Ekonómia Jacka Sparrowa

Akademický ekonóm môže naštartovať kariéru viacerými spôsobmi. Vo väčšine prípadov mladý výskumník urobí marginálny príspevok na niektorom z existujúcich polí výskumu. Géniovia zasa zvyknú prísť v skorom veku s analytickými konceptmi, ktoré naštartujú celé nové oblasti výskumu a nájdu si škálu rôznych aplikácií. Ale to nemusia byť jediné spôsoby.

Mnohí – medzi nimi napríklad autor Freakonomics Steven Levitt – si získali uznanie, keď existujúce analytické nástroje použili na štúdium originálnych problémov, ktoré si dovtedy málokto spájal s ekonómiou. Peter Leeson patrí do rovnakej kategórie. Skúmanie pirátstva je preňho spôsob, akým dokáže poukázať na témy dôležité pre ekonómiu hospodárskeho rozvoja, inštitúcií či verejného sektora. Vo veku tridsať rokov je autorom 61 článkov publikovaných vo významných akademických časopisoch.

Historické kuriozity

V čom tkvie tajomstvo jeho úspechu? V trpezlivom a skromnom aplikovaní princípu individuálnej racionality na témy, ktorými sa dosiaľ zaoberal málokto. S nádejou, že sa skúmaním bizarných historických epizód dozvieme čosi nové a prínosné. Toto snaženie nie je až také naivné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V ostatných rokoch sa mnohé význačné príspevky v aplikovanej ekonómii zakladali práve na štúdiu „obskúrnych“ historických epizód.

Mimoriadne vplyvná štúdia Acemoglua, Johnsona a Robinsona skúmala vplyv inštitúcií na ekonomický rast pomocou dát o úmrtnosti osadníkov v kolóniách v 15. až 17. storočí. Problém so skúmaním významu inštitúcií je v tom, že môžu byť endogénne ekonomickému rozvoju – bohatšie a rozvinutejšie ekonomiky si často môžu „dovoliť“ lepšie inštitúcie. Na izolovanie kauzálneho vzťahu idúceho od inštitúcií smerom k ekonomickému rastu je potrebné to, čo sa v ekonometrickom žargóne nazýva inštrument. Čiže zdroj variácie, ktorý nijako nesúvisí so súčasným ekonomickým rastom.

Inštrument, ktorý použil Acemoglu s kolegami, bola spomínaná úmrtnosť osadníkov v raných rokoch existencie zámorských kolónií. Na miestach, kde kolonizátorov umieralo málo – napríklad v Severnej Amerike –, vytvorili Európania inštitúcie podobné tým doma. Na miesta, kde bol život riskantnejší – napríklad na pobreží Afriky alebo v Karibiku –, vytvorili inštitúcie, ktorých účelom bola extrakcia miestneho bohatstva. Toto koloniálne dedičstvo je schopné vysvetliť dnešné rozdiely v kvalite inštitúcií a z nich vyplývajúce rozdiely v ekonomickej výkonnosti.

Pirátstvo vynáša

Aké ekonomické otázky teda vznikajú pri štúdiu historických pirátov? Okrem iného ich preslávila krutosť, používanie vlajky s lebkou a so skríženými hnátmi (známej ako Jolly Roger) a rovnostárstvo, s akým si rozdeľovali lup. Ide len o excentrické náhody alebo o racionálnu odpoveď na špecifické problémy ekonomickej organizácie, ktorým piráti čelili.

Pirátstvo bol mimoriadne rozšírený zdroj obživy – v roku 1717 odhadoval bermudský guvernér počet pirátov v Karibiku na minimálne tisíc. To sa nezdá byť veľké číslo, ale v historickej perspektíve určite je. Britské kráľovské námorníctvo v rovnakom čase zamestnávalo okolo 13-tisíc mužov a celková populácia severoamerických kolónií neprevyšovala 152-tisíc.

Pirátstvo bolo potenciálne veľmi výnosné. Kým bežná mzda námorníka sa pohybovala medzi 15 až 33 librami ročne, úspešný pirát mohol zarobiť na výpravách mnohonásobne viac. Posádka kapitána Henryho Everyho ukoristila cenné kovy, ktoré umožnili každému jej členovi vrátiť sa domov s tisíc librami. Piráti Christophera Condenta si v roku 1721 odniesli z lúpeže každý tritisíc libier. Pochopiteľne, menšie lupy boli častejšie, ale vidina koristi v hodnote viacerých ročných platov – dokonca desiatok ročných platov – robila z pirátstva atraktívnu profesiu. Navyše, pracovné podmienky na pirátskych lodiach boli oveľa lepšie než na lodiach obchodných.

Hlavnou charakteristikou pirátstva je jeho lúpežný charakter. Piráti sa pri výpravách pohybovali mimo zákona a nemohli sa spoliehať na súdne vynucovanie kontraktov, ktoré medzi sebou uzavreli. A ako ukazuje celý rad príkladov, či už z rozvojového sveta alebo z tranzitívnych ekonomík, bez vlády zákona a bez funkčných súdov sa podniká ťažko. Ako si potom vysvetliť úspechy pirátskej profesie na prelome 17. a 18. storočia?

Zorganizovať pirátsku výpravu bolo oveľa zložitejšie, ako riadiť obyčajnú zločineckú skupinu. Posádku bežnej pirátskej lode tvorilo zvyčajne okolo sto mužov i viac. Bartholomew Roberts napríklad viedol výpravu štyroch lodí s piatimi stovkami pirátov. Kapitán Morgan velil flotile tridsiatich siedmich lodí s dvetisícčlennou posádkou, ktorá bola schopná napádať osady na španielskom pobreží Strednej Ameriky. Piráti teda museli vyvinúť mechanizmy, ktoré im umožnili nahradiť formálne inštitúcie, aby boli jednotlivci motivovaní k dosahovaniu spoločných cieľov.

Pirátska demokracia

Pirátska loď fungovala ako akciová spoločnosť. V zásade mal každý člen nárok na rovnaký podiel zo získanej koristi. Kráľovské námorníctvo a obchodné lode naproti tomu zamestnávali posádku za fixnú mzdu. Pirátska forma organizácie sa dá vysvetliť práve absenciou zákonných mechanizmov. Obchodné lode mali akcionárov – tí však zvyčajne čakali na pevnine – v Británii, Španielsku či vo Francúzsku. Oni si prostredníctvom vymáhateľných kontraktov zabezpečili kapitána a posádku, ktorá konala v ich mene.

V prípade ich neposlušnosti sa akcionári mohli domáhať práv na súdoch. Nič také nebolo možné v prípade pirátov. Ak by si potenciálny pirát–podnikateľ najal pirátskeho kapitána s posádkou za fixnú mzdu, nemal by nástroj, ako sa získaného lupu domôcť. Rovnako pirátsky kapitán, ktorý by posádke vyplácal fixnú mzdu, by čelil vzbure v okamihu zmocnenia sa koristi, ktorej hodnota by prevyšovala túto mzdu. Jediný životaschopný model ekonomickej organizácie tak bolo pre pirátov rovnostárstvo.

To samo osebe nebolo univerzálne riešenie. V prípade získania veľkej koristi mohol byť kapitán a jeho okolie v pokušení si korisť privlastniť, prípadne sa zbaviť časti posádky. Proti predátorskému správaniu piráti prišli s inštitucionálnymi mechanizmami, ktoré sa nápadne podobajú na modernú ústavnú demokraciu. Predovšetkým, kapitána si volili v priamych voľbách. Historici hovoria, že medzi posádkou prebiehala intenzívna volebná kampaň.

Kapitánovi bolo zverené vedenie lode a velenie v bojových podmienkach. Ale jeho moc nebola neobmedzená. Vždy bol odvolateľný a posádky právo zbaviť sa kapitána využívali. Istá loď vraj počas plavby vymenila kapitána až trinásťkrát. Navyše, pirátska demokracia obsahovala prvky deľby moci. Rozhodovanie o rozdeľovaní zásob jedla, riešenie sporov medzi členmi posádky a zabezpečovanie disciplíny bolo v kompetencii takzvaného quartermastera, ktorý bol tiež volený posádkou a tvoril protiváhu autorite pirátskeho kapitána.

Piráti pred výpravou zvyčajne spísali chartu, ktorá regulovala ich správanie na palube, autoritu členov posádky a rozdeľovanie koristi. Išlo o akúsi verziu ústavnej zmluvy, ktorá sa neopierala o prítomnosť žiadnej vynucovacej autority. Ekonomická organizácia pirátskych výprav a pravidlá, ktoré na lodiach platili, sa museli vynucovať sami. Inými slovami, museli byť nastavené tak, aby ich dodržiavanie bolo v súlade s motiváciami pirátov. Takéto obchodné vzťahy sú dnes predmetom intenzívneho ekonomického výskumu. Je v každom prípade pozoruhodné, že samovynucovanie bolo možné i v tak početných a zložito štruktúrovaných skupinách, akými boli stočlenné posádky pirátskych lodí.

Piráti boli povestní krutosťou. Nebola ani samoúčelná, ani náhodná. Mimoriadne kruto sa správali k posádkam, ktoré sa nevzdali bez boja. Rovnako používali extrémne praktiky na získavanie informácií. Účelom bolo vytvorenie si reputácie, ktorá motivovala posádky obchodných lodí vzdať sa bez boja a vyzradiť akékoľvek hodnotné informácie. Budovanie reputácie bolo posilnené jednoduchými signalizačnými mechanizmami, akými bolo používanie čiernej vlajky s lebkou a so skríženými hnátmi. Leesonova kniha prináša dôkladne zdokumentovaný opis takýchto pirátskych praktík, vysvetlených za predpokladu individuálnej racionality.

Poučenie pre dnešok

Veľká časť sveta žije v podmienkach, ktoré nie sú nepodobné tým, v akých žili piráti. Demokratické reprezentatívne vlády, ktoré chránia individuálne práva, nie sú ani dnes úplná samozrejmosť. Predovšetkým obyvatelia rozvojových krajín žijú v autokraciách, prípadne v situácii, keď oficiálna vláda nemá kontrolu nad územím. Somálsko, Afganistan a celá plejáda afrických režimov, ktoré sú v konflikte s ozbrojenými skupinami na vlastnom území, sú dobrými príkladmi.

Absencia vlády vykonávajúcej elementárne funkcie je veľký problém pre ekonomickú aktivitu a schopnosť jedincov sledovať vlastné ciele. Ale ani v anarchii nenastáva koniec ľudského konania a snahy o zlepšenie podmienok. Ako ukazuje ekonomická organizácia pirátskych lodí, i v stave bezprávia sú ľudia schopní vynájsť mechanizmy nahrádzajúce centrálnu vládu. Sú nedokonalé a často brutálne. Ale ich pochopenie je kľúčové pre každého, kto sa zaoberá problematikou ekonomického rozvoja.

Leesonova kniha je navyše zábavná, poučná a inšpiratívna. A pre neho samého malo jej vydanie aj dôležitý osobný rozmer. Vo venovaní sa pýta priateľky, či si ho vezme. Venovanie sa vďaka editorovi podarilo udržať v tajnosti až do vyexpedovania výtlačkov. Čo je dôležitejšie, Ania povedala áno.

Autor študuje ekonómiu na University of Oxford.

Peter T. Leeson (1979) je profesor pre štúdium kapitalizmu na George Mason University. Je priaznivec rakúskej školy, vo výskume sa venuje ekonómii inštitúcií a politiky, ako aj problémom ekonomického rozvoja. Jeho článok An-arrgh-chy: The Law and Economics of Pirate Organization, vydaný v Journal of Political Economy, získal cenu Foundation for Economic Education za najlepšiu „rakúsku“ ekonomickú stať. Doktorát získal na George Mason University, počas štúdií strávil čas i na Harvarde a London School of Economics.