Dvaja prezidenti v paláci – lekcia rozumnosti?

Čas zrolovať klaunskú zástavu a odložiť klobúk s rolničkami?

Ak ste aj vy mali v poslednej dobe pocit, že sa občan pričasto stával klaunom pre pobavenie moci verejnej, viete o čom hovorím. Viacerí opatrne veríme, že po voľbe prezidenta trocha svitlo. Zatiaľ je to skôr o nádeji a plánoch, ale už dávnejšie sa udiala jedna veľmi konkrétna vec.

Nechcem súčasnú eufóriu presládzať, mám však silné nutkanie zdokumentovať, že som po dlhšom čase našiel v slovenskej politike príklad spoločného úsilia o dobrú vec (snaha o preklad termínu: „collective leadership“). A to nie proti niečomu, ale za niečo.

Zdá sa, že Kiska môže byť prezidentom, ktorý prinesie trocha inej kultúry. Nehovorím teraz o schopnosti hovoriť o hodnotách, či potrebe, aby šikovní ľudia ostávali na Slovensku a tvorili ho. Sú to dôležité veci, no zaujala ma tiež jedna zdanlivá maličkosť.

Náš nový prezident má môj rešpekt aj preto, lebo si do paláca pozval ako poradcu Martina Bútoru. A rovnako ho má Martin Bútora za to, že túto úlohu prijal. Bútora je človek, ktorý by mohol v prezidentskom kresle kľudne sám sedieť a mnohí z nás si to v roku 2004 aj priali. Je pre mňa symbolom citlivosti k akejkoľvek inakosti. Je človekom, ktorý vie pre väčšie dobro odsunúť vlastnú hrdosť na vedľajšiu koľaj, diplomatom, ktorý po páde Mečiarizmu pomohol na medzinárodnej scéne Slovensku dobehnúť susedov a v neposlednom rade je jednou z osobností ‘89, ktoré majú podiel na tom, že sme vlastne Andreja Kisku mohli v slobodných voľbách zvoliť.

Pojem „collective leadership“ sa do slovenčiny len veľmi ťažko prekladá, čo samo o sebe o niečom vypovedá. Práve schopnosť radiť sa, počúvať a prichádzať so spoločnými riešeniami pre krajinu nie je v našej politike úplne bežným javom. Máme veľa ostrieľaných „stepných vlkov“, no tí sa zväčša spájajú len v nevyhnutných prípadoch a to skoro vždy nie za, ale proti niečomu.

Je úplne prirodzené, že sa obávame spájať s ľuďmi, ktorí sú v nejakej oblasti lepší, alebo skúsenejší ako my. Niektorí majú pocit, že ich takýto ľudia ohrozujú, alebo sa jednoducho cítia pod tlakom, keď nie sú tými najmúdrejšími v miestnosti. Platí to v biznise, politike, ale niekedy aj v rodine.

Verím, že Kiska na túto lekciu rozumnosti nadviaže a pôjde príkladom aj v inom. Aj keď to mnohí zosmiešňujú, práve reálny príklad správania môže mať na atmosféru na Slovensku vplyv.

Ja teda budem držať palce, aby prezident pokračoval v nastavovaní nových trendov a nám občanom budem tiež držať palce, aby sme si to všimli. Zdá sa totiž, že si tie pozitíva tak nejako nie sme zvyknutí všímať. Na teraz sa teším z lekcie dobrého vládnutia a pocitu, že v prezidentskom paláci môžu sedieť dvaja ľudia s prezidentským kalibrom.