Vlete 2005 podnikateľ Lukas Lundin prešiel na motorke celý africký kontinent z Káhiry do Kapského Mesta. Drvivá väčšina ciest, po ktorých išiel, bola vyasfaltovaná. A ich kvalita sa veľmi nelíšila od jeho domovských kalifornských vozoviek. Bol ohúrený. Na niečo také nebol pripravený. Popri cestách, v krajine za krajinou, stáli značky odhaľujúce tento zázrak. Stálo na nich: Táto cesta bola vybudovaná s láskavou pomocou vlády Čínskej ľudovej republiky.

Bieli muži, čierna žena

Zdroj: Hlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

0904/deadaid.jpg width=215>

Dambisa Moyo: Dead Aid. Why Aid is not Working and How There is a Better Way for Africa. Farrar, Strauss and Giroux (2009), 188 s.

Je problematické, ba znepokojujúce, že veľká časť debaty o afrických hospodárskych problémoch sa odohráva v réžii bielych mužov. Od ekonómov (Paul Collier, William Easterly, Jeffrey Sachs) po rockové hviezdy (Bono, Bob Geldof). „Africká otázka“ bola kolonizovaná rovnako ako sám kontinent pred storočím. Fakt, že Dead Aid je kniha čiernej africkej ženy, je najmenej podstatný dôvod, prečo ju čítať. Ale i to je dobrý dôvod, napísal v predslove britský historik Niall Ferguson.

Dambisa Moyo je zambijská ekonómka s doktorátmi z Oxfordu a Harvardu a kariérou v Goldman Sachs a vo Svetovej banke. Ten podstatnejší dôvod, prečo čítať Dead Aid, sú jej závery. Skrátene: Vážený Západ, strč si zahraničnú pomoc niekam. Afrika nepotrebuje milodary, ale investície, obchod a komerčné bankovníctvo. Problém, milý Západ, je, že kým budeš posielať milodary, nebudú investície, obchod ani komerčné úvery. Zato bude v Afrike plno šťastných manželiek a bohatých rodín diktátorov i ctených demokratických politikov.

Fergusonovo úvodné slovo bolo slabý predskokan toho, čo sa okolo D. Moyo strhlo v západných médiách. Niektorí vyzdvihujú priamočiaru argumentáciu, ktorá sa nemusí maskovať do kajúceho sa slovníka bielych mužov. Iní knihe vyčítajú, že sa vezie na módnej vlne kritiky medzinárodnej pomoci. A problém vidia v príliš jednoznačných argumentoch. Lobistická skupina ONE, ktorú financuje sám Bono Vox, spustila petíciu v snahe vytvoriť zoznam Afričanov, čo nesúhlasia s Dead Aid.

Sama autorka k tomu s chuťou prispela. Môj hlas je prislabý, aby prekričal elektrickú gitaru, povedal raz jeden africký politik. D. Moyo dodáva, že západné rockové hviezdy sú popletení ľudia, čo sa hrajú na hovorcov Afriky a z jej obyvateľov robia bezbranné obete. Sám názov Dead Aid je kontradikcia legendárneho charitatívneho koncertného podujatia z roku 1985. „Ako by sa cítili Američania, keby ich vláde začala Amy Winehouse radiť, ako prekonať finančnú krízu?“ pýta sa zambijská ekonómka.

Stručné dejiny pomoci

D. Moyo nie je prvý človek, ktorý sa pozastavil nad efektívnosťou zahraničnej pomoci. Viacerí ekonómovia poukázali na nesúlad medzi jej veľkosťou a výsledkami. Upozornili na pokračujúci relatívny úpadok adresátov. Na korupciu, ktorú miliardy dolárov sprevádzajú, megalomanské projekty s nulovým vplyvom na boj proti chudobe Afričanov. No jedna vec je zdôrazňovať neefektívnosť pomoci a druhá označiť ju za hlavnú príčinu africkej biedy. A aby toho nebolo dosť, D. Moyo provokuje citlivé západné uši tézou, že cynickí Číňania sú dnes lepší priatelia Afriky než medzinárodní donori.

Myšlienka, že pomocou cudzích peňazí je možné prebudovať rozvrátené ekonomiky a nasmerovať ich k trvalému rastu, vychádzala z úspechu Marshallovho plánu. Americké dotácie pomohli vojnou zdevastovanej západnej Európe naštartovať dlhé obdobie prosperity. Tento úspech sa západné krajiny pokúsili skopírovať inde vo svete. Hlavným adresátom prílevu peňazí donorov sa v 60. rokoch minulého storočia stala Afrika.

Pravda, neboli za tým len charitatívne úmysly. Počas studenej vojny bojovali za oba tábory i peniaze. Sovieti podporovali africké komunistické režimy, spojenci na čele s USA zasa každého, kto sa formálne zaradil do kapitalistického sveta. Vrátane najobskúrnejších postavičiek novodobých afrických dejín, ako bol zairský diktátor Mobutu Sese Seko.

Charakter zahraničnej pomoci sa postupne menil. V 60. rokoch dominovali priemyselné a infraštruktúrne projekty. V nasledujúcom desaťročí sa záujem presunul na boj proti chudobe. Na prvé miesto sa dostal regionálny rozvoj, sociálne služby a vzdelávanie. V 80. rokoch hrala prím liberalizácia ekonomiky. Pomoc bola podmieňovaná privatizáciou a inými trhovými opatreniami, aby ich v 90. rokoch vystriedala demokratizácia a zlepšovanie kvality verejných služieb.

Hrubým odhadom získali africké krajiny dokopy bilión dolárov zahraničnej pomoci. Spočiatku dominovali pôžičky, ale koncom 80. rokov to dospelo do absurdnej situácie. Afrika musela splácať viac peňazí, než bol prílev nových zdrojov. Západ nahlodala myšlienka odpustenia dlhov. „Bol to dlh, ktorý vraj brzdil Afriku. A v istom zmysle to bola chyba Západu, pretože Západu Afrika dlhovala miliardy. Do rozvojovej rovnice prenikla otázka morálnosti – západnej, liberálnej, pocitom viny ovplyvnenej morálnosti. Čoskoro to všetci videli rovnako,“ píše D. Moyo. Verejná diskusia o zahraničnej pomoci sa zmenila na verejnú diskotéku.

Tichý zabijak

O zlyhaní pomoci Afrike hovoria všetky dostupné dáta o ekonomickom raste, miere chudoby, investíciách, podnikateľskom prostredí i násilnej politickej situácii. Na rozdiel od J. Sachsa nevidí D. Moyo východisko v zväčšení objemu pomoci. Podľa nej je prílev peňazí priamo zodpovedný za trápenie kontinentu. Argumentuje, že paralely s Mashallovým plánom boli chybné od počiatku. Pomoc Afrike nemohla a nebude fungovať.

Adresáti Marshallovho plánu boli vojnou zničené, ale i tak najvyspelejšie svetové ekonomiky. Západoeurópania si predtým zažili obdobia stability, rozvoja trhového hospodárstva, postupného formovania inštitúcií podporujúcich rast. Navyše, americká pomoc bola časovo obmedzená. A i v najveľkorysejších prípadoch nedosahovala viac ako niekoľko percent HDP cieľovej krajiny. Európa nebola v situácii, že by chod štátov závisel výlučne od cudzej pomoci.

Afrika je iný svet. Miliardy dolárov prúdia do zaostalých ekonomík s nefungujúcimi inštitúciami a nerozvinutým súkromným sektorom. Pomoc nezriedka nahrádzala a stále nahrádza domáci štátny rozpočet a jeho daňové príjmy – v niektorých krajinách jej podiel na verejných zdrojoch prevyšuje 90 percent. Africkým vládnym politikom a ich miestnym rivalom to dáva perverzné motivácie. Zahraničná pomoc je zlatá baňa, o ktorú stojí za to bojovať i násilím. A zároveň sa africkí lídri nemusia starať o podnikateľské prostredie, lebo nie sú závislí od domácej daňovej bázy.

Perverzným motiváciám čelia i talentovaní domáci biznismeni. Môžu sa pokúsiť bojovať o miesto na trhu, predierať sa sieťou byrokracie, rodinkárstva, politickej nestability a uchádzať sa o tenké peňaženky chudobných spotrebiteľov. Alebo si môžu hľadať cestičky k establišmentu, ktorý disponuje obrovskou sumou peňazí zahraničnej pomoci. Niet div, že korupcia v Afrike patrí medzi najhoršie na svete. „Pointa africkej korupcie nie je v tom, že existuje. Ale v tom, že pomoc je jeden z jej najvýznamnejších zdrojov,“ zdôrazňuje D. Moyo.

Zahraniční donori efektívne bránia rozvoju občianskej spoločnosti, hoci ich cieľ je pravý opak. Životaschopná krajina potrebuje silnú strednú triedu platiacu dane, ktorá má politickú moc, aby vládu brala na zodpovednosť. Lenže v situácii, keď finančným tokom dominuje rozvojová pomoc, sa politici nemusia doma nikomu spovedať. Zodpovedajú sa zahraničným darcom, ktorých neschopnosť zabezpečiť plnenie vznešených podmienok poskytnutia peňazí je legendárna.

Zoznam hriechov, ktoré D. Moyo pripisuje zahraničnej pomoci, je monumentálny. Vytláčanie súkromných investícií. Korelácia s poklesom miery domácich úspor. Inflácia, ktorú v chudobnej ekonomike vyvoláva prísun financií „zadarmo“ zo zahraničia. Tlak na zhodnocovanie meny s následkami v podobe straty konkurencieschopnosti i tak neduživých afrických exportérov na medzinárodných trhoch. Skrátka, medzinárodná pomoc je tichý zabijak afrického ekonomického rastu.

Inak

Myšlienka, že zahraničná pomoc je zdroj korupcie a neefektívnej alokácie peňazí, by pre tunajšie uši nemala znieť šokujúco. Slovensko je príjemca pomoci, ktorej sa tu zvykne hovoriť eurofondy. A ak je ich vplyv na hospodársky rozvoj – mierne povedané – otázny, motivácia k vyhľadávaniu renty je nepopierateľná. Eurofondy, to sú nástenkový tender, klientelizmus, byrokracia absorbujúca energiu, peniaze a pozornosť podnikateľov, ktorí sa snažia dostať k lacným zdrojom v moci politikov.

A to je Slovensko relatívne rozvinutá krajina, so silným súkromným sektorom, ako-tak fungujúcou verejnou správou a daňovým systémom. No stačí vynásobiť tunajšie problémy s eurofondmi tisícmi a človek si môže urobiť predstavu o marazme, do akého Afriku ušľachtilá myšlienka medzinárodnej finančnej solidarity dostala. D. Moyo príliš dobre chápe, že pre afrických lídrov je tento stav zlatá baňa. A nemožno očakávať, že sami v náhlom záchvate osvietenstva západné peniaze odmietnu. A iniciatíva sotva vzíde z medzinárodných donorských organizácií, ktorých zamestnancom prináša tento biznis atraktívne príjmy.

Afrika podľa D. Moyo potrebuje iné zdroje financovania, ak chce pomýšľať na únik z pasce chudoby a násilia. Také, ktoré donútia politických lídrov k disciplíne a podpore domáceho podnikania – medzinárodné dlhopisové trhy, súkromné bankovníctvo a predovšetkým obchod. Čínske dohody s africkými štátmi sú cynické. Komunisti sa nepýtajú na ľudské práva a pracovné podmienky afrických robotníkov. A vyasfaltované vozovky financujú, aby si zabezpečili pohodlnejšiu cestu k surovinám, ktoré ich expandujúca ekonomika potrebuje.

Ale tento barter je výhodný aj pre Afričanov, pretože im prináša investície a pracovné miesta. A je na nich, aby si uvedomili, že záujmy ázijského hegemóna nemusia byť ušľachtilé, a včas postavili hranicu jeho expanzii. No je to lepšie ako premrhaná a rozkradnutá západná pomoc. Tlak na jej zrušenie musí prísť z krajín, ktoré ju financujú. „Čo by sa stalo, keby jedna za druhou africkou krajinou dostala telefonát od donorov, že presne o päť rokov zavrú kohútik?“ pýta sa D. Moyo. Zomrela by Afrika od hladu? Sotva. Skôr by dostala možnosť zastaviť špirálu korupcie, násilia a úpadku.

Dambisa Moyo pracovala osem rokov pre Goldman Sachs. Predtým pôsobila ako konzultantka Svetovej banky. Ekonómiu vyštudovala na Harvarde a Oxforde. Narodila sa a vyrastala v Zambii.

Bono, ruky preč od Afriky