Nasledovné úlomky informácií sú z kvízu v denníku Le Temps z 28. októbra 2018 Que savez-vous de l'évolution de la politique suisse? (Čo viete o vývoji švajčiarskej politiky?), rozšírené o moje vlastné komentáre.

Národným sviatkom Švajčiarov je 1. august. V roku 1291 sa stretli predstavitelia troch švajčiarskych pra-kantónov okolo jazera Štyroch kantónov, dolín Uri, Schwytz a Nidwald, spolu prezývaní Waldstätten, aby podpísali obnovenie starého konfederačného paktu antiqua confoederatio, z ktorého sa zachovalo len to, že určite existoval. Z Obwaldu zástupca neprišiel. Buď nedostal pozvanie, alebo sa tam rozhodli nikoho nevyslať.

Stretnutie má nejaké povinné atribúty, ako miesto, čas a obsah. Keď sa miesto a čas nepoznajú, tak sa dajú vyrobiť dodatočne. Ak nie je obsah, stretnutie odvanie vietor histórie do zabudnutia. Z tohto legendárneho stretnutia sa zachoval predmetný dokument, od ktorého sa odvodzuje história Švajčiarska. Ako miesto bola stanovená lúka Grütli nad jazerom Štyroch kantónov a ako dátum je dedukciou odvodené leto, lebo v zime sa v horách nedalo chodiť. Tak sa za dátum stanovil 1. august, lebo je uprostred leta a dá sa ľahko zapamätať.

V roku 1891 sa dátum 1. augusta oslavoval po prvýkrát pri oslavách 600. výročia Konfederálneho paktu. 500 rokov je okrúhlejšie výročie, ako 600, ale o storočie predtým mali ľudia ešte onakvejšie starosti. Od 1789 do 1815 bolo Švajčiarsko pod francúzskou domináciou a Bonaparte vládol železnou rukou, vyberal dane a bral junákov bojovať pod francúzskou zástavou. Zato v 1891 už boli položené základy moderného Švajčiarska, krajina sa hýbala na ceste od konfederácie k federácii. Na základe ústavy 1848 už boli dve komory federálneho parlamentu podľa vzoru amerického kongresu, kde analógiou Komory reprezentantov je Rada národov s 200 kreslami, a podobou Senátu je Rada štátov so 46 kreslami, 2 pre každý kantón alebo 1 pre polokantón, ak sa medzitým pôvodný kantón rozštiepil na dva. Od roku 1919 je do Rady národov, dolnej komory, proporčný systém voľby. Dvojkomorový parlament majú aj Brazília a India, ale tieto neslúžili ako vzor pre Konfederáciu. Ostatne dvojkomorový federálny parlament mala aj ČSSR, no nástupníckou krajinou, ktorá sa ním inšpirovala, je iba Česká republika.

Na konci 19. storočia už vo Švajčiarsku boli cesty, železnice, ústavný zákaz mýta, federálna polytechnika v Zurichu a namiesto šľachty s klerikálmi už vládla buržoázia a protestantské mestá, združené v radikálnej strane. Keď Francúzsko v roku 1792 vypovedalo vojnu Rakúsku a obsadilo Porrentruy (v dnešnom švajčiarskom kantóne Jura, v tom čase majetku princov-biskupov z Bazileja), Švajčiarsko vyhlásilo mobilizáciu a zhromaždilo jednotky pri Bazileji. Neutralita krajiny, proklamovaná od konca Tridsaťročnej vojny Westfálskym mierom 1648, bola bojujúcimi stranami rešpektovaná a Bazilej prvý krát v histórii ponúkol služby neutrálneho Švajčiarska bojujúcim stranám ako neutrálne miesto rokovaní. V roku 1891 bol Napoleón už dávno po smrti vo vyhnanstve, jeho synovec Napoleon III. po azyle vo Švajčiarsku ovládol Francúzsko, v roku 1860 anektoval Savojsko, ktoré dostal spolu s Nice ako platbu za pomoc Taliansku proti Rakúsku. Savojské knieža odstúpením svojej vlasti Francúzsku netratilo. Pri zjednotení Talianska sa stalo talianskym kráľom, a medzitým získalo aj sardínsky trón. Potom Napoleon III v 1870 prepadol Prusko a po prehratej vojne spôsobil zjednotenie Nemecka v 1871 pod Bismarckom.

V Ženeve, vtedy ešte nezávislom mestskom štáte, bola v 1782 porazená prvá revolúcia spojenými silami francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., savojského kniežaťa a švajčiarskych oligarchov, aby boli obnovené privilégiá starého režimu, aristokracie a klerikov, avšak občianska rovnosť rodených obyvateľov, občanov a poddaných už zostala. Ďalšia revolúcia vypukla v januári 1789 kvôli neúrode a zvýšeniu ceny chleba. Obkľúčenie Ženevy revolucionármi v 1792 vedie k pádu patricijského Starého režimu a vyhláseniu rovnosti medzi všetkými obyvateľmi.

Posledné švajčiarske kantóny Ženeva, Neuchâtel a Valais sa ku Konfederácii pripojili v 1815. Nuž 1. august sa prvý krát oslavoval v roku 1891, keď už ľudia začali mať normálne starosti dosť podobné dnešným. Oficiálnym štátnym sviatkom a dňom pracovného pokoja sa 1. august stal ešte o storočie neskôr po referende Švajčiarskych demokratov, mimoparlamentnej krajne pravicovej strany, v roku 1994.

Starým spôsobom hlasovania vo švajčiarskej priamej demokracii je Landsgemeinde. To je ľudové zhromaždenie na hlavnom námestí hlavného mesta, kde oprávnení voliči hlasujú zdvihnutím ruky. Neskôr hlasovacieho lístka, ktorý je lepšie viditeľný. Takéto hlasovanie bolo zavedené v kantóne Uri v 1231. Pretože takéto hlasovanie so sebou nesie technické ťažkosti, používa sa dnes už len v malých kantónoch Appenzell Innenrhoden a Glaris. Hlasuje sa raz ročne na konci apríla, keď už sú horské chodníky schodné. Na obecnej úrovni existuje aj v niektorých obciach v kantónoch Schwytz a Graubünden - Grisons. Novšie švajčiarske kantóny tento spôsob hlasovania už nikdy nepoznali. Odovzdať hlasovací lístok je predsa len jednoduchšie, ako držať ruku nad hlavou počas celého sčítania hlasov. Sčítanie sa aj tak nerobí presne, ale odhadom.

Rok 1891 je významný aj z iného dôvodu. Vtedy sa umožnilo ľudu prísť s ľudovou iniciatívou, ktorá môže v prípade úspechu so zberom podpisov vyústiť do referenda. Odvtedy sa konalo všeľudových hlasovaní 213, z nich úspešných iba 22. Z toho polovica po roku 1994. V ostatnej dobe sa s iniciatívami akoby roztrhlo vrece, lebo najsilnejšia politická strana, ľudovci SVP - UDC sa tak snaží obísť riadny legislatívny proces a riadiť krajinu ústavotvornými referendami. Jedno z nich, o voľnom pohybe osôb z februára 2014, spôsobilo poriadne bolenie hlavy federálnej vláde, ktorá odvtedy nestíha upratovať vzťahy s Bruselom.

Vo Federálnej rade, vláde Švajčiarskej konfederácie, sa snažia o proporcionálne zastúpenie všetkých kantónov, všetkých vyznaní, a všetkých jazykových skupín vo Švajčiarsku. No v histórii mal najviac federálnych radcov kantón Zurich (20), po ňom Vaud (15) a Bern (14). Na štvrtom mieste je kantón Neuchâtel, ktorý mal 9 federálnych radcov, ale jeden z toho počtu, Pierre Graber, iba pochádzal z Neuchâtelu a celú svoju politickú kariéru pôsobil v kantóne Vaud.

Vo federálnej rade pôsobilo zatiaľ 7 žien. Možno bude jedna alebo i dve zvolené vo voľbách 5. decembra 2018. Prvej spomedzi nich, šéfke rezortu justície a polície, ukončilo kariéru trestné stíhanie, keď z kancelárie zavolala svojmu manželovi, obchodnému právnikovi, že naň vedú trestný spis. Do basy nešla, zahralo sa to na veľkú lásku. Nebola podozrivá z účasti na únose Vietnamca, ani neniesla zodpovednosť za vraždu novinára a prienik mafie do vlády, no akékoľvek jej ďalšie politické pôsobenie by bolo nemysliteľné.

Volebné právo žien na federálnej úrovni datuje z roku 1974. Dovtedy ženy nemali hlas a nemohli ani kandidovať. Dva kantóny, Vaud a Neuchâtel, zaviedli volebné právo žien vo svojom kantóne v roku 1959. Ženeva v roku 1960 a tri ďalšie v šesťdesiatych rokoch. Posledný kantón, ktorý priznal volebné právo ženám na kantonálnej úrovni bol Appenzell Innenrhoden, ktorému to prikázal nález Federálneho tribunálu v roku 1991, celých 17 rokov po federálnom volebnom práve.

Ale úplné prvenstvo na tomto poli patrí obci Unterbäch v hornej časti kantónu Valais - Wallis, kde sa už hovorí nemeckým nárečím. 3 marca 1957 zvolala k urnám všetkých občanov, vrátane žien, na hlasovanie o civilnej obrane. A to i napriek zákazu úradov. Prvou obcou s legálnym hlasovaním žien bol Riehen na druhej strane Rýna oproti Bazileju, kde po kladnom rozhodnutí kantonálnych úradov Basel-Stadt ženy hlasovali v obecnom referende v júni 1958.

Prvým a jediným kantónom, ktorý dovoľuje voliť od 16 rokov, je Glaris. Rozhodlo sa o tom počas Landsgemeinde 2007.

Dva frankofónne kantóny dovoľujú v kantonálnych voľbách voliť aj cudzincom: Jura od 1979 a Neuchâtel od 2001. Samozrejme nejde o turistov na návšteve, ale o cudzincov s povolením pobytu a dĺžkou pobytu niekoľko rokov. Na obecnej úrovni Neuchâtel umožňuje hlasovanie cudzincov už od roku 1849, Jura od 1979, Vaud od 2002, Ženeva od 2005 a Fribourg od 2006.

V kantóne Schaffhausen je na voľbách a referendách povinná účasť. Za absenciu bola pokuta 3 franky, ktorá bola zdvihnutá na 6 frankov v roku 2014.

Pokus zaviesť bezpodmienečný príjem na federálnej úrovni v roku 2016 iniciantom nevyšiel, ale v zurišskej obci Rheinau prebieha experiment s bezpodmienečným príjmom na obecnej úrovni. Z 1320 obyvateľov obce ich participuje 800.

Najrozľahlejšou obcou vo Švajčiarsku je od 1.1.2015 obec Scuol v kantóne Graubünden - Grisons so svojimi 439 km2. Je to kvôli fúzii susedných piatich obcí, ktoré sa pripojili ku Scuol. Predtým bol najväčšou teritoriálnou obcou Glaris-Sud so 430 km2, ktorého prvenstvo trvalo od roku 2011.

Najväčšou enklávou cudzieho štátu vo Švajčiarsku je Büsingen, ležiaci medzi severným brehom Rýna a kantónom Schaffhausen, ktorý ho oddeľuje od materskej krajiny, Nemecka. Tomuto územiu s rozlohou 7.6 km2 hovoria "nemecký ostrov vo Švajčiarsku". Campione d'Italia ležiaca oproti mestu Lugano má rozlohu 2.6 km2 a je známa svojím kasínom. Obec Samnaun v kantóne Graubünden na rakúskej hranici nie je enklávou, ale dlhý čas bola prístupná len cez rakúske územie. Enkláva je územie, patriace inému materskému štátu, vnútri štátu, ktorý ho obkolesuje.

Existencia enkláv je výrazom rešpektu vlastníckych práv. Ženeva má dve enklávy v kantóne Vaud, patriace obci Céligny. Kantón Freiburg takisto v kantóne Vaud má obce Vuissens, Domdidier a Dompierre, ktoré patria Freiburgu. Centralistické a dobyvateľské štáty by nezniesli myšlienku, že uprostred ich krajiny by mal niektorý iný štát nejaké teritórium a dopadlo by to ako s Krymom. Zato RSFSR má od konca 2. svetovej vojny svoju exklávu na polovici bývalého Východného Pruska s mestom Kaliningradom, kde z pôvodného Königsbergu neostalo nič pôvodného, až na tých sedem mostov. Kým Litva patrila do Sovietskeho zväzu, bolo to jedno, no dnes je to exkláva Ruskej federácie obkolesená členskými krajinami EÚ a NATO.

Keď sa veci opierajú o historické korene, je to iné, ako keď dejiny siahajú 25 rokov dozadu. Tradície dávajú súčasnosti silu histórie. Kto nepozná históriu alebo ju nemá, je odsúdený k opakovaniu stále tých istých chýb znova a znova.