Človek milión pred súdom

Sobota 21. februára 2009, Polomka. Zrážku vlaku a autobusom na nechránenom železničnom priecestí neprežije 12 ľudí. „Obyvatelia Polomky si tragédiu stále nedokážu vysvetliť a nad jej dôsledkami bezmocne krútia hlavami," hlási ešte v ten deň jedna zo slovenských televízií. V spravodajskom bloku s názvom Obyvatelia Polomky vidia za tragédiou osud. Teda nie málo ostražitého vodiča. A nie bezohľadnosť tých, ktorým ani po dávnejšej tragédií na tom istom priecestí neprekážalo, že na riziko zrážky upozorňuje namiesto svetelnej signalizácie len smetisková tabuľa. Čo by sa stalo, keby k podobnej tragédii nedošlo v nevýznamnej horehronskej dedine, ale v Spojených štátoch?

Spoločnosť, ktorá zabezpečovala autobusovú dopravu, by nešla do konkurzu len v tom prípade, že by mala uzatvorenú poistku s krytím v rádovo desiatkach miliónov dolárov. Približne v týchto hodnotách by sa pohybovala priznaná náhrada jednotlivých typov škôd. Na strane žalovaných by sa nepochybne objavili železnice a správcovia okolitých ciest. V hľadaní vinníka by sa možno na zozname žalovaných ocitlo aj neďaleké lyžiarske stredisko. Ktoré mohlo vzhľadom na ekonomický záujem z autobusov plných jeho zákazníkov dbať na bezpečnosť prístupu na svah. Prečo sa v Amerike po tragédiách pozorne hľadajú konkrétni vinníci, kým Slováci si skôr poplačú a všetko zvalia na vrtochy nežičlivého osudu?

Osud verzus vina

Hľadať odpovede o formovaní charakteru slovenskej duše a porovnávať ju s tou americkou si trúfol v novej knihe Mak proti Gatsbymu právnik Radoslav Procházka. „Pre Američanov je prirodzené hľadať a nachádzať pre krivdy fyzických vinníkov. My sa pýtame, prečo sa to stalo, oni, kto nám to urobil. My vieme, že osudy sú dané vopred, oni vedia, že osudy sa tvoria priebežne," odpovedá autor.

Tunajšia verejnosť ho pozná ako človeka, na ktorého sa radi obracajú novinári (TREND nevynímajúc) so žiadosťou o komentáre k známym právnym sporom. Na vysokoškolského učiteľa práva a najmladšieho člena predsedníctva advokátskej komory možno naraziť v nejednom zaujímavom spore týkajúceho sa povahy štátu. Napríklad v tom o Špeciálnom súde. Preto aj jeho úvahy o povahe ľudí žijúcich na Slovensku a v USA, kde Procházka dlhšie študoval právo, sú najmä pokus o pochopenie špecifík oboch právnych systémov.

Na pomoc pri vysvetľovaní priepastných rozdielov v reakcii Slovákov a Američanov na tragédie a priepastných rozdielov v ich šanciach domôcť sa nápravy krívd si privolal dve archetypálne literárne postavy. Pasívneho Horehronca, človeka milión, Jozefa Maka. A amerického Jaya Gatsbyho - Fitzgeraldov symbol neoblomnej snahy aktívne sa domáhať šťastia napriek nepriaznivým okolnostiam zo slávneho románu Veľký Gatsby.

Zdroj: Mak proti Gatsbymu: Osud, vina a zodpovednosť za škodu. Edition Ryba (2009), 176 s.

Trp, Slovák milión

Jozef Mak. Tragický hrdina bojuje proti nepriazni osudu iba zohnutým chrbtom. Je objektom konania iných, nie autonómne konajúcim mužom. Procházka v odvážnom premostení tvrdí, že Jozef Mak je v skutočnosti tým, koho tunajší pohlavári a tvorcovia verejnej mienky označujú pojmami bežný občan či verejnosť. Pripodobnenie mohlo byť dobré východisko pre úvahy o sklone Slovákov veriť, že sa o nich postará „otec štát" a „matka cirkev". Procházka sa skôr zameral na to, aké má makovské a gatsbyovské chápanie verejnosti vplyv na systém zodpovednosti za škodu a fungovanie súdov.

V prvej z troch kapit ol pomerne podrobne rozoberá špecifiká zákonnej úpravy zodpovednosti za škodu na Slovensku a v Spojených štátoch. A ponúka za hrsť príkladov z amerických rozsudkov, ktoré znejú pre klienta slovenského súdnictva exoticky. Napríklad o prípade z Vermontu, kde súd pripísal zodpovednosť za škodu pratete mladej vodičky, ktorá opitá riadila auto a pri následnej autonehode sa vážne zranil jej spolujazdec.

Kauzálna súvislosť pratety so škodou bola tá, že praneteri dala peniaze na kúpu auta. Hoci podľa dôkazov mohla vedieť, že mladá vodička má problémy s alkoholom. Súd bral na zodpovednosť aj prezidenta spoločnosti, ktorá vodičke predala auto - pretože jej prezident vedel, že klientka nezískala vodičský preukaz pre zlé šoférske zručnosti. Prípad sa nakoniec skončil mimosúdnym vyrovnaním.

Slovenský protipríklad nachádza autor v rozsudku Najvyššieho súdu SR z roku 2006. Ten zbavil zodpovednosti zamestnanca bytového družstva, ktorý vydal podvodníkom dokumenty, pomocou ktorých obrali majiteľov práv k bytu o bývanie. Odôvodnenie? Nebolo možno s úplnou istotou tvrdiť, ako by sa odohral ďalší dej, ak by si žalovaný počínal s náležitou pozornosťou. Trp, Slovák milión.

Hra na spravodlivosť

Keď sa čitateľ prelúska cez prvú, pomerne technickú kapitolu prešpikovanú ukážkami rozsudkov a porovnávaním zákonov, ocitá sa v druhej polovici knihy. Tá už je viac naplnená všeobecnejšími úvahami o vzťahu jednotlivca a štátu. Ak má niekto záľubu v zamýšľaní sa nad úlohou súdov v spoločnosti a deľbe moci v štáte, príde si na svoje.

Dôvod, prečo sa mnoho donebavolajúcich krívd nepodarí Slovákom odstrániť na súdoch, súvisí nielen s faktom, že slovenskí sudcovia holdujú pri rozhodovaní formalizmu. Zjednodušene povedané, na domácich súdoch sa nehľadí na spravodlivosť a na to, kto má v skutočnosti pravdu. Pohľad sudcov sa v tom lepšom prípade zužuje na to, či je do bodky naplnená litera zákona. Často je jedno, či má ešte taký verdikt niečo spoločné so zdravým rozumom. V teórii ide o uprednostnenie princípu právnej istoty pred „materiálnou pravdou". A o doslovné podriadenie sa zákonodarnej moci.

V Spojených štátoch je tendencia opačná. Sudcovia spolu s laickými porotami sa v rámci hľadania spravodlivosti neboja pustiť na pôdu kreatívnej tvorby sudcovského práva. Ak krivdu nedokáže odčiniť nemajetná tínedžerka, poobzerajú sa v jej okolí po niekom bohatšom. Kauzálne spojenie so spôsobenou škodou sa už nejaké nájde.

Vynaliezavosť amerických súdov má aj negatívne dosahy. Ak sa to preženie, možno tvrdiť, že Američania žijú v nepredvídateľnom svete. Nemôžu si byť istí, či náhodou niečím práve nespôsobujú niekomu škodu, ktorú budú musieť draho zaplatiť. „Právne obavy nás permanentne odvádzajú od konania toho, o čom si myslíme, že je správne," cituje R. Procházka amerického autora knihy Life Without Lawyers Philipa Howarda. Viaceré americké súdne excesy už preto v rámci snahy o väčšiu predvídateľnosť systému vedú k protireakciám v podobe úpravy zákonov.

Viacej štátu

Kreatívne americké rozsudky súvisia s tým, že Američanov charakterizuje ich húževnatý literárny hrdina Jay Gatsby. Nie je to žiadny štát, kto sa o neho postará. Dosiahne len to, čo si sám vybojuje. Preto majú Američania väčšiu tendenciu bojovať za seba individuálnymi žalobami a nepotrebujú až tak ochrannú ruku detailne rozpracovaných zákonov. To, čo si dokážu vydupať na súdoch, sa do zákonov vpisovať nemusí.

Na Slovensku je to naopak. Keďže domáhanie sa spravodlivosti na súdoch zlyháva, štát intervenuje na viacerých frontoch. R. Procházka komplikovane odpovedá: „Zatiaľ čo tvorba verejnej politiky súdmi je tvorbou založenou na individuálnom presadzovaní osobných záujmov, výlučná účasť politickej triedy na prijímaní redistribučných opatrení, naopak, vychádza z kolektivistického formovania a realizácie takzvaného verejného blaha." Inak povedané, čo americký štát necháva občanov vybavovať si na súdoch, je u nás výlučnou záležitosťou zákonodarcu.

Dobrý príklad je nedávne uzákoňovanie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Škoda, že R. Procházka sa tejto témy zhostil len stručnou poznámkou pod čiarou. Úžerníkom prechádzajú na súdoch aj tie najdrzejšie okrádania nevzdelaných klientov. Pokusy argumentovať dobrými mravmi sa pravidelne stretávajú s neporozumením. Zlyhávanie súdov sa teda „napráva" v legislatíve. V tomto prípade na úkor obmedzovania princípu zmluvnej voľnosti.

Radikálne formalistický prístup k právu vedie k tomu, že po obmedzení jedného konania si úžerníci nájdu inú medzeru. Už neberú ľuďom byty cez zabezpečovací prevod práva k dlžníkovej nehnuteľnosti, ktorý sa v spotrebiteľských vzťahoch v prípade nehnuteľností zakázal, ale naivkám dajú podpísať rovno kúpnu zmluvu. Čo vyvoláva dopyt po ďalšej regulácii...

Iluzionista

R. Procházka si netrúfol jednoznačne povedať, či je lepšie lipnúť na princípoch právnej istoty na úkor spravodlivosti. Alebo je spravodlivejšia americká jurisdikcia, v ktorej sa možno domôcť všeličoho, no pokrivkáva predvídateľnosť systému. „Že americký model považujem za vo všetkom lepší ako ten náš, je optickou ilúziou," upozorňuje autor.

No jeho kniha trpí aj závažnejšou ilúziou. Človek neznalý domácich pomerov by si po dočítaní mohol myslieť, že najvážnejšie problémy slovenskej justície spočívajú niekde na úrovni právno-filozofického konceptu. A že inak si tu užívame skvelú právnu istotu.

Autor sa nezamýšľa nad tým, ako by vyzeral štát, ak by sa slovenským sudcom dali kompetencie ich amerických kolegov. V knihe napríklad upozorňuje, že súdy sú striktne limitované pri určovaní výšky náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. No nespomína, že limity sa sprísnili po tom, čo sa absurdne vysokými odškodnými, ktoré priznával istý michalovský sudca, začala zaoberať polícia.

Azda jediné varovanie, že problémy slovenských súdov môžu byť prozaickejšej povahy, je poukázanie, že sa na nich dá veľmi úspešne domáhať ochrany osobnosti. Za predpokladu, že žalujúci je sudca alebo politik. No text o slovenskom súdnictve, v ktorom sa nespomína korupcia a podriadenosť pár politikom, v ktorom ani raz nepadlo meno bývalého ministra spravodlivosti, možno brať ako užitočné varovanie. Ak sa verejná diskusia o justícii zúži na skloňovanie jedného mena, iné, zo spoločenského hľadiska podobne závažné anomálie súdnictva, ostanú trestuhodne nepovšimnuté.

Radoslav Procházka pôsobí ako advokát a vysokoškolský pedagóg. Okrem domácich štúdií práva absolvoval magisterské aj doktorandské štúdium na Yale Law School v USA. V rokoch 2004 až 2006 bol prvý zástupca Slovenska v konaní pred Súdnym dvorom EÚ. Od roku 2005 je docent teórie štátu a práva. V roku 2007 bol zvolený do Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory.

Foto - Maňo Štrauch