Začalo to Jej Veličenstvo kráľovná, keď sa ekonómov spýtala, prečo nepredpovedali hospodársku krízu. Economist zareagoval témou o zlyhaní (makro)ekonómie aj rozsiahlym okrúhlym stolom prehýbajúcim sa pod váhou ťažkotonážnych mien súčasnej ekonomickej vedy. Paleta názorov sa pohybuje od kajania sa, cez odmietanie, až po "on the other hand ". Medzičasom sa k otázke vyjadrilo všetko, čo má ruky a bloguje. Jednu z vtipnejších a odľahčenejších odpovedí, ktorá sa aj dala dočítať do konca, ponúkol Bill Easterly. Najvyšší čas, aby v problematike, ktorú si historia zapamätá ako Alžbetinu dilemu, stavil svoje dva centy Knihožrút.

Prvý problém je so samu formuláciou otázky. Pozíciu Nostradama si nárokujú mnohí. Peter Schiff, Nouriel Roubini aj Paul Krugman. Ex post je ľahké povedať, že kuvici mali pravdu a svet sa roky rútil do skazy. Kumšt je v tom, ako dopredu zistiť, ktorý Nostradamus je ten pravý. Nie po boji, ale počas neho. Nehovoriac o tom, že krízu - podľa vlastných slov - predvídal rakúsky ekonóm Schiff aj mainstreamový Krugman. Jeden cituje jak Písmo sväté Misesa, druhý Keynesa.  Ako si vybrať, kto objavil skutočnú pravdu, a kto len dozbláznenia opakuje "bude zle, bude zle, bude zle", až mu to raz vyjde?

Po druhé, možno som príliš deformovaný čítaním ekonomických kníh, ale najmä v súvislosti so schopnosťou predpovedať krízy som skeptický k jednorukým odpovediam. Čiže takým, ktoré produkujú Rakúšania, alebo ktokoľvek iný. Ekonómovia vedia o bublinách a ich praskaní veľa. Lenže fakt je aj to, že praknutie niektorých bublín vedie k hlbokej recesii, kým prasknutie iných pre hospodárstvo znamená sotva viac ako nepríjemné kýchnutie. Možno je môj postoj tvrdý, ale každý kto tvrdí, že našiel jednoduchú univerzálnu kauzalitu (či dokonca jediný dominantný faktor, napríklad krátkodobé úrokové sadzby centrálnej banky) neodmysliteľne vedúcu k budúcej kríze, nie je ekonóm, ale podvodník.

Nechcem tým povedať, že v makoekonomických javoch nie je možné objaviť žiadnu kauzalitu. Mnohé krachy sú dôsledkom racionálnej reakcie ľudí na motivácie. A mnohé prejavom ľudskej iracionality, či jednoducho omylnosti. Lenže medzi dnešnou makroekonómiou a jej mikrozákladmi existuje čosi ako čierna skrinka, z ktorej si každá ekonomická škola vyberie, čo sa jej hodí. Prípadne to, čo je výhodné v mene relatívnej jednoduchosti modelov.

Na túto čiernu skrinku - mechanizmus agregovania informácií, rozhodnutí, emocií, kalkulácií, regulácií  -  sa pozerám Hayekovými očami spontánneho poriadku. Ako na komplexný, dynamický, neriadený a evolúcii podliehajúci systém, ktorý je ťažko napasovateľný do modelov popisujúcich rovnovážne stavy. O complexity science toho najviac viem z famóznej knihy Melanie Mitchell, a netvárim sa, že som prenikol do tajov vývoja umelej inteligencie, Turingovho stroja a programovania genetických algoritmov. Ale jednu lekciu z tejto problematiky by si mal zobrať  každý makroekonóm:  komplexné systémy, akým sú napríklad trhy, sú z hľadiska výstupov extrémne citlivé na akúkoľvek - i minimálnu - zmenu počiatočných parametrov.

A preto sú aj extréme ťažko predpovedateľné v zmysle Alžbetinej dilemy i elegantnej priamočiarej kauzality. Zamyslieť by sa mal nad tým každý, kto si myslí, že štúdium a manipulácia agregátnych ukazovateľov je pre modernú ekonómiu konečná stanica i konečná odpoveď. Existuje mnoho ekonómov - medzi inými Vernon Smith, Douglass North, Robert Aumann -, ktorých pracovne nazývam darwinovská vetva, čo si to uvedomujú. A ktorých by tí ostatní mali ešte viac počúvať.

A napokon, mnohí dnešní makroekonomickí velikáni majú veľkú slepú škvrnu v zornom poli. Volá sa štát. Niekedy je šokujúce čítať naivné predstavy akademikov o fungovaní politického sveta. Po 250 stranách brilantnej analýzy trhov a ich zlyhaní sa od nich človek dočíta veci ako "štát je ako otec a mama". Ako keby celá generácia dnešných vedcov v živote nepočula o škole verejnej voľby. Môj tip je, že ak sa makroekonómovia nezačnú pozerať na politický trh minimálne tak kriticky, ako na zlyhania finančných trhov, mnohé ich dobre mienené rady budú nanič a reputácia rovnako zlá, ako dnes.