Je až dojemné, ako sa štát snaží chrániť zdravie a chuťové potreby svojich občanov. Ministerstvo práce zamietlo návrh na zrušenie stravných lístkov s absurdným odôvodnením, že bez gastráčov by zamestnanci prestali chodiť na obedy. Aktuálne sa do pripomienkovania opäť dostalo obmedzenie nezdravých potravín v školských bufetoch. A Radičovej minister Zsolt Simon prišiel dávnejšie s nápadom „dopekárni“. Teda povinnosťou hypermarketov odlíšiť dopekanie mrazených polotovarov od čerstvého pečenia.
Zdroj: Zsolt Lukács
Ak by však štátu naozaj záležalo na zdraví svojich občanov, v prvom rade by zalátal čiernu dieru, ktorou z verejného zdravotníctva unikajú milióny eur. V tomto prípade sa však javí zdravie iba ako argument – cieľom je pridať ďalšie povinnosti a obmedzenia. Nech to znie akokoľvek absurdne, potreba utopiť vlastných občanov v tonách papiera, na ktorých sú vytlačené zákony a rôzne formuláre, je našej kultúre blízka.
Lajstro na všetko!
Príklady z úvodu sú, samozrejme, len ukážkou. Podnikatelia dlhodobo upozorňujú na byrokratické nezmysly, ktoré brzdia ich rozvoj. Odlišné to často nie je ani ochranou spotrebiteľov, dobre myslené nápady sa mnohokrát obrátia proti tým najslabším.
V potrebe „mať lajstro na všetko“ je Slovensko spoločne s Českom niekde medzi Rakúskom a Nemeckom. Dôvody sú predovšetkým historické. Ako súčasť Rakúsko-Uhorska sme sa veľmi dobre stotožnili viedenskou byrokraciou. Štyridsať rokov totality ešte viac umocnilo neobmedzenú pozíciu vládnej byrokracie a (často nevzdelaného) aparátčika – majiteľa všemocnej pečiatky.
Potrebu jasne definovaných pravidiel sledoval holandský sociológ Geert Hofstede v rámci snahy „vyhýbať sa neistote“. Keďže Francúzom vyšla ešte vyššia hodnota ako Nemcom, je jasné, kde sa v Európskej únii vzala láska k početným reguláciám a direktívam.
Na druhej strane, Britov a Írov neoddeľuje od EÚ len La Manche, ale aj fakt, že ich index vyhýbania sa neistote je výrazne nižší, čo potvrdzuje aj existencia zvykového práva – skrátka, nemusí byť všetko na papieri.
Najvyššie sú Gréci
Čo je zaujímavé, najvyššiu hodnotu vyhýbania sa neistote majú Gréci. Aj preto je zrejme krajina tam, kde je Ľudia čakajú od svojej vlády stabilné zamestnanie, najlepšie v štátnej správe a neskôr zaujímavé dôchodky. Príklad Helénskej republiky by sme mali mať na pamäti nielen, keď zaujímame tvrdý postoj ku Grékom, ale aj keď nastavujeme vlastný rozpočet. Hoci premiér Robert Fico tvrdí rok pred voľbami niečo iné: „Sme v dobrej kondícii a tešíme sa, že táto kondícia umožňuje vláde prijímať a v praxi aj realizovať konkrétne sociálne balíčky.“ Lenže sociálne balíčky sú vždy zaplatené z peňazí, ktoré štát zobral inde - v konečnom dôsledku vždy ľuďom. A namiesto ľudí nakoniec rozhodne, kde sa použijú.
No nemyslime si, že Robert Fico je jediný sociálne štedrý politik. Potrebné reformy je problém nájsť vo väčšine programov politických strán. Najmä, čo sa týka ochoty škrtnúť celé strany zbytočných zákonov a nepotrebných úradov. Aj reformátor Mikuláš Dzurinda potreboval umiestniť v štátnej správe lokálnych straníckych funkcionárov. I preto by bolo naivné uveriť, že silný štát odíde s jednou stranou a nová garnitúra prinesie viac slobody a priestoru na rast.
Úradník pod kontrolou
Ak sa porovnávame s Rakúskom, v potrebe prijímať pravidlá sme síce podobní, ale odlišuje nás dimenzia nazvaná „vzdialenosť mocenských pozícií“. Jednoducho vysvetlené, aký odstup si drží šéf, ale aj politik, či úradník. A aký maličký je ten chudák na druhej strane stola. Na rozdiel od nás vyšla Rakúšom jedna z najnižších hodnôt. Čo to v praxi znamená? Občan je pre politikov a úradníkov partnerom. Policajti nestriehnu s radarom pri značke obce so škodoradostným očakávaním, či vodič nespomalí až päť metrov za čiarou. A vybavovanie úradných záležitostí sa nápadne podobá návšteve komerčných firiem – rýchlo a jednoducho.
Ak by sme chceli menej lajstier papiera na každú príležitosť, museli by sme bojovať s niekoľkostoročnou tradíciou Rakúsko-Uhorskej monarchie a to sa určite nepodarí ani s výmenou generácií. Oveľa jednoduchšie by mohlo byť poraziť štyridsať ročného ducha neobmedzeného súdruha úradníka. Zmenu vidieť už teraz, aj na úradoch stretnete až netradične ochotných zamestnancov. S obľubou hovorievam, že na daňovom úrade som stretol ochotnejší personál ako v istej banke. Aj to potvrdzuje, že proklientský prístup sa dá naučiť a nie je automaticky daný pre komerčný sektor.
Problém Slovenska je o niečo vyššie ako na klientských pracoviskách. Sú ním iniciatívni vyšší úradníci, ktorí potrebujú vykázať činnosť a tiež takzvaní tvorcovia politík s mierne absurdným zadaním: Vymyslieť nové pravidlá, ktoré pomôžu ľuďom. Konkrétne len niektorým ľudom - stojacim v pozadí firiem dodávajúcich služby pre štát.
Téme kultúrných rozdielov medzi národmi a ich vplyvu na biznis sa venujeme v aktuálnej téme Trendu 31/2015. Prečítajte si:
- Článok: Stret kultúr. Ako zarobiť na odlišnosti
- Rozhovor: Slováci sú ohnivejší ako Česi. Tí chcú mať pohodu
- Rozdiely v personalistike: Chýbajú viacgeneračné skúsenosti
