No a čo keď odíde kus Slovenska?

Michal Kovács presne pred mesiacom na tomto mieste napísal skvelý článok, ktorý ma motivoval oživiť tento blog z dôchodku.

Slovensko tvoríme všetci a pri troche snahy môže byť krajinou, ktorá sa za dvadsať rokov nielen „osvedčila,“ ale ktorá je aj lákavým miestom pre život. Preto ma šokovalo, keď som medzi komentármi k Michalovmu článku videl takéto vety:

• Nikto, kto má možnosť odísť, tu ostať nechce.
• Každý, kto očuchá realitu západu a má všetko v hlave v poriadku, tak zdrhne. Nie je o čom debatovať.

Vlastné skúsenosti aj objektívne dáta pritom hovoria, že to jednoducho nie je pravda.

Mnohí ľudia sa na Slovensko napriek veľmi lukratívnym možnostiam vrátili. V NBS, na univerzitách, v mimovládnom sektore, v Rade pre rozpočtovú zodpovednosť, dokonca aj v parlamente (príklad 1, 2, 3) a na ďalších miestach pracujú ľudia, ktorí bez problémov mohli byť milionármi (v korunách) takmer okamžite po štúdiu. Po desiatich rokoch tvrdej práce mohli mnohí zarobiť milión aj v tvrdšej, povedzme americkej, mene.

Šikovní slovenskí absolventi najlepších univerzít sa vrátili nie preto, že sa narodili v bezchybnej krajine. Často sa rozhodli vrátiť preto, že Slováci majú pevnejšie rodinné vzťahy* a silnejšie kamarátstva než je štandardné na „západe“ plus kvôli rôznym iným aspektom Slovenska, ktoré majú radi.

Poznám aj Slovákov, ktorí sa rozhodli svoju raketovo rozbehnutú kariéru presunúť z USA nie domov, ale aspoň do Londýna, aby boli ku Slovensku bližšie. Myslím si tiež, že viac ľudí v budúcnosti strávi aspoň časť svojho dospelého života na Slovensku. (Dokonca môj spolubývajúci z univerzity sa práve pred mesiacom presťahoval na Slovensko a hovorí mi o ňom samé dobré veci.)

Ďalšie chybné predstavy

V médiach aj pri pive sa často operuje aj s inými zavádzajúcimi dojmami o Slovensku. Netreba ich vymenovať tucty, ani ich negovať dlhými slohmi, tak ich spomeniem len zopár:

• Dojem / Mýtus: Na Slovensku takmer nikto ani nevolí, nevážime si (prípadne „nezaslúžime si“) demokraciu.
  Fakt: V roku 2010 volila v Poľsku, USA, či v ospevovanom Švajčiarsku menšia časť obyvateľov než na Slovensku. Ak vezmeme slovenskú účasť v roku 2010, tak v rozpätí 10 percent volebnej účasti je 15 ďalších rozvinutých krajín.
• Mýtus: Život sa Slovensku sa zhoršuje.
  Fakty: Napríklad tu ich je 25
• Mýtus: Na Slovensku sa bojíme ozvať.
  Fakty: Niekedy áno a niekedy nie.
• Skeptik: Dobre, tak niekedy sa aj ozveme, ale verejné inštitúcie sa neoplatí kritizovať, nič sa nezmení.
  Fakt: Zmení (príklad: polícia si na zásah po kritike berie kamery).
• Mýtus: Máme otrasné školstvo.
  Fakty: V niektorých ohľadoch (mzdy učiteľov a učiteliek) je slovenský systém neférový, ale čo sa týka dochádzky na stredných školách, sme medzi najlepšími piatimi krajinami OECD. Vzťahy na školách sa asi zhoršili, ale ostávajú korektné: 77 percent slovenských študentov súhlasí s výrokom „väčšina mojich učiteľov sa ku mne správa férovo“ – o trochu menej než vo Švédsku či Fínsku, ale viac než v Nemecku alebo vo Francúzsku (Správa OECD, strana 170). Absolventi rôznych slovenských škôl dosahujú obdivuhodné výsledky. Na študenta máme na školách viac počítačov ako má Kórea, Japonsko, Singapur, alebo Fínsko (strana 341). Môžeme sa hádať o tom, či je digitalizácia skutočne prínosom, ale dojem, že sme technicky zaostalí jednoducho nesedí.  A dalo by sa pokračovať.

Mimochodom, aj generálny tajomník OECD hovorí, že Slovensko je jednou z najdynamickejších ekonomík eurozóny.

Skeptici majú kus pravdy v tom, že Slovensko v niektorých oblastiach zaostáva. Ak veríme napríklad indikátorom z Better Life Index, tak by sme sa nemali uspokojiť s tým, že Slovensko je nadpriemerne bezpečné a že stále máme slušné životné prostredie. Príjmy, občianska angažovanosť, zamestnanosť, zdravotná starostlivosť a subjektívna spokojnosť so životom sa ešte musia pohnúť dopredu, ak chceme, aby Slovensko bolo v rovnakej lige ako povedzme Nemecko.

Nie je na západe všetko lepšie?

Nie. V Británii sa jeden z desiatich ľudí niekedy za život ocitne v bezdomoveckom statuse, bežní ľudia platia štvrtinu svojho príjmu na starostlivosť o deti, prístupnosť univerzít sa zhoršuje a vláda občanov straší najprv imigrantmi a teraz kontrolami. V USA sa nepodarilo zastaviť epidémiu HIV, s očkovaním to vyzerá stále horšie, sloboda tlače je horšia než na Slovensku a média často k politikom pristupujú ako k hviezdam, ktoré treba obdivovať, nie ako k mocným, ktorých treba kontrolovať.

V Spojených štátoch existuje 775 oblastí ("smerovacích čísiel") kde narodenie predznamenáva pravdepodobnosť skončenia za mrežami minimálne 33%. Radšej nebudem dlho písať o chudobe (žije v nej každé štvrté dieťa v USA), alebo o tom, koľko rodičov si môže finančne dovoliť poslať svoje dieťa do škôlky – 60 percent chudobných detí do škôlky chodiť nemôže a už na základnej škole aj kvôli tomuto hendikepu neudržia krok so spolužiakmi. Už som rozprával o vlastných zážitkoch s americkým systémom, ktorý trestá chudobné deti, tak sa nebudem opakovať.

Tieto kritické body neuvádzam ako argument, že USA, alebo Británia sú hrozné miesta na život. Selektívne vyberám niektoré dáta, lebo sa mi zdá potrebné pripomenúť, že žiadna krajina nie je ideálna. 

Mne osobne sa v USA pracuje a robí výskum dobre. Ekonómia stále produkuje veľa čerstvých poznatkov, takže pre mňa je určite cenné byť "napojený" na tieto aktivity cez semináre a konferencie. Je fajn mať špičkových kolegov, ktorí trvajú na odbornosti a ktorí chcú kedykoľvek diskutovať, pracovať na spoločných projektoch a testovať nové nápady. Ale mám oči otvorené a preto rozumiem, že môj život v akademickej veži nereprezentuje bežný americký príbeh. Priemerný Američan má šťastie ak jeho mzdy neklesajú už od roku 1974, ak má študentský dlh nižší než 30 tisíc dolárov, ak si dobre vybral rodinu, do ktorej sa narodil a ak si nájde aspoň nejakú prácu.

Čo je slovenský problém?

Martin Hanus nedávno trefne pomenoval mýtus o večnej ničotnosti: "Starý mýtus popieral, že uhorské dejiny sú aj našimi dejinami, nový mýtus ignoruje, že sme štandardnou (stredo)európskou krajinou s neduhmi, ktoré sú všade navôkol."

Ja by som k tomuto správnemu popisu len dodal, že niektorých neduhov máme určite menej, než susedia.

Problémom však je koľko ľudí cíti, že majú len malý vplyv na svoj osud. Takéto pocity takmer určite menia správanie človeka nesprávnym smerom.

Experiment z oblasti psychológie ukazuje, že ak náhodne vybraného človeka nazveme „manažérom,“ začne sa pri hrách a experimentoch správať racionálnejšie a trpezlivejšie. Tým pádom ide domov s vyššími odmenami. Ak iného človeka nazveme „robotníkom“ a necháme ho hrať rovnaké hry, správa sa neisto, nerozmýšľa o budúcnosti a nakoniec mu ostane menší zárobok.

Preto by pomohlo vyskúšať mentalitu typu „problém vyriešim.“ Alebo „nevadí, ak sa môj pokus nepodarí.“ Osobne veľmi rešpektujem slovenskú realistickú mentalitu – je dobré, že Slovák ľahko nepodľahne falošným nádejam a ideálom. Ale tento zdravý realizmus prerastá do pesimizmu, ktorý je škodlivý hlavne vtedy, keď je podložený chybným dojmom, že inde je všetko je lepšie. 

Pesimisti hovoria nielen o tom, čo na Slovensku nefunguje, ale zároveň predpokladajú, že veci sú zafixované. Ja rovnaké neduhy vidím ako oblasti, kde krajina ZATIAĽ nenapĺňa svoj potenciál. A potenciál je z definície niečo, čo sa dosiahnuť dá.

Dodatok: 

* - Ten výrok o rodinách nie je len fráza. Ak si pozrieme štatistiky z European Values Study (2008) a konkrétne napríklad reakcie na výrok: "Deti majú povinnosť postarať sa o chorých rodičov" tak zistíme:

Dáta pre všetky krajiny pokryté prieskumom EVS nechávam na stiahnutie na svojom verejnom Dropboxe.