Za siedmimi horami a siedmimi dolami bolo kráľovstvo, ktoré okupoval drak. Sužoval krajinu a požieral jej obyvateľov. Žiaľ, ani jeden rytier nenašiel odvahu pustiť sa s ním do boja. Obyvatelia chodili za kráľom a sťažovali sa. I spýtal sa kráľ svojich radcov: „Ako vyvolať dojem, že problém riešime?“ Radcovia zostavili Výbor na registrovanie a klasifikáciu drakov. Keďže jeho výsledky boli zanedbateľné, vznikla postupne aj Komisia pre hodnotenie rytierskej  výzbroje a stratégie boja, Register rytierskych rodov, Kvalifikačný poriadok postupu v šľachtickej hierarchii, Ústav pre štúdium účinkov ohňa a dračích zubov a  mnoho ďalších inštitúcií, z ktorých každá vydávala vlastné predpisy a nariadenia, ktoré mali problém riešiť. Len drak si to nejako nevšímal a pustošil krajinu ďalej.

K tejto smutnej rozprávke ma inšpirovala novela zákona o vysokých školách. Hlavným problémom VŠ je ich kvalita. Namiesto toho, aby sa dokument sústredil na vytváranie celospoločenských podmienok pre jej zvyšovanie, orientuje sa na zavádzanie ďalších byrokratických nástrojov. K už existujúcim trom centrálnym registrom (študentov, zamestnancov a záverečných prác) pridáva ďalšie: Register študijných odborov, Register študijných programov a Register vysokých škôl. Ako-tak chápem zmysel Registra študijných odborov a Registra vysokých škôl, lebo môžu pomôcť uchádzačom pri výbere štúdia. Iba nerozumiem, prečo na to míňať verejné prostriedky, veď väčšinu týchto informácií zjari uvádzajú všetky denníky.

Menej jasná je úloha Registra študijných programov. Má obsahovať nielen predmety, ale aj mená učiteľov, ktorí ich učia. Odhadnime, že študijný program má okolo 20 predmetov, z ktorých každý učia aspoň dvaja učitelia. Pri zhruba 8000 programoch je to 8000 x 20 x 2 – vyše 300 000 záznamov! Jedna zo zásad informačného manažmentu hovorí, že údajmi sa nesmieme zahlcovať. V opačnom prípade náklady na ich údržbu prevýšia zisk z ich sprístupnenia. Daný register toto kritérium nespĺňa. Počítajme ďalej. Ak zápis jedného záznamu trvá minútu, na vloženie všetkých bude treba viac ako 5300 hodín, t.j. tri človekoroky. Mýli sa, kto sa domnieva, že problém skončí ich vložením do registra. Učebné plány a ich učitelia sa sústavne menia, takže záznamy bude treba sústavne kontrolovať a modifikovať. Pokiaľ čas potrebný na túto údržbu klesne, tak len mierne. Z toho vyplýva, že dvaja-traja ľudia v rezorte vysokých škôl nebudú robiť nič iné, len údržbu tohto registra. Až na to, že to asi nebudú tri konkrétne fyzické osoby, ale pracovníci rozptýlení na rôznych VŠ. Náklady na nich však budú v súčte rovnaké.

Pretože autori novely sledujú zavedením registra nejaký cieľ, začal som uvažovať, čo by ním mohlo byť. Odpoveď ponúka obmedzenie úväzkov pedagógov na 58 pracovných hodín týždenne. Za registrom sa môže skrývať snaha zistiť nielen, kto má kde úväzok (to sa tu dá už dnes), ale aj čo na danej škole robí.

Oficiálnym dôvodom je snaha obmedziť toto viacnásobné pôsobenie. Vychádza sa z toho, že znížením pedagogického úväzku sa zníži motivácia učiteľov, lebo ich pôsobenie prestane byť finančne zaujímavé. To je však pravdou iba je pre verejné školy, kde sa platy riadia tabuľkami. Súkromná VŠ môže dať za 10%-ný úväzok rovnaký plat ako za plný, takže dôjde iba k formálnej zmene. Na zmenu doplatia iba verejné VŠ, lebo túto možnosť nemajú.

Ďalším dôvodom je snaha znížiť počet garantov študijných programov. Úväzok garanta musí byť 100%. Mať viac plných úväzkov bude vylúčené. Súhlasiť možno s tým, že sa zníži počet študijných programov. Je však pravdepodobné, že ich úbytok bude oveľa vyšší na verejných VŠ ako na súkromných. Problém je opäť v platových tabuľkách. Súkromná škola ľahko dokáže prekonať hranicu, cez ktorú nedokážu ísť verejné. A len málo profesorov, ktorí dnes „lietajú“, sa rozhodne pre nižšiu mzdu.

Aj keď to asi nebol úmysel autorov novely, posilňujú ňou postavenie súkromných VŠ voči verejným. Čo mňa ako pracovníka súkromnej VŠ môže iba tešiť.