Splnil sa mi sen. Minister vlády vedenej R. Ficom prišiel s paragrafmi, z ktorých niektoré sa dajú pochváliť. Ide o zákon o pomoci v hmotnej núdzi. V tomto blogu chcem len pridať ešte niekoľko slov k filozofii hlavnej zmeny, ktorú zákon prináša. V skratke: pár stotisíc ľudí, ktorých príjem nedosahuje ani sumu životného minima (aktuálne 198 eur na jednu plnoletú osobu), štát vypláca dávku v hmotnej núdzi. Tá sa v závislosti od počtu posudzovaných osôb a ich potomkov pohybuje od šesťdesiat do dvestodvanásť eur.
Podľa zákona z dielne ministra Jána Richtera dávka v zákonom predpísanej výške už nebude patriť všetkým, ktorí momentálne nie sú schopní zvýšiť si príjem vlastným pričinením alebo pomocou vlastného majetku. Ale iba tým, ktorí pre obec alebo v rámci dobrovoľníckej služby odpracujú aspoň 8 hodín za týždeň. Ostatní dostanú menej. Prípadne niektorí budú musieť štátu zaplatiť 16 eur, ak legislatívci neodstránia chybu, ktorú ministerstvo urobilo v jednom odseku v návrhu zákona.
O tom, prečo sa štát rozhodol pretvoriť základnú solidárnu dávku na zásluhovú, nie je v dôvodovej správe nič. Keď som sa na dôvod zmeny opýtal ministerstvo, dozvedel som sa nasledovné: „Na zásluhovosť sa kladie dôraz hlavne preto, aby občania v hmotnej núdzi nepoberali pasívne poskytovanú pomoc v hmotnej núdzi, ale aby sa sami aktívne podieľali na riešení svojej nepriaznivej sociálnej situácie vlastným pričinením.“
Skúsim si odmyslieť fakt, že k „aktívnemu podieľaniu sa na riešení“ svojej blbej situácie, už dnes ľudí s nízkym príjmom má motivovať aktivačný príspevok. Ak chcela vláda zvýšiť aktivitu dávkarov, stačilo znížiť základnú dávku na minimálnu sumu tak, že by sa z nej nedalo vyžiť. A zvýšiť aktivačný príspevok.
To sa nestalo. Podľa môjho názoru preto, že tie slová o „rozšírení zásluhovosti“ v štátnych dávkach pre najchudobnejších sú len eufemizmom pre čosi celkom iné. Cieľom nie je zásluhovosť, ale o upokojenie tých, ktorí majú pocit, že (slovami internetových diskutérov) len doplácajú na Cigáňov, ktorí nikdy nerobili a nikdy ani robiť nebudú. Keby sa k zákonom robil farebný obal s titulnou fotografiou, k tomuto by jeho autori mohli spokojne siahnuť po bilbordoch strany SNS spred troch rokov.
Potom sú tu ešte takí, ktorí zaznamenali, že dávky v hmotnej núdzi nepoberajú len Rómovia. Ale presvedčenie je aj u nich rovnaké: my, ktorí pracujeme a odvádzame dane, doplácame na tých, ktorí nepracujú. Myslím, že ľudí s týmto pocitom začalo pribúdať v roku 2009, vplyvom krízy, keď mnoho ľudí malo zrazu menej peňazí. V časoch, keď rástli platy a pribúdalo pracovných miest, nebolo zavedenie zásluhovosti do vyplácania štátnej almužny pre politikov témou. Naopak, pamätám si dokonca na jednu pravicovú stranu, ktorá v rámci svojho nápadu menom „odvodový bonus“ chcela vyplácať všetkým občanom základnú štátnu dávku. Bez ohľadu na to, či išli pozametať okolo fontánky v rodnej obci alebo doma ani len ten riad neumyli. (V tejto súvislosti je povšimnutiahodný komentár INESS-u, podľa ktorého „odvodový bonus vracia ťažisko sociálneho systému späť na solidaritu, ktorá sa ocitla v tieni zásluhovosti. Zásluhovosť by mala byť doménou privátneho sektora, ktorá je v jej poskytovaní efektívnejšia.“)
Čo sa teda za štyri roky zmenilo? „Zmenilo sa morálne hľadisko na poberanie štátnych dávok,“ povedal mi jeden opozičný poslanec. Mimochodom, proti návrhu Richterovho zákona v prvom čítaní žiaden z poslancov pravice nehlasoval proti. Desiati Obyčajní ľudia boli za, zvyšok opozície, vrátane SaS sa zdržal alebo nehlasoval.
Ale dobre, nič z uvedeného neznamená, že rozšírenie zásluhovosti aj na dávku v hmotnej núdzi, je úplne scestný nápad, ktorý ničomu nepomôže. No ak by mal zvýšiť aktivitu nezamestnaného v hľadaní si práce, podľa mňa by muselo platiť aj nasledovné:
(1) Povinnosť odpracovať si dávku v hmotnej núdzi by sa mala vzťahovať na všetkých práceschopných dávkarov. To zaručí, že znovuzískanie pracovných návykov určite zasiahne tých, ktorí ich už stratili a zabráni ich strate u tých, ktorí tomuto riziku čelia.
(2) Dávkar by mal mať reálnu šancu nájsť si pracovné miesto.
(3) Rozdiel medzi potenciálnym zárobkom po očistení o náklady na dochádzanie do zamestnania a sumou, ktorú dávkar získa od štátu za osem hodín imitovania práce, musí byť dostatočne motivujúci.
Pri pohľade na znenie zákona a Slovenskú realitu platí, že prvé dva predpoklady splnené nie sú. V silách úradov práce a samospráv nie je ponúknuť všetkých zhruba 180 tisícom poberateľom dávky v hmotnej núdzi zmysluplnú pracovnú náplň, s čím zákon ráta. Šanca nájsť si pracovné miesto je v niektorých regiónoch veľmi malá a táto vláda sa ju svojimi opatreniami ani nesnaží zvýšiť. Ako tak blízky realite bude (v prípade, že zákon prejde) tretí predpoklad. Vďaka čomu, o tom si môžete prečítať v novom TRENDE.
Vo výsledku však tento zákon podľa mňa žiaden závratný nárast pracovnej aktivity dávkarov neprinesie. Samo ministerstvo ráta, že za do roku 2016 sa vplyvom zákona počet poberateľov zníži len o 3,5 percenta. Pričom tých mínus sedem tisíc ľudí už nebude zaťažovať štátny rozpočet podľa ministerstva aj preto, že „podmienka vykonávania prác logicky odradí v praxi od žiadania dávky v hmotnej núdzi pri tých poberateľoch, ktorí dnes vykonávajú prácu načierno, či už doma, alebo v zahraničí, ale zamedzí aj niektorým iným „vynaliezavejším“ praktikám využívajúcich doterajší systém.“
Poznámka na záver: Najnižší počet poberateľov dávky v hmotnej núdzi - 145 tisíc, za ostatnú dekádu bol zaznamenaný vo februári 2009. No nie preto, že nad dávkarmi visela hrozba, že o peniaze od štátu prídu, ak nevyčistia svoje mesto od špakov. Ale jednoducho vďaka tomu, že v tom čase malo prácu o 100 tisíc ľudí viac, ako o rok neskôr.
Foto: SITA
