Čítať si v zákonoch môže byť niekedy príjemným relaxom, inokedy však nezáživnou nudou, náročnejšou krížovkou pre pokročilých či až efektívnym spôsobom na dvihnutie krvného tlaku. Nezávisí však len od čitateľa, ale mnohokrát aj od samotného textu či oblasti, ktorú upravuje.

Rozdiel je v štruktúre

Pozitívnym príkladom je obchodný zákonník. Napriek svojmu úctyhodnému rozsahu – takmer 800 paragrafov – patrí do prvej skupiny. Čítanie je to teda oddychové, plynulé, jednoduché, pričom jediným limitujúcim či unavujúcim faktorom je rozsah. Jednotlivé paragrafy však zodpovedajú pôvodného významu slova paragraf – tj odstavec - a slovenskému literárnemu pravidlu „čo myšlienka, to odstavec“. To znamená, že ktorúkoľvek z tém je možné obsiahnuť a pochopiť práve na mieste, ktoré sa jej venuje, bez toho, aby bolo potrebné skákať na miesta iné a späť (čo by pri danom rozsahu v tlačenej i elektronickej podobe bolo únavné). Odseky paragrafov sú zväčša konečnou zastávkou informácie, nečlenia sa ďalej a zriedkakedy odkazujú na iné miesto zákona.

Právne predpisy upravujúce oblasti akými sú dane, odvody či účtovníctvo sú v ratingovej tabuľke na posledných miestach. Svojou komplikovanosťou a nejednoznačnosťou sa preslávili nielen medzi tými, úlohou ktorých je ich vykladať. Pravidlo paragraf rovná sa myšlienka sa v týchto prípadoch vyskytuje výnimočne. Skôr naopak, myšlienka je obsiahnutá vo viacerých paragrafov či dokonca aj v ďalších predpisoch; jediný paragraf obsahuje zároveň menej či viac ako jednu myšlienku. Členenie takejto myšlienky v mnohých prípadoch presahuje paragraf, odsek a písmeno až do štvrtej úrovne – čísla -, ani to však neobsahuje konečnú informáciu, texty totiž odkazujú na iné paragrafy, odseky, písmena a čísla zákona, prípadne na iný predpis v zozname poznámok pod čiarou. Sledovanie jednej myšlienky tak mnohokrát zaberie cestu cez viaceré body na rôznych miestach jedného či viacerých predpisov.

Jazyk, ktorý nestačí

Bariérou pre pochopenie textu je popri štruktúre aj samotný jazyk. Ten často pripomína krkolomné škrabanie pravého ucha ľavou rukou cez celú (minimálne jednu) hlavu. Výsledný text je nejasný aj napriek úsiliu a nasadeniu zákonodarcov, prečo musia títo často vytvárať metodické pokyny, vysvetlenia a odborné texty dovysvetľujúce a spresňujúce pôvodný obsah. Niekedy pomôže, mnohokrát ani jazyk týchto druhotných textov nie je určený „pre ľudí“.

Pár nasledujúcich príkladov si nerobí nároky na reprezentatívnosť a verím, že to zákonodarcovia nemysleli zle, ale mňa osobne spôsobili uvedené ustanovenia prinajmenšom výrazné zdržanie:

Príklad č. 1: úprava základu dane z príjmov:

Paragraf č.17 zákona o dani z príjmov venovaný zisteniu tzv. základu dane na viacerých miestach obsahuje v ods. 8 formuláciu, akou je aj táto:

Základ dane v zdaňovacom období, v ktorom dochádza k zrušeniu daňovníka( ...), upraví daňovník, ktorý

a) účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 11 alebo 14 , o cenu nespotrebovaných zásob, zostatky vytvorených rezerv podľa § 20 ods. 9 písm. b), d) a e) a opravných položiek k nadobudnutému majetku, výšku záväzkov, ktorých úhrada sa považuje za daňový výdavok podľa § 19, a výšku pohľadávok, (...); pri ďalšom predaji nespotrebovaných zásob sa zahrnie do základu dane iba rozdiel, o ktorý prevyšuje cena, za ktorú boli nespotrebované zásoby predané, cenu nespotrebovaných zásob už zahrnutých do základu dane...,

Ide mi o pojem „upraví základ dane“, príp. „zahrnie do základu dane“. Čo má teda firma s uvedenými pohľadávkami, zásobami, nespotrebovanými zásobami, rezervami atď urobiť? Pripočítať? Odpočítať? Vydeliť? Vynásobiť? Alebo čosi iné? Čitateľ bez širšieho a ďalšieho vzdelania v danej oblasti sa v pochopení týchto súvislosti nepohne ani o krok.

Príklad č. 2 - ukážka jazyka:

Určenie miesta dodania služby v zákone o DPH:

§ 15

(1) Miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo (...)

(2) Miestom dodania služby osobe inej ako zdaniteľnej osobe je miesto, kde má dodávateľ služby sídlo alebo miesto podnikania (...)

Som presvedčený, že na vyjadrenie danej myšlienky existujú jednoduchšie formulácie.

Príklad č. 3 - zmätenie jazyka

Zistenie povinnosti, či je daňovník povinný platiť preddavky na daň z príjmov a ich výpočet

Zákon o dani z príjmov v § 34 ods. 1 hovorí:

Preddavky na daň v priebehu preddavkového obdobia platí daňovník, ktorého posledná známa daňová povinnosť presiahla 1 659,70 eura...

V poriadku, z pozorného čítania textu je na prvý pohľad zrejmé, že si jednoducho stačí zobrať číslo z posledného podaného daňového priznania a dilema, či preddavky platiť alebo neplatiť, je vyriešená.

Také jednoduché to však nie je. Jeden z ďalších odstavcov totiž tvrdí:

5) Poslednou známou daňovou povinnosťou na výpočet preddavkov v preddavkovom období podľa odseku 1 je daň vypočítaná zo základu dane uvedeného v poslednom daňovom priznaní, zníženého o nezdaniteľnú časť základu dane podľa § 11 ods. 2 písm. a) platnú v zdaňovacom období, na ktoré sú platené preddavky na daň pri použití sadzby dane podľa § 15 platnej v zdaňovacom období, na ktoré sú platené preddavky na daň, znížená o zápočet dane zaplatenej v zahraničí, o daňový bonus a o daň vybranú podľa § 43, odpočítavanú ako preddavok na daň....

Teda ak niekto zisťuje danú povinnosť podľa skutočne poslednej známej daňovej povinnosti, postupuje nesprávne. Do úvahy sa síce berie posledný známy základ dane, no ten sa už upravuje podľa iných pravidiel – odpočítava sa nezdaniteľná časť platná pre nasledujúci rok, nezdaniteľné časti na manželku a účelové sporenie sa do úvahy neberú, sadzba dane sa rovnako použije tá pre budúci rok. Daňový bonus  a daň zaplatená v zahraničí sa do výpočtu berie z roku predchádzajúceho. Výsledkom je číslo, ktoré vonkoncom nezodpovedá tomu, čo by si premýšľajúci čitateľ po prečítaní výrazu „posledná známa daňová povinnosť“ predstavil.

Pokračovaním by sa dal vytvoriť seriál.

Takéto základné kamene by mali poklopkávať štátnici

Vykladaním týchto nejasností sa dnes živí armáda profesionálov z rôznych strán barikády. Ani to však nestačí, ich jednotlivé výklady sa totiž mnohokrát dostávajú do vzájomnej polemiky aj na tej istej strane, nehovoriac o iskrivých diskusiách medzi výkladom firmy a daňovým úradom. Ako odpoveď pri podaní dopytu na daňové riaditeľstvo mi neraz prišla len citácia práve toho predpisu, ktorý som požadoval objasniť – čo len prezrádza, že aj odborníci „zo zdroja“ sú niekedy bezradní. Či je však zvýšená zamestnanosť a rastúci počet médií či diskusných fór dôvodom na prekomplikované a nezrozumiteľné znenia zákonov, je otázkou do diskusie.

Plánované a prebiehajúce reformy v daňovom a odvodovom systéme s cieľom zjednodušiť systém sú fajn. Len ešte pred (či aspoň popri) zjednocovaním miest a spôsobov výberu, zjednocovaním vymeriavacích základov a sadzieb a zakladaním výkladných miest by zjednodušovaniu povinnosť občanov a firiem pomohla predovšetkým prestavba či výmena základného kameňa – teda zdrojových textov. Keby sa zjednodušila a spriehľadnila štruktúra, zjednodušil a zjednoznačnil jazyk. Znížilo by to právnu neistotu, častú bezradnosť a riziko sankcií za hlúpe prehrešky.  Myslím si však, že rovnako, ako je jednoduchšie a lacnejšie postaviť novú budovu oproti rekonštrukcii starej, dosiahnuť tento cieľ preformulovaním pôvodných ustanovení nepôjde. Potrebné sú „fungl“ nové znenia a preto viem, že to snáď bude RAZ.

„Reformou formy“ by mnohé profesie, alebo aspoň veľká časť ich zástupcov, skončili o hlade. Možno by však stálo každému z nás za to popremýšľať, či by sme presunom do iných sfér svoje kapacity nevyužili lepšie. Napríklad v obuvníckej dielni.