdou oboje. „Opýtajte sa stovky šéfov firiem na tajomstvo sily značky ich spoločnosti a pravdepodobne vám povedia, že je ním viera zamestnancov v hodnoty, ktoré firma reprezentuje. Lojalita buduje úspech a úspech podporuje lojalitu. A žiadne miesto na zemi – mesto, krajina, dedina či región – nemôže dúfať, že ho iní budú rešpektovať a obdivovať, pokým nerešpektuje a neobdivuje samo seba,“ tvrdí S. Anholt.
Teraz kontrolná otázka: dajú sa pomenovať hodnoty a úspechy krajiny ako celku, ku ktorým sa bežný obyvateľ Slovenska (náročky nepíšem Slovák) môže s radosťou či hrdosťou hlásiť? Myslím si, že to je možné. Dobre, nie je ľahké mať rád krajinu, v ktorej výkonný aparát (politici, úradníci, policajti...) sa ku svojim klientom neraz správajú ako k nesvojprávnym. Lenže ono je to často obojstranné a nepoctiví a neochotní sme často aj my sami – večne frflajúci plebs.
Nehovorím, že hneď zajtra si majú všetci pred dom postaviť stožiar a vztýčiť na ňom vlajku s dvojkrížom. Lojalitu k miestu, v ktorom žijem, je možné prejaviť napríklad aj nákupom výrobkov od domácich producentov. No hej, takýto prístup asi pôjde do peňaženky. Lenže do peňaženky ide aj nákup lacnejšej poľskej plávajúcej podlahy, talianskych jabĺk, čínskeho cesnaku a holandského europiva. Na štátne dávky pre tých, ktorí kvôli lacnejšej konkurencii zo zahraničia prišli o prácu, sa skladáme všetci.
V Spojených štátoch je v snahe podporiť lokálne farmy čoraz viac ľudí ochotných platiť za zeleninu či ovocie vopred. Aj pol roka. Farmárovi sa vďaka tomu počas celého roka ľahšie dýcha a klient nie je odkázaný na ponuku (často pochybnej a ťažko overiteľnej kvality) supermarketov. Viac o community supported agriculture sa dočítate tu.
A keď už som v úvode spomenul voľby, jedna poznámka na záver: ak v nich pravicové strany utrpeli zdrvujúcu porážku (a platí to aj o všetkých predošlých voľbách, keďže tuším žiadna strana, ktorá sa dnes radí na pravo od stredu, parlamentné voľby nikdy nevyhrala), stalo sa tak podľa mňa čiastočne aj preto, že za dvadsať rokov nedokázali inteligentným spôsobom uchopiť tému vlastenectva a národnej identity. Jediný náznak dlhodobého prístupu k tejto téme, na ktorý si u slovenských pravičiarov spomínam, bol ten odznáčik so slovenskou vlajkou na klope saka Mikuláša Dzurindu. A to je, aj keď ho nosil dlhé roky, dosť málo.
Foto: Maňo Štrauch
