Pri hľadaní vinníkov globálnej krízy sa svetu darí oveľa lepšie, ako pri hľadaní jej príčin. Nepriateľ číslo jeden sa volá nenažraný bankár. Perverzný systém motivácií pri ich odmeňovaní mal spôsobiť, že finančníci boli orientovaní na krátkodobé zisky, nebrali ohľad na dlhodobú stabilitu inštitúcie, nehovoriac o systémovom riziku, ktorému vystavili celý svet. V duchu tohto príbehu sa lídri G20 rozhodli s divokým odmeňovaním bankárov skoncovať.

Podstata dohody o regulácii odmien "top manažérov a iných kľúčových zamestnancov" spočíva v obmedzovaní hotovostných bonusov, väčšom dôraze na odmeňovanie kľúčových bankárov prostredníctvom akcií firiem, ktorým šéfujú a podobne. Reforma sa snaží, aby bossom viac záležalo na dlhodobo dobrej výkonnosti finančnej inštitúcie. Toľko teória a regulačný zámer svetových lídrov.

Nebudem tu zbytočne filozofovať, či má štát zasahovať do platov manažérov súkromných firiem (samozrejme, nie). Nechcem ani spochybňovať ekonomickú logiku úvahy "perverzné motivácie prinášajú perverzné výsledky." Ale dobrý ekonóm - a hypoteticky i rozumný politik - by pred rozsudkom mal okrem logicky znejúcej hypotézy žiadať dôkazy. Na tento problém s humbugom okolo bankárskych platov nedávno upozornil Jeffrey Friedman. Položil zdanlivo banálnu otázku: existuje štúdia, ktorá potvrdila vzťah medzi spôsobom odmeňovania manažmentu a finančnou krízou?

Čitatelia marginalrevolution.com  – a nielen oni – sa pokúsili nájsť odpoveď. A zachrániť i platnosť takzvaného druhého Cowenovho pravidla, ktoré znie: na všetko existuje literatúra. Výsledky neboli bohvieaké. Vyzerá to tak, že tvrdeniam o kauzalite medzi perverznými odmenami bankárov a finančnou krízou chýbajú empirické dáta. Sám J. Friedman cituje jednu jedinú prácu, a tá hovorí skôr opak:

"Neexistujú dôkazy, že banky s riaditeľmi, ktorých motivácie boli lepšie spojené so záujmom akcionárov, dosahovali počas krízy lepšie výsledky a [našli sme] isté dôkazy, že takéto banky v skutočnosti dosahovali horšie výsledky z pohľadu výkonnosti akcií aj účtovnej návratnosti kapitálu."

Pochopiteľne, nejde o definitívny verdikt, ale absencia iných, presvedčivých dát je zarážajúca. Keby nestačilo, mám k tomu tri ďalšie výhrady (od najmenej dôležitej po najdôležitejšiu).

Treba si dávať pozor, aby regulácia v boji proti skutočným či údajným perverzným motiváciám nevytvorila ešte perverznejšie. Ak štáty preženú tlak na odmeňovanie bankárov, môžu vytvoriť silnú motiváciu na útek do neregulovaných sfér finančného biznisu. Regulácia je streľba na pohyblivý terč. Politici nemajú proti sebe odovzdaného súpera. Ale hriešne dobre platených bankárov, ktorí chcú zostať hriešne dobre platenými bankármi.

Presadzovanie bonusov v podobe akcií je mimo reality. Legendárny šéf Bear Sterns Jimmy Cayne bol podľa toho učebnicovo odmeňovaný manažér. V čase krachu mal v akciách investičnej banky vďaka inkasovaným bonusom celý vlastný majetok s výnimkou pár miliónov dolárov vreckového. Po dramatickom páde banky prišiel o miliardu dolárov. Prípady Bear Sterns a Lehman Brothers ukazujú, že vrcholoví manažéri prosto nerozumeli riziku, do ktorého sa zamotali. Bez ohľadu na systém odmeňovania a zainteresovanosť na dlhodobom úspechu firmy, ktorú riadili.

Pri regulácii platov bankárov ide viac o ukojenie nazlostenej verejnosti, než o prevenciu budúcich kríz. Ak sa chceme pomstiť finančníkom za marazmus, do ktorého nás dostali, potom ok. Takéto veci politici robia radi, lebo vďaka tomu ich aj ľudia majú radi. Len pochybujem, že naozaj riešia problém. Skôr ukazujú svaly tam, kde riešenia chýbajú (ak vôbec existujú). Ak príležitostne veľkolepo stlčiem pred televíznymi kamerami zopár futbalových chuligánov, neznamená to, že efektívne bojujem proti násiliu na štadiónoch.

Netvrdím, že je to fatálny zoznam výhrad. Ale o čistom spoločenskom a ekonomickom prínose regulácie platov bankárov pochybujem.

Aktualizácia: Akože nedá sa nedoplniť text o názor skutočného experta: Podľa ministra a účtovníckeho guru Ľubomíra Jahnátka "súčasnú krízu naštartovala politika bánk, ktoré s cieľom zvyšovať obrat a zisk a tým aj príjmy, podcenili riziko úverových operácií. Obchodovali s takzvanými rádioaktívnymi derivátmi".