„Skutoční víťazi sa nepretekajú.“ (Samuli Paronen)
Sedemnásty apríl, konferenčná miestnosť jedného z bratislavských hotelov. Riaditelia škôl a zástupcovia firiem oťapení výdatným obedom sa pomaly zbiehajú na svoje miesta. U prvých menovaných čoskoro spozorujem prejav nespokojnosti. Má podobu ťažkého povzdychu. Počuť ho vždy vtedy, keď niekto z prednášajúcich spomenie jedno meno. Eugen Jurzyca.
O mesiac neskôr, redakcia TRENDU. Fedorovi Blaščákovi, ktorý sa školstvom zaoberá asi dvakrát dlhšie ako ja, hovorím, že idem na stretnutie s exministrom. „Nezabudni na jednu vec. Jurzyca bol najlepší minister školstva od novembra ´89,“ povie mi Fedor.
Najlepší? Alebo najhorší? Zmerať to nemožno. E. Jurzyca určite nebol prvý ani posledný minister školstva, na ktorého mali ľudia značne protichodné názory. Jeho príbeh je výnimočný pre niečo iné.
Prvý v histórii
Keď sa pravicovým stranám v lete 2010 podarilo získať viac hlasov ako Smeru a SNS, bolo to pre mnohých voličov príjemné prekvapenie. Že si najsilnejšia z vládnych strán (SDKÚ-DS) nárokovala kreslo ministra školstva (stalo sa tak prvýkrát v novodobej histórii Slovenska, v čom je prvá výnimočnosť tohto príbehu), až také prekvapenie nebolo. Bol to a stále je jeden z mála rezortov, kde sa dá vyniknúť, urobiť si meno.
Chvíľu bol v hre o post ministra školstva Ivan Mikloš, no nakoniec sa ním stál iný ekonóm – zakladateľ Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) E. Jurzyca. „Nerátal som s tým, že sa stanem ministrom,“ povedal mi koncom toho roku. O tom, že by mal šéfovať slovenskému školstvu, vede a športu, sa podľa vlastných slov dozvedel týždeň predtým, ako bol za neho vymenovaný.
Chvíľu mi to vŕtalo hlavou. Prečo chcela strana Mikuláša Dzurindu ministerstvo školstva, keď naň nemala pripraveného človeka? Jeden z poslancov SDKÚ-DS mi neskôr povedal, že takto otázka nestojí. Za prvé, I. Mikloš bol naozaj v hre. Aj keď sa predo mnou medzi rečou počas jedného rozhovoru vyjadril, že on sám túto ambíciu nemal. Za druhé, vedenie SDKÚ-DS vraj verilo, že E. Jurzycu svoju úlohu zvládne a pripraví zmeny, ktoré slovenské školstvo posunú dopredu.
Neskúsený proti monštru
Zabudlo sa na jedno. Ministerstvo školstva je kolos, na ktorom spolu s pridruženými organizáciami pracuje vyše 1300 ľudí. Po chodbách INEKO, ktorému E. Jurzyca dovtedy šéfoval, chodili najviac tri páry nôh a občas nejaký ten brigádnik, ako na blogu poznamenal Fero Múčka. A dodal, že „pre človeka mimo brandže školstva je problém pochopiť, ako to monštrum vlastne funguje, nieto ho ešte zmeniť.“ Tých pár ľudí v SDKÚ-DS, ktorí s E. Jurzycom niekedy pracovali, sa však na názor nikto nepýtal.
Manažérske schopnosti nového ministra teda papierovo nestačili na to, aby zreformoval rezort v mnohých ohľadoch fungujúci rovnako ako pred rokom 1989. Vzdelávanie sa však odohráva mimo budov ministertstva a šanca, že E. Jurzyca zvýši jeho úroveň tam stále bola.
Práca s oným monštrom je ťažká, keďže niektoré jeho údy majú tendenciu žiť vlastným, niekedy nie práve počestným životom. Dobrým príkladom sú tučné odmeny za fiktívnu prácu v Študentskom pôžičkovom fonde, na ktoré sa prišlo až po vyše roku vlády Ivety Radičovej.
Iná scéna zo života ministra: na porade širšieho vedenia, kde sa diskutovalo o slabých výsledkoch slovenských žiakov v čítaní s porozumením, padol návrh, aby niekto z prítomných pravidelne čítal zahraničné štúdie so vzdelávacou tematikou. Na výzvu, kto z prítomných sa na to dá, sa nezdvihla ani jedna ruka.
A do tretice: TREND pred vyše mesiacom komunikoval s jedným vysokým úradníkom rezortu kvôli ceste do Fínska. „Minerva? To čo je?,“ reagoval dotyčný nemenovaný pán na zmienku, že aj ľudia pracujúci na tejto stratégii znalostnej ekonomiky krajinu na severe prednedávnom navštívili.
Ľudový, ale nespoznaný
Ak by niekto pozoroval z diaľky moje minulotýždňové stretnutie s exministrom, ťažko by rozlíšil, kto z nás dvoch je kto. Obaja sme na stretnutie prišli v rifliach, krátkej košeli a malým batohom zaveseným cez rameno. Aj keď som sa s E. Jurzycom stretol ešte v čase jeho ministrovania, vždy na mňa pôsobil výrazne civilne. Z rozprávania viem, že profilová fotka na blogu, na ktorej v teplákovej súprave tlačí fúrik, nie je žiaden premyslený marketing, ale scéna z jeho bežného života.
Prečo to spomínam? Lebo na rozdiel od svojich niektorých ministerských kolegov ostal aj napriek funkcii človekom z mäsa a kostí. A na rozdiel od svojich predchodcov mal potenciál stať sa ľudovým ministrom.
Neviem, či má SDKÚ-DS nejakých šikovných stratégov pracujúcich na uveriteľnom imidži lídrov strany. Ale ak má, potom v prípade exministra školstva svoju robotu odflákli. Politici, ktorých majú ľudia radi, jednoduchšie presadia nepopulárne zmeny. Lenže E. Jurzcya sa žiadne krvavé revolúcie v slovenskom školstve nechystal robiť.
Rozviazať školám ruky
Slovenské školy potrebujú výrazne viac slobody v tom, čo a ako učiť. A zodpovednosť za sledovanie práce školy preniesť z úradníkov na rodičov. Toto napísal TREND na jar roku 2011 a tento svoj názor opieral o reakcie mnohých učiteľov. Po rokoch direktívneho ministrovania sa zdalo, že najdôležitejšia zmena v slovenskom školstve je dať školám priestor nadýchnuť sa.
Nove vedenie rezortu školstva si vybralo cestu zverejňovania rôznych menej i viac užitočných informácií o školách, ich absolventoch aj učiteľoch. Logika prístupu bola nasledovná: vyrovnávaním informačnej asymetrie ovplyvniť rozhodovanie rodičov a študentov, aby ľahšie rozpoznali kvalitu. O nekvalitné školy bude postupne klesať záujem. A buď na sebe popracujú alebo zaniknú.
V tom, čo E. Jurzyca spravil (a tiež neurobil), sa dajú nájsť chyby. V rok starom komentári som napísal, že ministrova nekonfliktné povaha je najväčšia prekážka v kvalitatívnom skoku slovenského školstva a bude dobré vedieť „tešiť sa aj z maličkostí.“
Pre vyššie pomenovanú zmenu však toho urobil veľa a rodičia s ich potomkami majú dnes ďaleko viac možností, ako si preveriť kvalitu najmä vysokých škôl. Všetky opatrenia, ktoré sa od leta 2010 podarilo presadiť, menovať nebudem. Prečo? Lebo dnes sa javia ako nepodstatné.
Hádal som sa
„Viete, tie Čaplovičove nápady... To nie je nejaká koncepcia, to nemá z vlastnej hlavy. Presne tie isté ponosy na gymnáziá, súkromné školy, aby všetci maturovali z matematiky, to som od ľudí počúval celý ten rok a pol,“ hovorí mi exminister. „Ale ja som sa s nimi hádal. Že to nepomôže, že sa dá inak. No, možno som sa nemal hádať. Možno ide doba, keď politici budú robiť len to, čo po nich väčšina voličov bude žiadať,“ dodá a uchlipne si z kávy. Keby nebolo desať hodín ráno, nesedeli sme na slnkom zaliatej terase, odprisahal by som, že sa zmráka. Aj po takmer dvoch mesiacoch od volieb na exministrovi vidieť, že ho jeho neúspech aj volebné fiasko SDKÚ-DS vzalo.
E. Jurzyca, tí štyria piati použiteľní úradníci na ministerstve a niektorí poslanci presadzovali myšlienku, že ku kvalitnému školstvu sa Slovensko môže prepracovať evolúciou. Nie revolúciou. Ak mali pravdu, potom chyba nebola v tom, že sa E. Jurzyca s ľuďmi zaseknutými v minulosti hádal. Ale v tom, že sa hádal málo.
Nepripravení
Systémový analytik, vrcholový manažér a zručný marketér. To všetko by kvôli rozvrátenej štátnej správe slovenský minister (čohokoľvek) mal byť. Ak chce po sebe niečo zmysluplné zanechať. „Keď som si to uvedomil, povedal som si, že v niektorej oblasti musím vypustiť. V opačnom prípade, budem robiť všetko, ale nedosiahnem nič,“ spomína si exminister na začiatok svojho ministrovania. Rozhodol sa, že uberie na vysvetľovaní krokov, ktoré navrhne. „Povedal som si, že na to bude vhodný čas tak rok a pol pred voľbami.“
Rok a pol pred voľbami však kvôli liberálom z SaS bolo už koncom leta 2010. Na poriadne PR tak neostal čas. A vzhľadom k nepredvídateľnému štýlu vládnutia kabinetu I. Radičovej vlastne ani priestor. Pritom by bolo čo „predávať“. E. Jurzyca bol hádam prvý minister školstva, ktorý dôležité zmeny neprojektoval podľa prieskumov popularity, ale mali punc evidence-based (na základe overiteľných dát) riešení. Slová F. Blaščáka z úvodu článku sa zase vzťahovali na rôzne prehľadové výstupy , ktoré rezort po nástupe E. Jurzycu vyprodukoval.
Povzdychy riaditeľov škôl, verejnosť vítajúca Čaplovičove instantné recepty na kvalitné školstvo, aj volebný výsledok SDKÚ-DS, po ktorom E. Jurzyca ostal stáť pred bránami Národnej rady. To je v kocke tretí znak nezvyčajného príbehu ministra školstva E. Jurzcycu. Ktorý, podobne ako jeho predchodca na funkciu nebol pripravený. Ale hlavne, na jeho štýl reformovania slovenského školstva neboli pripravení ľudia. Vrátane mňa. Škoda.
