Nie, nebudem písať o dvojtýždňových skúsenostiach pobytu mojej dcéry v novej škôlke. Hoci by bolo o čom. Chcem hodiť návnadu na skvelú knihu, ktorej plnú recenziu uverejní Knihožrút vo štvrtok. Codes of the Underworld od Diega Gambettu je jeden z tých vzácnych kúskov, pri ktorých človek už po dvadsiatich stránkach zvolá bingo! a nedokáže ho pustiť z ruky. Pre mňa je to zatiaľ spolu s Tylerom Cowenom top roku 2009.

Gambetta v knihe okrem iného opisuje výskum sociológa Williama Corsara medzi deťmi v predškolskom veku, ktoré mali zakázané nosiť si do škôlky vlastné hračky. No škôlkari si našli spôsob, ako zákaz obísť. Chlapci si tajne pašovali malé autíčka (ako deti sme ich volali angličáky) a dievčatá malé plastové zvieratká:

"Zaujímavé nebolo to, že deti si chceli nosiť vlastné hračky. Ale to, že keď ich do škôlky prepašovali, nikdy sa s nimi nehrali osamote. Hrali sa spoločne, chceli, aby ostatní vedeli, že ich majú. Chceli ich zdieľať s ostatnými. A nezdieľali len hračky, ale aj sám fakt, že obchádzajú pravidlá".

Odhliadnuc od zmyslu zákazu nosenia vlastných hračiek (my by sme bez iáčka ráno ani nenastúpili do auta), Gambetta považuje Corsarovo vysvetlenie o zdieľanej radosti z hry za nedostatočné. Ľudia sa pri porušovaní pravidiel takmer inštinktívne snažia nebyť na očiach ostatným. To, čo sa v škôlke odohrávalo, keď pani učiteľka nebola nablízku, pripomína skôr praktiky známe z kriminálneho podvetia.

Ak sa napríklad mafiáni rozhodnú odstrániť nepohodlnú osobu, často na trestnú výpravu pošlú zabijakov viaceré rodiny. Dôvod nie je rituálny, ale mimoriadne praktický: spoločná vražda zabezpečí, že v kriminálnom akte budú namočení všetci spolu. Každý na každého bude mať kompromitujúce informácie, všetci budú mať záujem držať ústa. Podobný mechanizmu využitia informácie ako rukojemníka funguje aj pri menej závažných prečinoch. Povedzme pri fajčení trávy. Najmä pri partii, ktorá sa dôverne nepozná, fajčiari marihuany často ponúkajú všetkých ostatných, aby si zabezpečili ich mlčanie.

Malí racionálni delikventi v škôlke teda pravdepodobnie nielen zdieľali radosť z hry, ale v prvom rade dôležitú informáciu. Spoločnou hrou s prepašovanými hračkami sa navzájom dostali do pozície rukojemníkov. Zdieľanie informácie o porušovaní pravidiel slúžilo ako poistka pred potenciálnymi žalobabami. Kam to tento svet speje. Hovoríme o štvor-, päťročných deťoch, preboha...