Európa bola v posledných storočiach svetovým lídrom vo vedeckom a technologickom pokroku. Vytvorila prostredie, ktoré umožnilo vznik modernej vede, tlačiarenskému stroju, teleskopu, televízii, automobilu, parnému stroju, mikroskopu, atď. Avšak v 20. storočí jej dominancia slabla.

Podľa Think Thanku Bruegel v rokoch 1975 – 2007 vzniklo v USA dvadsaťpäť nových firiem, z ktorých sa stali neskôr globálne známe značky. Európa v rovnakom období vyprodukovala len tri podobne veľké firmy. Odstup sa však prehlbuje predovšetkým v oblasti digitálnych technológií. Európa už v 50. rokoch minulého storočia začala za USA zaostávať vo vývoji minipočítačov, neskôr v osobných počítačoch a mobiloch. Zaostávanie len zvýrazňuje pohľad na dnešné digitálne giganty, ako sú ako Apple, Microsoft, Gogle, Facebook, Amazon, E-Bay či Twitter.

 

Podľa minuloročnej správy investičnej banky GP Bullhound všetky európske startupové jednorožce, teda startupy presahujúce trhovú hodnotou jednej miliardy dolárov, spolu nedosahovali ani polovicu trhovej hodnoty Facebooku. Európa síce dokázala vygenerovať digitálne jednorožce ako Skype, Spotify, Virgin Group, no ani jeden z nich sa nestala gigantom podobným tým z druhej strany Atlantiku. Napriek podobne veľkému trhu, vzdelanej populácii, rozvinutému priemyslu robí Európa niečo zle. Ale čo?

Inovácie sú sociálnym fenoménom

Inovácie v oblasti digitálnych technológií by sme nemali vnímať len ako niečo, čo sa týka IT-čkárov a pre nás bežných ľudí technologické novinky znamenajú viac dát či rýchlejší internet. Inovácie, a zvlášť tie v oblasti digitálnych technológií, sú tiež silným sociálnym fenoménom, ktorý ovplyvňuje spôsob života. Vytvárajú prostredie, ktoré formuje, akým spôsobom medzi sebou komunikujeme, aký typ práce vykonávame, ovplyvňuje našu mobilitu, trávenie voľného času či podobu vzdelávania.

Zaostávanie v digitálnych inováciách a startupoch je preto z dlhodobého hľadiska pre Európu veľký problém. Úbytok talentov a šikovných ľudí, ktorí v Európe nevidia potenciál na svoj ďalší rozvoj, je len jeden z negatívnych dôsledkov. Zaostávanie v oblasti digitálnych technológií sa prejavuje predovšetkým v slabšej schopnosti vytvárania pracovných miest s vyššou „pridanou hodnotou“, čo v konečnom dôsledku znamená pre štáty Európskej únie menej daní a slabší sociálny štát, ktorým sa väčšina štátov Európy tak radi pýši.

 

Akčné plány

Európska únia, resp. Európska komisia na tento problém reaguje vytváraním akčných plánov, ktoré by mali zastaviť stále väčšie zaostávanie nielen za Američanmi, ale aj za inými krajinami. Jeden z nich Digitising European Industry ( tu ) je založený na investičnej podpore vybraných technologických oblastí , predovšetkým však Internet of Things, Big data, Clouding či kvantové technológie. Iným masívnym investičným programom EÚ je Horizon 2020 podporujúci vedu a výskum v niekoľkých prioritných oblastiach definovaných európskymi politikmi a úradníkmi (napr. čistá energia, ekologická doprava, udržateľné poľnohospodárstvo a lesníctvo).

Pomôžu Európe tieto akčné plány nezaostávať za USA, prípadne vygenerovať európske jednorožce, ktoré by boli porovnateľne veľké s tými najväčšími zo Silicon Valley?

 

Nepredvídateľnosť technologického vývoja

Pamätáte si ešte na ambicióznu Lisabonskú stratégiu z roku 2000 pripravenú Európskou komisiou? Podľa nej sa EÚ mala v priebehu nasledujúceho desaťročia stať najkonkurencieschopnejšiou ekonomikou na svete a predbehnúť aj tu americkú. Väčšina jej cieľov nevyšla a v roku 2010 Lisabonskú stratégiu nahradila menej ambiciózna verzia Europe 2020 .

K plánom bruselských politikov by sme mali byť skeptickí nielen kvôli Lisabonskému neúspechu, ale predovšetkým preto, lebo vývoj v oblasti digitálnych inovácií je obzvlášť nepredvídateľná vec.

Keď sa v 50. rokoch minulého storočia objavili integrované obvody a mikročipy, len málokto si vedel predstaviť, že po nich bude nasledovať éra osobných počítačov. Dokonca ešte v roku 1977 šéf veľkej elektrotechnickej firmy Ken Olson vyslovil pamätnú vetu: „Neexistuje jediný rozumný dôvod, prečo by mal mať niekto osobný počítač vo svojej domácnosti.“

V 80. rokoch európske vládne agentúry nalievali peniaze do rôznych IT programov. Alvey či ESPRIT sú len niektoré z mnohých projektov, ktoré mali urobiť z Európy lídra v počítačových technológiách. Americké vládne agentúry pre zmenu pumpovali peniaze daňových poplatníkov výrobcom pamäťových čipov. Bolo to približne v tom istom čase, keď v garážach a na univerzitách vznikli firmy Microsoft, Apple, Intel a postupne budovali základy svojej dominancie.

V 90. rokoch vlády po celom svete investovali peniaze do slepých uličiek ako interaktívne televízie, normy televízorov s vysokým rozlíšením, dediny prepojené sieťami na prácu z domu. Hlavný technologicky prúd sa však bez fanfár pustil do WIFI, širokopásmového prepojenia, budovania mobilných sietí a smer v digitálnych technológiách začali určovať mobilné telefóny a internet. Keď sa objavil internet, kto predpokladal, že ústrednú rolu v ňom začnú hrať prehliadače, internetové online obchody či sociálne siete? A kto čo i len tušil, že s mobilnými telefónmi príde aj éra SMS-iek?

História digitálnych technológií neustále pripomína jej nepredvídateľnosť. V akej oblasti príde ďalší digitálny boom? Na to, aby sme to mohli bez obáv predpovedať, potrebujeme veľkú krištáľovú guľu a tolerantné okolie. Možno to bude IoT, BigData, umelá inteligencia a robotizácia,  virtuálna realita, či blockchain technológie. Kto vie?

Vedou k digitálnym gigantom?

V myslení bruselských politikov a úradníkov stále pretrváva mylný antropocentrický pohlaď na technológie a ich vývoj. Podľa tohto pohľadu nové technológie a technologické odvetvia vznikajú vďaka objavom výnimočných, až geniálnych jednotlivcov. Takže bruselskí úradníci dajú peniaze tým najmúdrejším z nás, teda vedcom, resp. do rôznych excelentných vedeckých centier. Vedci po dlhom a namáhavom bádaní objavia nové prelomové technológie. Následne z nich nie až takí výnimoční a geniálni, no zato prakticky uvažujúci obchodníci a manažéri vytvoria produkty, ktoré neskôr uvedú na trh pre obyčajných konzumentov. Získame tak nielen nové technológie či pracovné miesta. A je celkom možné, že sa tu v Európe zrodia aj nové digitálne jednorožce. Tak kde je problém?

Zakladatelia Apple, Google, Amazon, Facebook, menovite Steve Jobs, Larry Page a Sergey Brin, Jeff Bazos či Mark Zuckerberg, však neboli vedcami sediacimi vo vysokých slonovinových vežiach, v ktorých dumali o povahe sveta. Boli to mladí nadšenci a podnikavci.

A naviac s akou výnimočnou technológiou prišli? Apple má množstvo patentov, avšak jeho úspech nebol postavený na prelomových vynálezoch a nových technológiách. Osobný počítač existoval roky pred Apple I či Macintoshom. Apple nevynašiel ani počítačovú myš , ako sa mnohí mylne domnievajú. Apple dokonca neprišiel na trh ako prvý s dotykovými mobilmi, nevynašiel Retina displej (displej s vysokým rozlíšením) atď. Larry Page a Sergey Brin, zakladatelia Google, nevynašli prehliadač, Jeff Bazos nevytvoril prvý internetový obchod. A s akou prelomovou technológiou prišiel na trh Mark Zuckerberg?

Úspech gigantov ako Apple, Google, Amazon, Facebook netkvel v technologických prielomoch, ale v ich schopnosti objaviť novo vznikajúce trhy. Novými trhmi nemyslí Charles Leadbeater rozširovanie už existujúcich produktov do iných krajín, ale to, že dokázali odhaliť a priniesť nový produkt presne ušitý na nenaplnenú potrebu spotrebiteľa . Steve Jobs dal svojim zákazníkov nielen kvalitné, intuitívne, ľahko ovládateľné zariadenia, ale predával tieto produkty ako vysoko inovatívnu značku s významným statusovým posolstvom. Larry Brin a Sergey Brin naplnili potrebu konzumentov po informáciách, Facebook umožnil naplniť potrebu po zdieľaní a sociálnych interakcií. Jeff Bazos s jeho internetovým online obchodom Amazon umožnil jednoducho, pohodlne a rýchlo predať či kúpiť použitú alebo novu knihu a neskôr aj iné produkty.

Európa by mala vytvárať priateľskejšie prostredie k inováciám

Ak je technologický vývoj nepredvídateľný, k stratégiám a akčným plánom, ktoré sú založené na selektívnej podpore vybraných technologických oblastí či vedy a výskumu, by sme mali byť veľmi opatrní. Najlepšia cesta, ako dosiahnuť, aby nový technologický gigant nevznikol v USA alebo v Číne, ale v Európe, je vo vytvorení takého prostredia, v ktorom čo najviac firiem, inovátorov, študentov, investorov, startuperov, vedcov, môže potenciálne realizovať svoje nápady a hľadať riešenia problémov či nenaplnených potrieb iných ľudí. Podľa ekonómov Stephena Ezzela a Phillipa Marxguta však prílišná regulácia pracovného trhu, zdĺhavé procesy v oblasti bankrotov a zánikov firiem, ale aj nedostatočné množstvo rizikového kapitálu patria medzi najdôležitejšie aspekty, ktoré blokujú rast inovácií vo väčšine európskych ekonomík.

Európska averzia voči riziku

Zvyčajne si pamätáme príbehy o úspešných značkách, produktoch či technológiách. Avšak štúdie ukazujú, že nové produkty zlyhajú s ohromujúcou rýchlosťou od 40 % do 90 % v závislosti od kategórie. A navyše úspešnosť v uvádzaní produktov na trh sa za posledných 25 rokov zlepšila len minimálne. U startupoch, podľa štúdie vypracovanej vedcami s univerzít Berkeley a Stanfordu, toto číslo dosahuje až 90 %.

Jednoducho povedané, na vygenerovanie úspešných projektov potrebujeme množstvo chýb a slepých uličiek. S podobnými nápadmi, ako mali Steve Jobs, Jeff Bazos, Sergey Brin či Larry Page, prišlo množstvo inovátorov a tí z rôznych dôvodov neuspeli. Objaviť novú službu v podobe produktu či nového spôsobu sociálnej interakcie si jednoducho vyžaduje čas a množstvo pokusov metódou pokus – omyl. Keď sa hovorí o klíme či kultúre v Silicon Valley, takmer vždy sa spája práve so schopnosťou nebáť sa neúspechov či chýb, no naopak, stavať na nich, poučiť sa z nich a ísť ďalej. Inovácie sú totiž vždy riskantnou záležitosťou.

Jeden zo zásadných rozdielov medzi európskymi krajinami a USA tkvie podľa The Economist v tolerancii k chybám a omylom, čo sa prejavuje v oblasti bankrotov a zánikov firiem. Kým v USA zánik neúspešného modelu trvá menej než rok, vo väčšine európskych krajín minimálne tri roky, a spomedzi nich kraľuje Francúzsko s deviatimi rokmi. Navyše, ako sa konštatovalo v štúdii vypracovanej pre Európsku komisiu , na neúspešných podnikateľov, ktorí napriek tomu, že neboli obvinení s machinácií a nekalého správania sa v Európe, sa nazerá automaticky ako na podvodníkov. Pre zdĺhavé súdne konania sú tak neúspešní jednotlivci držaní celé roky v úzkosti a neistote.

Na prílišné obavy z možného neúspechu, ktoré prevládajú vo väčšine Európy, poukazuje aj správa Think Thanku Global Entrepreneurship Monitor zameriavajúca sa na startupové aktivity. Podľa nej každoročné percento dospelej populácie, ktorá sa začne zaoberať podnikateľskými aktivitami, dosahuje dlhodobo vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku, Španielsku len okolo 5 %. Naopak, v USA sa toto percento v dlhodobých trendoch pohybuje nad 12 %.

Ochrana zamestnancov založená na znalostiach

Európski politici na jednej strane neustále volajú po nových technológiách a špičkovom výskume. Avšak len neradi priznávajú, že príchod nových technológií znamená nielen zánik už tých existujúcich, ale aj úbytok na ne naviazaných pracovných pozícií. Podľa ekonómov Ezella a Marguta sa tak európski politici stávajú schizofrenikmi, keď na jednej strane hovoria o znalostnej ekonomike, no na druhej strane zubami-nechtami bránia stratové a neefektívne pracovné odvetvia.

Ekonóm Robert D. Atkinson vidí riešenie pre mnohé krajiny Európskej únie v modeli ochrany zamestnancov založenom na znalostiach, ktorý je rozšírený v severských krajinách. Namiesto modelu ochrany zamestnancov pomocou udržiavania neefektívnych, krížovými dotáciami podporovaných odvetví by sa mali európske štáty viac orientovať na severský model, v ktorom dominuje efektívne školstvo a schopnosť zamestnancov sa rýchlo rekvalifikovať.

Rizikový kapitál

Podľa správy OECD z roku 2013 je výrazným handicapom, ktorým trpí Európa (na rozdiel od USA), oblasť rizikového kapitálu. Kým v USA rizikový kapitál preinvestoval v rokoch 1995 – 2011 takmer 478 miliard eur, v Európe to bolo len niečo vyše 157 miliárd, teda trojnásobne menej. Na nedôveru a európsku (ne)schopnosť efektívne podporovať inovácie a startupy poukazuje aj to, že v roku 2013 v európskom rizikovom kapitáli boli fondy s pozadím rôznych vládnych agentúr a dosahoval 40 %.

Ďalší podstatný rozdiel medzi USA a Európou tkvie v pracovno-právnom vzťahu medzi firmou a zamestnancom. Kým v USA je bežné svojim zamestnancom poskytnúť možnosť vlastniť časť akcií (ako účasť motivačného balíčka a možný benefit), v Európe táto forma podlieha pomerne silným reguláciám. Napríklad v Dánsku je táto forma vyslovene sankcionovaná v podobe dodatočného zdanenia. Ako skonštatoval spoluzakladateľ Skype, Niklas Zennstrom , v Európe je pracovné právo navrhnuté pre potreby pracovníkov vo veľkých korporáciách a nie pre malé startupové projekty.

Vášeň pre inovácie

Európske krajiny by mali obnoviť svoju vášeň pre inovácie, ktorou sa tento kontinent vyznačoval po stáročia. Namiesto plánovania a riadenia zhora – nadol by Európania mali prejavovať väčšiu vieru v schopnosti iniciatívnych jednotlivcov. Ak Európa vytvorí priateľskejšie prostredie k chybám a omylom, udrží regulácie v rozumnej miere tak, aby sa inovácie „neudusili“, nebude zbytočne zvyšovať podnikateľom dane, tak sa môžeme aj my, Európania, tešiť z toho, že za niekoľko rokov u nás vznikne digitálny gigant!