Bilaterálne dohody medzi Švajčiarskom a EÚ predvídajú princíp zdravotného poistenia v mieste pracoviska. To znamená, že ak Švajčiar alebo Francúz žije na francúzskej strane hranice, ale pracuje vo Švajčiarsku, mal by sa poistiť vo Švajčiarsku. Švajčiarsko si však vyjednalo so susednými krajinami (Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Francúzsko) doložku o práve na výber medzi poistením v krajine pobytu namiesto krajiny zamestnania. Táto voľba sa dá urobiť len jeden jediný raz do troch mesiacov po zmene bydliska, je definitívna a neodvolateľná.
Obyvatelia Francúzska pracujúci vo Švajčiarsku mali nasledovné možnosti:
1. poistiť sa v niektorej zo 70 zdravotných poisťovní vo Švajčiarsku za 350 až 500 Frs mesačne (280 až 400 EUR)
2. poistiť sa v niektorej z jedinej štátnej poisťovne vo Francúzsku, Caisse Maladie Universelle, za 8% svojho referenčného príjmu, čo je časť príjmov nad 9358 eur ročne
3. poistiť sa v niektorej zo súkromných zdravotných poisťovní vo Francúzsku, ktorá možnosť existovala len pre cezhraničných pracovníkov a uprednostňovali sa dobré riziká, ako mladý slobodný mládenec s dobrým príjmom a v dobrom zdraví
Tieto tri možnosti existovali rovnako pre Švajčiarov ako pre občanov niektorého členského štátu EÚ, väčšinou Francúzov. No a Francúzsko ide teraz tú tretiu možnosť zrušiť, vraj aby sa postavili na roveň obyvatelia krajiny, pracujúci vo Francúzsku a vo Švajčiarsku. Najhlúpejšie opatrenia sa najlepšie zdôvodňujú nejakou rovnosťou či spravodlivosťou. Keď už nič iné, tak preto, že nebo je modré pre všetkých rovnako. Preto budú poistenci súkromných poisťovní vo Francúzsku od 1. júna 2014 prevedení do systému francúzskej sociálnej poisťovne, kde sa ich poistné zmení na daň a ich výdavky narastú až štvornásobne. Ako? Tak, že byť zdravotne zdanený 8% z príjmu skráteného o 780 eur mesačne, 9358 ročne, je výhodné približne do výšky príjmu asi 2500 eur, lebo sadzby v súkromnej zdravotnej poisťovni vo Francúzsku sú okolo 110 až 150 eur mesačne. Pre malé príjmy je výhodnejšia francúzska sociálna poisťovňa. Ale vo Švajčiarsku nik nezarába tak málo. Priemerný príjem je 5 až 6 tisíc frankov, teda dvojnásobok francúzskeho pri kurze 1.22 Frs/euro. Aby tá zmena až tak nebolela, Francúzi prvý rok do júna 2015 zdania príjmy zdravotnou daňou len 6% a až potom 8%.
Kde je pasca? Pasca je v tom, že pri vstupe do systému bolo právo voľby, ale toto mal človek len do troch mesiacov po príchode do Francúzska. Keď sa rozhodol pre súkromné poistenie vo Francúzsku, je v pasci.
Kde je zrada? Zrada je v tom, že to platí aj pre Švajčiarov, ktorí si namiesto švajčiarskeho poistenia vzali francúzske za tretinu ceny. Teraz pôjdu do hrnca, kde budú uvarení spolu s Francúzmi. Bolo im treba ísť bývať do Francúzska a poistiť sa vo Francúzsku. Podľa švajčiarskych úradov výhody či nevýhody niektorého systému, ktoré sa objavili po ceste, nie sú dôvodom na novú voľbu. Pracovník nebude môcť prejsť na švajčiarske poistenie v 2014, leda ak by šlo o nového pracovníka, ktorý ešte neuskutočnil svoju voľbu. Jednoducho obeti francúzskej zrady hrali a prehrali.
Na francúzskej strane hranice býva 175 tisíc ľudí, ktorí denne dochádzajú za prácou cez hranicu do Švajčiarska, z toho asi 30 tisíc Švajčiarov a 145 tisíc Francúzov. Z nich má švajčiarske poistenie vyše 7 tisíc, francúzsku sociálnu poisťovňu vyše 9 tisíc a zvyšných 156 tisíc má súkromné poistenie vo Francúzsku. Títo všetci budú prevedení do francúzskej sociálky a namiesto poistného budú platiť zdravotnú daň. Vo Francúzsku je priemerná hrubá mzda asi 2764 eur, priemerná čistá mzda 2410 eur, ale stredná mzda (medián) len 1479 eur. Životný štandard stojí 1602 eur mesačne (životné minimum 806 eur plus nevyhnutné výdavky na bývanie a iné).
Včerajšie ženevské televízne noviny priniesli správu o tom, ako Ministerstvo financií v Paríži konečne prijalo delegáciu Združenia cezhraničných zamestnancov. Všetky nádeje boli zbytočné, akože minister Pierre Moscovici pochádza od riečky Doubs, ktorá tvorí hranicu. Len si ich vypočuli a pustili von. Na jednom príklade bola vysvetlená pasca. V kantóne Jura majú asi 7 tisíc cezhraničných zamestnancov z Francúzska. Jeden mediálny pracovník s platom asi 6 tisíc frankov tam dochádza autom hodinu ráno a potom hodinu večer domov. Nafta ho stojí asi 300 eur mesačne, zdravotné poistenie mal za 110 eur. Na budúci rok bude platiť zdravotnú daň asi 500 eur mesačne. Za podobnú sumu si mohol zaplatiť zdravotné poistenie vo Švajčiarsku a mať tak prístup k zdravotnej starostlivosti na oboch stranách hranice, pričom švajčiarske zdravotníctvo nie je v úpadku ako francúzske. Okrem toho sa tomu Francúzovi zdvihla daň z príjmu o 75%. Bude si musieť utiahnuť opasok, lebo ako všetci Francúzi, hypotéku si vypočítal do posledného centimu, aby ju splatil rýchlo.
Dnešné televízne noviny (streda 2. 10. 2013) informovali o ďalšom neblahom dôsledku francúzskej zrady: francúzske štátne sociálne poistenie, na rozdiel od súkromného zdravotného poistenia, nepreplatí zdravotnú starostlivosť vo Švajčiarsku, a to ani Švajčiarom. Týka sa to asi 100 tisíc ľudí. Hôpital cantonal universitaire bude mať prebytočné kapacity a príde asi o 25 miliónov frankov ročne. Prepúšťať sa nebude, len sa nenahradia prirodzené odchody na dôchodok. Paradoxne to budú ďalší Francúzi, čo nenájdu prácu, lebo v nemocnicich pracujú najmä Francúzi. Zas na francúzskej strane už dnes chýba asi 20% všeobecných lekárov a francúzsky systém nezvládne nápor nových pacientov hľadajúcich svojho lekára. Čo na tom, z Paríža také detaily nevidno. Samozrejme žiadna štúdia dopadu, len sociálisti berú milióny tam, kde sú. Aj Cigáň okradne len takého, čo niečo má.
Zdá sa, že existuje spôsob, ako sa z pasce dostať von. Noví cezhraniční zamestnanci budú stále mať voľbu, ale už nie medzi tromi možnosťami, len medzi dvomi, švajčiarskym súkromným poistením a francúzskou štátnou zdravotnou daňou. Riešenie je znovu si zmeniť bydlisko a preniesť sídlo naspäť do Švajčiarska, chvíľu počkať a vrátiť sa do Francúzska s novou možnosťou si zvoliť zdravotné poistenie. Alebo sa tam nevrátiť vôbec a podržať si byt vo Francúzsku ako druhú rezidenciu na víkendy. Toto riešenie je dostupnejšie pre Švajčiarov, lebo Francúzom bude bydlisko v Ženeve drahé. Na túto možnosť samozrejme francúzski legislatívci nemysleli, keď chceli dosiahnuť tých dodatočných 180 miliónov. Kvapka v mori, ak si uvedomíme celkovú masu platov vo Francúzsku, ktorá dosahuje 129 miliárd eur, z ktorých 8% je 10 miliárd, a to nepočítajúc odčítateľnú položku 9358 eur ročne na osobu… Stále platí, že neveriť Francúzom sa vypláca. Ďalšia rana cezhraničnej metropole "Grand Genève"...
Keď François Hollande navštívil v piatok 24. februára 2012 oceliareň Arcelor Mittal vo Florange, sľúbil, že do parlamentu pošle zákon o povinnom preberaní priemyselných podnikov novými majiteľmi na predídenie ich zatvorenia. Sľub splnil hneď nasledujúci pracovný deň, v pondelok 27. februára 2012. Dosť to hovorí o legislatívnom procese. O rok neskôr, na jar 2013, Arcelor Mittal oceliareň vo Florange zavrel a zarobil na tom, lebo emisné povolenky dostal na celý rok 2013. V roku 2012 dopyt po oceli klesol o 9% a keď ocieliareň funguje na 60-70% svojej kapacity, je veľmi ťažké ju udržať v zisku. S dlhom 17 miliárd je jasné, že majiteľ nechcel dotovať stratovú prevádzku. Investovať bude do nových oceliarskych výrobkov, nie do produkcie novej oceli a udržania drahých pracovných miest za každú cenu.
Lenže čert nespí a sociálisti tiež nie. V utorok 1. októbra 2013 prešiel v parlamente nový zákon, ktorý umožní udeliť pokutu vo výške 20 minimálnych mesačných platov všetkých zamestnancov podnikom s 1000 a viac zamestnancami, ktoré zavrú prevádzku, aj keď nie sú stratové a nevyčerpali všetky možnosti pokračovať v prevádzke, hoci aj predajom novému majiteľovi. Pre pokutu je limit 28 tisíc eur na zamestnanca či 2% obratu. Podľa sociálistov si odteraz podnikateľ, triedny nepriateľ, dvakrát rozmyslí, či si dovolí zavrieť prevádzku, keď bude na súde musieť preukazovať, že vyčerpal všetky možnosti reštrukturalizácie či predaja podniku a že jeho zavretie je jedinou možnosťou. Aby ho náhodou nenapadlo znížiť výrobu či počet zamestnancov odpredajom časti podniku, zákon myslel aj na toto. Také prevzatie bude musieť povoliť súd a záujemca o prevzatie bude musieť urobiť verejnú ponuku už nie pri podieli vyššom, než 30%, ale od 25% podniku. Ponuku na odkúpenie budú môcť predložiť aj zamestnanci. Zamestnanecký výbor si k tomu účelu môže prizvať experta, ktorého honoráre zaplatí podnik. Komunisti sú nespokojní, lebo podnik má povinnosť hľadať nového vlastníka a nie ho nájsť. A ďalej uvádzajú príklad zavretia fabriky Continental v Clairoix, kde zavretie prevádzky stálo firmu 50 miliónov eur, čo je omnoho viac, ako 28 tisíc eur na zamestnanca. Zákon vznikol formou vládneho dekrétu, ktorému nepredchádzala štúdia dopadu. Jeden pikantný detail o legislatívnom procese, ktorý určite nebude len koincidencia: pred piatimi dňami šiel prezident Hollande znovu navštíviť Florange. Hneď nato zákon schválilo Národné zhromaždenie (Assemblée nationale), čo je dolná komora parlamentu. Do Senátu (hornej komory) pôjde 11. decembra 2013, ako o tom informoval denník Libération.
Na čo sociálisti zabudli? Kto by ešte dnes šiel investovať k Francúzom, keď sú iné krajiny, kde pracujúci aj pracujú, namiesto aby papuľovali, kikiríkali a štrajkovali? Kto pôjde investovať do krajiny, kde sa i bankrot predraží a prednostne sa uspokojí štát vďaka pokute? Kto pôjde do krajiny, kde sa náklady nedajú naplánovať, lebo na budúci rok bude vláda potrebovať čerstvé peniaze zas a jednoducho si ich vezme, kdekoľvek ich nájde?
Ničnerobením za rok zarobil takmer 80-tisíc eur. Klienti si cenu za jeho služby určujú sami
Štyridsaťjedenročný Japonec ponúka riešenie na jednu z pandémií 21. storočia. Ročne eviduje približne tisíc žiadostí