Keď to robí Írsko, poskladajú sa na to všetci Európania. Taký je zhruba vývoj na európskom poli za poslednú dekádu.

Európska únia už na záchranu krajín v problémoch vydala alebo prisľúbila viac peňazí ako má vo svojom ročnom rozpočte (Maďarsko 6,5-12 mld., Lotyšsko 3,1 mld., Ukrajina cca 1,5 mld., Rumunsko 5 mld., Grécko 80 mld., Írsko 45 mld., možno sa pridá aj Portugalsko). Takzvaný euroval v hodnote 750 miliárd eur predstavuje záruky vo výške takmer šesťnásobku ročného rozpočtu Únie (cca 130 mld.). Hoci je rozpočet EÚ obmedzený na 1,14% HDP únie, obrovské mimorozpočtové výdavky spoločenstva toto obmedzenie de facto rušia.

Ba čo viac, presunutím poslednej rozpočtovej inštancie na Brusel popierajú rozpočtovú svojprávnosť jednotlivých členských štátov. Redistribučný solidárny mechanizmus vo výške stoviek miliárd eur je po väčšinovom hlasovaní v Rade ministrov, spoločnej európskej mene a Lisabonskej zmluve asi jedným z posledných kamienkov vzniku európskeho superštátu aj vo fiškálnej oblasti. Pretože federalizácia dlhov členských štátov znamená aj federalizáciu nárokov na ich daňové príjmy. Čo je svojím spôsobom nové európske zdanenie, ktoré tu podľa všetkého zostane aj po roku 2013, kedy vyprší platnosť trojročného eurovalu.

To, že majú jednotlivé krajiny zóny problém s financovaním vlastných dlhov, by mala byť len ich vlastná zodpovednosť. Ak na seba Írsko preberalo súkromné záväzky bánk vo výške 42% HDP, malo mať aj plán, ako sa z tejto šlamastiky dostať. Keď liečilo svoj bankový sektor Slovensko, muselo predať majetok za stovky miliárd korún (vtedy podobne veľká časť HDP). Tie nám už nikto nevráti.

Pritom panika okolo Írska je z veľkej časti neopodstatnená. Euro je v súčasnosti voči doláru stále vysoko nad kurzom parity kúpnej sily (1,325 oproti 1,17 dolárov za euro), či svojim dlhodobým priemerom (tiež cca 1,17). Vplyv jeho mierneho oslabenia na miestnu infláciu je nulový, skôr možno v niečom pomáha exportérom.

Zaujímavý je aj pštrosí postoj slovenskej vlády v prípade pomoci Írsku. Všetka česť Ivete Radičovej za neoblomný postoj pri skladaní sa na Grécko. Pri Írsku už má však Slovensko zjavne úplne iný názor. Jasné, politicky sa mu už zaviazalo pomôcť pristúpením k eurovalu. To, že proti pomoci keltskému "tigrovi" nikto z našich reprezentantov ani nijako nenamietal, je však pozoruhodné. Napadnúť sa dala aspoň nejasnosť eurovalu v tom, kedy má tá či oná krajina nárok na pôžičku zo spoločného. Podľa poradcu premiérky Rada Baťa vláda v lete definovala podmienky, za ktorých bude súhlasiť s aktiváciou eurovalu. V skratke: prísnejši Pakt stability a rastu, riadený bankrot a z hľadiska technicity poskytnutia pomoci musia ECB a Európska komisia potvrdiť, že krajina to nezvládne sama, ako aj to, že pomoc bude v súlade s pravidlami MMF. Sú tieto podmienky splnené? Nie sú.

Navyše, premiérka sa okrem prisľúbenia pomoci pre TASR vyjadrila, že takéto zachraňovanie krajín v problémoch, citujem: "nie je dlhodobé riešenie". Prečo sa teda Iveta Radičová nepostavila znova proti, keď jej pomoc Írsku ako koncept vadí? Nechce byť už čiernou ovcou Európy? To by bolo celkom pochopiteľné. Kto by však mal občas vyskakovať a kričať, že kráľ je nahý, ak nie malé krajiny? Ako chce Slovensko do budúcnosti tvrdo presadzovať riadený bankrot, keď tak lacno podporuje morálny hazard v írskom prípade? Kde sú argumenty, že chudobný pomáha bohatému?

Krátkodobosť politického rozhodovania, zdá sa, nepozná hraníc. Ako kedysi trefne poznamenal Ľudovít Ódor, ministerstvá financií by mohli mať nad vstupnými dverami nápis "konsolidujeme v strednodobom horizonte" (teda nikdy). Po novom by vlády mohli mať nad dverami nápis "veritelia/banky platia za svoje chyby v dlhodobom horizonte" (teda nikdy).